Všetko to začalo na koncertoch našej kapely Shellwoy, kde som jednoznačne vystupoval proti falošným zámerom rozpútania krvavej vojny proti Iraku v marci 2003, ktorú vtedy velebil celý proatlantický tábor na Slovensku a v takmer celej západnej falošnej mainstreamovej realite. O tomto gigantickom svete podvodov a vojny proti ľudskosti som sa dozvedal stále viac a intenzívnejšie – okrem iného aj sledovaním žalostne pravdivých dokumentárnych filmov výnimočného žurnalistu Johna Pilgera, ktorého diela ocenili po celom svete. Medzi inými je to Palestína je stále problémom (2002), Vojna proti demokracii (2007) alebo Vojna, ktorú nevidíte (2010). Vo všetkých týchto dokumentoch vystupujú reálne postavy, reálna finančná šľachta, šéfovia spravodajských služieb a priamo pred kameru prinášajú dych vyrážajúce svedectvo o pokrytectve tejto doby a zverstvách voči civilnému obyvateľstvu s cieľom profitu veľmi úzkeho kruhu finančných skupín. Ak vás, nepresvedčených, nepresvedčia ani tieto spomínané dokumenty, nemôže vás presvedčiť už nič. A potom prišiel aj Julian Assange, ktorý v roku 2010 prostredníctvom WikiLeaks zverejnil sériu únikov závažných utajovaných informácií o útokoch americkej armády na civilné obyvateľstvo v Iraku. A prišiel aj Edward Snowden a mnohí ďalší, ktorí ilúziu o dobrom a spravodlivom svete demokracie nadobro rozptýlili. Naopak, priniesli jednoznačné svedectvá, dokumenty a množstvo utajovaných informácií o prenasledovaní vlastného obyvateľstva, o tom, že aj Európania a ich vlády sú súčasťou gigantickej sledovacej počítačovej siete, ktorá podlieha NSA.

Dnes jej systém finišuje aj tu na Slovensku a kompletizuje všetky dáta o vašich životoch a pohybe. V tom čase som pracoval na doktoráte na filozofickej fakulte, pojem konšpiračné teórie bol len v zárodočnom štádiu a spolu s ním boli v zárodku aj zástupy hlúpych, no o to zákernejších žoldnierov, ktorí ešte nestačili reagovať a koordinovať spoločný postup voči inému pohľadu na svet. Ten pre mňa reprezentujú velikáni ako Noam Chomsky, Zygmund Bauman, Joseph Stiglitz, Eric Hobsbawm, Aldous Huxley, George Orwell, Naomi Kleinová, Gilles Lipovetsky, Marshall McLuhan, Alexis de Tocqueville a mnohí iní alebo takí ako Stanislav Grof, Raymond Moody, Rupert Sheldrake, Vladimir Megre či David Icke, s ktorými som mal tú česť viesť osobné rozhovory.

Slovensko sa do roku 2012 zdalo pre spojencov z Mníchova bezpečnou krajinou, protiatlantické sily mediálne zlynčovali, mimovládne organizácie verejnosť ešte stále vnímala ako obhajcov ich záujmov, stali sme sa členmi EÚ a – aj napriek tomu, že sa nás nik v referende nepýtal – aj súčasťou útočného vojenského paktu NATO, ktoré jediné v povojnovej Európe zaútočilo na Európu a bombardovalo aj krajinu so slovenskou menšinou – Srbsko.

Postupne sa z nás stala „krajina“ prírodného bohatstva a rezervoár najkvalitnejšej vody – ako stvorená pre budúcnosť iných s obslužnou masou so zdeformovaným myslením už od základných škôl. Namiesto hrdosti na schopnosť byť sebestační presvedčili ľudí, že pokrokové a uvedomelé je ponúknuť svoju geostrategicky unikátnu krajinu v srdci Európy ako perfektné prekladisko tovaru, kde bude bez vízie na skutočnú budúcnosť slúžiť servisná (a v tom lepšom prípade slovenská) pracovná sila. Amazon, Samsung, Continental, Kia Motors, PSA – smutný pohľad cestou po vyvlastnenom Slovensku so základňami v Kuchyni a na obrnenom Sliači. Oklamali sme sami seba, že sme akási automobilová veľmoc, neustále rastieme a napredujeme. Ale to je lož. Rastie a napreduje predovšetkým obrat a zisk nadnárodných koncernov, ktoré tu našli vhodné podmienky, priestor a lacnú pracovnú silu; nám čoskoro nepatrí nič – iba prenajatá zem a kolosálne dlhy.

