Jadrom národno socialistickej ideológie ako štátnej formy bola jednota Nemecka. Hitler podporoval všetko, čo prispievalo k tomuto cieľu, a odmietal všetko, čo mu odporovalo. Vzdelaný muž s hlbokým chápaním dejín vytvoril politickú filozofiu, ktorá vyložila minulosť Nemecka ako kontinuálny, progresívny boj za jednotu a nezávislosť. Nesúlad medzi Nemcami ich stál slobodu a život. Rímska ríša prinášala nemorálny, cudzí vplyv, dokiaľ Arminius Cheruskan nezjednotil významné germánske kmene a nedonútil dobyvateľov k ústupu. Počas 17. storočia sa politicky rozvrátené Nemecko stalo bojovým poľom Tridsaťročnej vojny. Viac ako polovica obyvateľstva zahynula. Následný Vestfálsky mier z roku 1648, zosnovaný Švédskom a Francúzskom, rozdelil Nemecko do nespočetných bezvýznamných vojvodstiev a kniežatstiev. Kvôli spoločnej reprezentácii založila zmluva parlament v Regensburgu. “Naša diplomacia nasmerovala Reichstag takým smerom, ktorý neumožňoval akúkoľvek vážnu vládu v Nemecku”, pýšil sa francúzsky historik Jacques Bainville v roku 1915. [122]

Rakúsko a Prusko znovu získali diplomatickú a politickú váhu v priebehu 18. storočia. Vzhľadom na nedostatočné väzby medzi kráľovskou hierarchiou a obyvateľstvom, žiaden štát by nemohol odolať invázii napoleonského Francúzska. Po obsadení v roku 1806 iba vďaka nacionalizmu sa Prusi opäť oslobodili. Prusko zjednotilo Nemecko v roku 1871 a to prinieslo prosperitu a pokrok. Hlboké sociálne rozpory však pretrvávali. V tej dobe vyjadril filozof Fridrich Nietzsche túžbu ľudu po hlbších, trvalých väzbách: “V nemeckej duši je mnoho jemných vlákien, ale nie sú vtkané do jedného pevného a mohutného zväzku; smutný pohľad a vážne nebezpečenstvo. Toto je potrebné napraviť, veľkou solidaritou povahy a duše vytvorenej našim ľudom, eliminovaním rozkolu medzi vnútorným a vonkajším. V tom najvznešenejšom zmysle musíme usilovať o zjednotenie Nemecka a ešte vášnivejšie o politické zjednotenie. … Vytvoriť koncept národa.” [123]

Hitler vyrástol v sociálnom prostredí, ktoré bolo Nietzschem kritizované za jeho triedne rozdiely. Prvá svetová vojna, ktorej bojov sa Hitler zúčastnil v pešom pluku, spojila rôzne spoločenské frakcie do jedného súdržného celku. “Na fronte pocit, že patria k sebe, pocit komunity a spolunáležitosti, prežil veľké znovuzrodenie,” napísal Gross v Der Schulungsbrief. [124] Hitler a jeho kamaráti cítili solidaritu v zákopoch, táto však vďaka politickým svárom chýbala doma. “Nepriateľ už viac nestojí pred pred vojakmi v prvej línii ako čestný bojovník, ale robí problémy za frontom,” uviedol časopis pre nemecké ozbrojené sily. [125] V povojnovom období trpela krajina ekonomickou tiesňou, politickou disharmóniou a zahraničným vykorisťovaním. Hitler neskôr vyhlásil, že keď nemecký ľud “tvorí jednotný blok, sú silní. Keď je rozdelený, je slabý a bezmocný.” [126]

