Dvadsať rokov pôsobil na Strednej priemyselnej škole stavebnej v Bratislave, odbor poľnohospodárskej meliorácie učil na strednej poľnohospodárskej škole. Externe prednášal na SVŠT. Environmentálne témy prednášal aj na zahraničných univerzitách a vedeckých spoločnostiach v USA, Kanade, Venezuele, Mexiku, Juhoafrickej republike, v Číne, Japonsku a takmer vo všetkých štátoch Európy.

V roku 1955 začal pracovať v Hydroprojekte Bratislava (neskôr Hydroconsult), kde pôsobil 36 rokov ako projektant, výrobný námestník a hlavný inžinier podniku. Od januára 1991 do konca januára 1998 bol riaditeľom Vodohospodárskej výstavby, š. p., Bratislava.

Predmetom jeho odbornej činnosti boli hydraulika otvorených vodných tokov, úpravy vodných tokov, vodohospodárska bilancia v povodí, cestné stavby, vodárenstvo, ochrana podzemných vôd pred znečistením, čistenie odpadových vôd, špeciálne problémy pri rekonštrukcii teplární, vodné cesty, vodná doprava a špeciálne zakladanie. Podieľal sa na projektovaní vodohospodárskych diel a hydrotechnických stavieb.

Július Binder stál pri návrhu a výstavbe Sústavy vodných diel Gabčíkovo – Nagymaros. Jej vybudovanie malo za cieľ nielen výrobu elektriny, ale aj prevenciu proti záplavám, ktoré sa na Dunaji opakovali (napríklad v rokoch 1954 a 1965), a tiež zlepšenie plavebných podmienok.

Od roku 1990 sa spolupodieľal na projektovaní náhradného variantu C vodného diela. Tento variant už nerátal s účasťou Maďarska, ktoré v roku 1989 od projektu definitívne odstúpilo. Kľúčovým momentom bolo prehradenie prirodzeného koryta Dunaja. Začiatok prác 24. októbra 1992 o 9.55 h de facto uviedol stupeň Gabčíkovo do prevádzky. Medzinárodný súdny dvor (MSD) v Haagu v rozsudku 25. septembra 1997 potvrdil platnosť zmluvy z roku 1977 a vyhlásil za oprávnené vybudovanie náhradného riešenia (variant C).Predsedovia vlád Československa a Maďarska podpísali 16. septembra 1977 v Budapešti Zmluvu o výstavbe a prevádzke Sústavy vodných diel Gabčíkovo – Nagymaros. Od roku 1986 bol Július Binder členom spoločnej operatívnej skupiny.

Július Binder mal rozhodujúci podiel na vyriešení ochrany podzemných vôd na Žitnom ostrove pred ropnými derivátmi. Bol hlavným inžinierom projektu čistiarne odpadových vôd v bratislavskom Slovnafte, podieľal sa na riešení projektu čistiarne odpadových vôd Chemických závodov Nováky, na sanácii skládky nebezpečných odpadov v Chemku Strážskom.

Vydal niekoľko odborných knižných publikácií (Nahlas o Tichom Potoku, Rád odpovedám, Prečo nemá Gabčíkovo Nagymaros, Vodné dielo Slatinka a súvislosti s ním).

Po voľbách do Národnej rady SR v roku 1998 sa stal poslancom NR SR za Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS).

Július Binder získal viacero vyznamenaní. Udelili mu štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy (1995), Zlatý dvojkríž za zásluhy o národnú kultúru (1996), Cenu za záchranu kultúrneho dedičstva a rozvoj mesta Banská Štiavnica (1997).

Nadácia Matice slovenskej mu udelila v januári 1998 Cenu Štefana Moyzesa za prínos k slovenskému národnému životu. Vedecká rada Slovenskej technickej univerzity mu v roku 1995 udelila titul doctor honoris causa.

Pápež Ján Pavol II. udelil 26. októbra 2004 Júliusovi Binderovi za jeho svedectvo veriaceho katolíckeho laika, ako aj za celoživotné dielo vysoké vyznamenanie Rytiersky rád sv. Gregora Veľkého. Ide o najvyššie cirkevné vyznamenanie pre laika.