V čase okolo roku 2012 začali mohutnieť protesty proti finančným skupinám ovládajúcim slovenskú politiku. Vtedy som sa na pódiách zúčastnil tiež a mojou zásadnou tézou je podnes fakt, že potrebujeme silný mediálny, medzinárodný inštitút, ktorý bude garantovať právo na slobodu slova a prejavu. Bez silných a skutočne nezávislých médií nebudeme nikdy slobodní. V tomto zmysle som sa ako pozvaný hosť vyjadril aj v polhodinovej nahrávke pre Slovenský rozhlas ako hovorca protestov. Samozrejme, nahrávka sa z „technických príčin“ neodvysielala. Ale stalo sa tak v máji 2012 v rádiu VIVA a od 23. júla 2012 začalo pravidelné denné vysielanie dvojminútovej relácie Mlčanie so stotisíc pravidelnými poslucháčmi. Následne vyšla kniha Mlčanie a mnohé ďalšie, ktoré v nákladoch desiatok tisíc zmizli z pultov kníhkupectiev. To bola ešte doba, keď sa knihy nenálepkovali a ich predaju a distribúcii sa nekládli prekážky. Následne v roku 2013 začal vysielať Slobodný vysielač, v máji 2013 vyšlo prvé číslo Zem&Vek, neskôr začali pôsobiť mnohé alternatívne médiá ako Infovojna a podobne (ja ich radšej označujem ako nezávislé). A práve vďaka nim je na Slovensku miera slepej dôvery v korporátnu mašinériu manipulácie spomedzi všetkých krajín EÚ na najnižšom mieste. A to aj v epoche monumentálneho podvodu Covid-19, skrývajúceho preformátovanie celej našej civilizácie a všetkých doterajších princípov morálky, etiky, práva, spravodlivosti, vzdelávania aj súkromného vlastníctva.

Takúto mieru prinášania informácií s iným pohľadom by sa nikdy nepodarilo dosiahnuť nebyť vás, našich priaznivcov a čitateľov. A darí sa to najmä vďaka mojim dlhoročným kolegom z mesačníka Zem&Vek, z ktorých si na prvom mieste dovolím vyzdvihnúť prínos zakladajúceho člena a zástupcu šéfredaktora Mariána Benku, ktorý už podobne ako Peter Čalovka, Miroslav Polreich a Peter Švec nie sú medzi nami. Ďakujem vám všetkým, Ivan Galanský, Matúš Plecho, Janka Rostasová, Janka Zigová, Milka Zimková, Patrik Sloboda, Karolína Kašpaříková, Peter Staněk, Ján Lakota, Roman Michelko, Vladimír Líška, Gustáv Murín, Artur Bekmatov, Ján Horváth, Dárius Chreno, Adam Danko, Radoslav Chrzán, Ratko Sudecký, Peter Grečo, Sára Sýkorová, Daniela Maťuchová, Karol Kardoš, Silvia Benková, Ján Gašo, Dušan Budzak, Zuzana Vernerová, Viktor Timura, Nicole Blankenship, Nidal Saleh, Ľuba Tršťanská-Lindovská, Lukáš Perný, Michal Albert, Miroslav Hazucha, Martina Turiničová, Martin Urminský, Alexandra Baliaková, Veronika Faktorová, Róbert Lattacher, Juraj Pokorný, Ľubo Huďo, Lenka Švantnerová, Danicka Skovajsová, Eugen Rusnák, Hanka Konvalinková, Mária Vidomská, Róbert Hölcz a neskôr aj Ján Drgonec, Pavol Ičo, Marcela Hoffmannová, Sabina Harvanová, Erika Vincoureková, Anna Holubová a ďalší.

Veľká vďaka vám všetkým za tých sto čísel, ktoré sme spolu dokázali vytvoriť bez akýchkoľvek príjmov z reklamy, fondov, tretieho sektora či nadácií alebo vymyslených financií z ambasády. Už len táto samotná skutočnosť vytvorila príbeh projektu, ktorý je v tomto zmysle na Slovensku aj v Európe unikátny. Mňa osobne na tom všetkom však teší obzvlášť fakt, že týchto sto vytlačených čísel tu ostáva a na rozdiel od virtuálneho priestoru internetu sa ich obsah už meniť ani zmazať nedá. Ostávajú pre nás a aj pre tých po nás.

Veritas filia temporis.

AUTOR: Tibor Eliot Rostas