Zdôrazňovaním nemeckej jednoty pokračoval národný socializmus v stopách rímskej nemesis Armenia, pruských reformátorov, ktorí povstali proti Napoleonovi, štátnika Bismarcka a vynikajúceho Nietzscheho. Záležitosti nemeckej morálky, sociálnej a politickej harmónie, ovplyvňovali postoje NSDAP ku prakticky každej verejnej záležitosti. Národno socialistický časopis Der SA Führer napísal, že “otázka práce bola kardinálnym spoločenským problémom 19. a 20. storočia. … Konfrontovala liberálnu materialistickú a zdeformovanú myšlienku slobody, ktorá viedla k zneužívaniu a vláde kapitalistickej menšiny, s novou slobodou; založenou na rozvoji jednotlivých občanov v rámci národnej komunity na základe jeho výkonov. Na rozdiel od zbavenia práv pracujúcich cez liberalizmus, národný socializmus začleňuje pracujúcich do nemeckej spoločnosti, pozdvihuje ho aj s jeho úspechmi na jednu úroveň so zvyškom národa.” [127]

Posudzovanie jednotlivca podľa výkonu, pokiaľ išlo o Hitlera, bolo nadradené nad otázkou etnického pôvodu vo vnútri nemeckej komunity. Aj keď postoj mnohých národných socialistov bol založený na svetonázore vedeckého rasového výskumu, Hitlerova vláda sa spoliehala na vzdelávanie a uvedomovanie si ľudského potenciálu. Goebbels v júni 1936 napísal vo svojom denníku: “Führer ostro nesúhlasí s prácou všetkých rasových komisií.” [128] Hitler založil svoj postoj na možných negatívnych vplyvoch takýchto aktivít, ktoré by mohli narušiť národnú jednotu.

Národný socializmus bol do značnej miery produktom hodnôt 18. a 19. storočia. Hitler videl, ako pád absolutizmu vypustil mocné sily spiace vo vnútri ľudstva. Ale ako tvorivé vzplanutie rozbilo tradičné väzby a obmedzenia, spojené so starým poriadkom, umožnilo to zrod doktrín, ktoré sa vyvinuli nezávisle na sebe a nemali historický precedens. Liberalizmus, dominantná filozofia, rozbila rovnako konvencie ako inštitúcie, vstúpila do nezmapovaných politických vôd s nezvratným presvedčením, že individuálna sloboda je budúcnosťou ľudstva. Vytvorená na úsvite liberálnej doby sa bájka o čarodejníkovom učňovi, ktorý manipuloval a uvoľnil magické sily, ktoré nedokázal ovládnuť, ukázala ako prorocká alegória.

Národní socialisti verili, že velebenie jednotlivca v liberálno-demokratickom zmysle “naruší zdravý spoločenský poriadok a vedie k zničeniu.” [129] Napriek tomu schvaľovali slobodnú hru síl, príležitosti k osobnému rozvoju a slobodné podnikanie. Úlohou ich vlády bola podpora týchto praktík a zároveň zaistenie, že kolektívne záujmy obyvateľstva sú na prvom mieste. Ako sa rozvíjal jednotlivec v národno socialistickom Nemecku, tak sa rozvíjal aj národ. Hitler podporoval silu ľudskej tvorivosti znovuoživením osvietenstva dajúc jej formu, účel a smer, ktorý nepostrehli priekopníci liberalizmu a demokracie.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Richard Tedor: Hitlerova revolúcia – Obsah

Referencie:

[122] Bainville, Jacques, Geschichte zweier Völker, s. 69, 73

[123] Löbsack, Wilhelm, “Nietzsche und der Krieg,” Offiziere des Führers 5/44, s. 22

[124] Gross, Walter, “Der Rassengedanke,” Der Schulungsbrief April 1934, s. 9

[125] Müller, Hans, “Der politische Wille,” Offiziere des Führers 5/1944, s. 34

[126] Bouhler, Philipp, Der grossdeutsche Freiheitskampf Band I, s. 146

[127] Höhn, Reinhard, “Demokratie und Neuordnung,” Der SA. Führer 5/1941, s. 5

[128] Zitelmann, Rainer, Hitler Selbstverständnis eines Revolutionär, s. 424

[129] Wöfur kämpfen wir?, s. 20