Mainstreamový mediálny priestor sa zmenil v posledných rokoch len minimálne. Noviny a titulky sú plné nekonečného zasahovania Ruskej federácie do všetkého a všade, čo pravidelne opakujú politici a analytici s jednoliatym, transatlantickým náhľadom na rôznych úrovniach.

Nekritické publikum mainstreamových médií v dnešnom období neoblomne a vytrvalo presviedčajú, že kremeľské hakerské batalióny a fabriky „trolov“, neustále usilujúce o podkopanie takzvaných základov demokracie, sú najväčšia hrozba pre západnú spoločnosť. Demokracia však v preklade znamená vláda ľudu – a skutočne je niekto presvedčený, že vládne občan? Vo všeobecnosti navyše upozorňuje, že na svete sú aj „dobrí chlapci“ zo Spojených štátov a Severoatlantickej aliancie, ktorí neúnavne pracujú na ochrane celej planéty, pričom nezabúdajú na to, že treba nadobudnúť nové okná geopolitických príležitostí a šťavnaté financie najmä pre seba. A v rámci ospravedlnenia vlastných iniciatív sa ilustruje predstava „červenej hrozby“ a hakerov s vytetovaným kosákom a kladivom na hrudníku.

Ako je možné, že tie isté médiá informujú a politici s expertmi po celom svete otvorene pokračujú vo vytváraní nových veliteľských jednotiek pre kybernetické útoky, obrovských centier na zhromažďovanie a spracovanie údajov, osobitných programov dohľadu a výmeny informácií medzi spravodajskými agentúrami a rozvoji vysoko efektívnych kybernetických zbraní, ale vždy sa označí za kybernetického agresora jediný štát? Čím to je, že „big tech“ sa skladá výlučne z amerických informačných a technologických spoločností (Google, Facebook, Twitter, Amazon, Apple), ktoré do svojich služieb a sociálnych sietí zapojili takmer celý internet, dokážu zbierať osobné dáta a zacieliť okruh používateľov na komerčné a politické ciele, a to aj prostredníctvom cenzúry a otvoreného zásahu proti nesúhlasu a všetkému „nevhodnému“ na internete?

Niet pochýb o tom, že v kybernetickom priestore existuje vojna a jedna informácia môže protirečiť druhej v závislosti od jej účelu. Preto by všetky úvahy a rozsudky mali vychádzať iba zo skutočnosti, nie z jej interpretácie. Drvivá väčšina obvinení Ruska z kybernetických útokov sa všeobecne znižuje na veľkohubé, nepodložené vyhlásenia a rozsiahle diskusie, ktoré z toho vyplývajú. Spravodajstvo je plné opisov toho, čo údajní zločinci pripravovali, ale napodiv sa o ich cieľoch hovorí málo. A to, čo sa hovorí, je veľmi neurčité. Presvedčivé a hmatateľné dôkazy nikdy nepredložia na stôl. Západní úradníci a spojenci tento nedostatok dôkazov vysvetľujú tým, že sú veľmi tajné, dôverné a chránia zdroje vlastných tajných služieb a spravodajských agentúr. Práca týchto agentúr je mimoriadne tajná a každý tomu rozumie. Faktom však je, že pred čitateľmi hladnými po pravde nie sú skryté pracovné metódy spravodajských agentúr alebo ich zdroje, ale skutočné ciele údajných kybernetických ofenzív a spôsobené škody. V zásade prevažujú konšpiračné teórie hodné hollywoodskeho filmu v štýle science-fiction. Aby sa dej stal presvedčivejší, je doplnený osobami a okolnosťami, kým atmosféra viny a rétorika ukazuje na východ. Patria sem početné asociácie na ruského prezidenta, ktorý má vydávať všetky rozkazy a všetko riadi, podrobný popis ruských spravodajských agentúr, ktoré vykonávajú skryté činnosti v záujme svojho štátu, a príbehy o príspevkoch na internete v azbuke, ktoré mohli napísať výhradne iba Rusi. Forma správ jasne triumfuje nad reálnym obsahom.

AUTOR: Ján Horváth