Na severovýchodnom výbežku Európskej únie, kde sa jej tri POBALTSKÉ členské štáty dotýkajú Ruska a Bieloruska, dochádza v týchto týždňoch počas letnej prázdninovej a dovolenkovej sezóny k zarážajúcemu úkazu. Maličkú Litvu, krajinu s polovičným počtom obyvateľstva než má Slovensko, tak preťažila záplava nelegálnych migrantov, že vyhlásila núdzový stav.

Koncom júna zalarmovala komisariát v Bruseli a ten vyslal do Vilniusu vysokopostavenú delegáciu vedenú predsedníčkou Európskej komisie Ursulou von der Leyenovou. Prisľúbila symbolickú pomoc, a neodhovorila svojich hostiteľov od zavádzania núdzového stavu. Každá kríza totiž prináša tým, ktorí sa ňou nedajú vyviesť z rovnováhy, lákavé príležitosti.

Búrka v pohári vody?

Vlna votrelcov z Ázie a Afriky, ktorí prešli z Bieloruska na územie Litvy, a tým do schengenského priestoru, dosiahla začiatkom júla počty, nad ktorými by sa Západoeurópania unavene pousmiali ako nad triviálnymi. Pohybovali sa rádovo len v stovkách. Podľa oficiálnych údajov Frontexu zaznamenala Litva za jún ilegálny prechod viac ako 400 osôb z bieloruského územia. Komu sa to nezdá veľa, podľa dobre platených štatistov Frontexu to bolo šesťkrát viac ako počet ilegálnych prechodov zaznamenaných za celý vlaňajší rok.

Robí sa tu z blchy slon? Titulky správ tlačových agentúr by to mohli naznačovať. „Frontex výrazne zvýši podporu pre Litvu, ktorá čelí náporu migrantov,“ zvestoval 11. júla titulok TASR. „Za posledné dva mesiace prekročilo bielorusko-litovskú hranicu už vyše 1500 ľudí, pričom 900 z nich prišlo od začiatku júla. To je 20-krát viac než počas celého roka 2020,“ spresnila menovaná správa. Je vôbec slovný obrat „nápor“ primeraný pre označenie nedovoleného prechodu viac ako 1500 cudzozemcov cez hraničnú líniu s Bieloruskom s dĺžkou 680 kilometrov za plné dva mesiace? Frontex pravdepodobne interne nevidel v tomto migračnom pohybe nápor, ktorému by mal nejakým čeliť výraznejším spôsobom. Týmto oznámením zrejme reagoval na mediálne podchytený videorozhovor medzi litovským prezidentom Gitanasom Nausedom a šéfom agentúry Fabriceom Leggerim. Litva je polovyprázdnená krajina, z ktorej sa po vstupe do EÚ najschopnejšia a najambicióznejšia štvrtina populácie vysťahovala za zárobkami. Doma ostali staršie vekové ročníky, čím sa zvýšil reálny a štatistikami obchádzaný podiel ruskej menšiny a rusky hovoriaceho obyvateľstva všetkých národností na pomerne vysokú mieru.

Krajne rusofóbna domáca politická hierarchia má z domácich tradicionalistov obavy, a preto sa zaštiťuje hneď troma zahraničnými patronátmi: poľským, euroúniovým a americkým. Litvu spája s menším i menej ľudnatejším susedným Lotyšskom a ešte drobnejším Estónskom viac než iba rusofóbia. Vrchnosť v Pobaltsku nie je taká liberálna ako v susednej Škandinávii a neteší ju predstava osídľovania afro-islamskými prišelcami, ktorí už výrazne začali prekresľovať demografické zloženie Švédska, Nórska a Dánska. Všetky tri metropoly – Vilnius, Riga a Tallin – sa v Bruseli snažia podporovať úsilie Budapešti o možnosť nepodieľať sa na „vítačských“ a prerozdeľovacích iniciatívach.

Všetky tri bývalé sovietske pobaltské republiky stoja zatiaľ na okraji záujmu stámiliónov Ázijčanov a Afričanov o príchod do sociálneho raja v západnej Európe a Škandinávii. Litovčania si zvykli na nízke počty (rádovo v desiatkach ročne) evidovaných afro-ázijských kolonizátorov presúvajúcich sa cez rovinaté Pobaltsko do vysnených destinácií. Preto ich znásobenie, o akom píše TASR s odvolaním sa na agentúru Agence France Presse, dovádza na pokraj infarktu.

Lámanie odporu

Pre Ursulu von der Leyenovú, eurokratku s modrou krvou, ktorá sa narodila ako dcéra eurokrata z Nemecka v mieste jeho pôsobiska v Bruseli, je takáto slabosť Litovčanov a ostatných obyvateľov Pobaltska vítanou príležitosťou na pokus o zlomenie ich odporu. Démonizovaný bieloruský prezident jej pravdepodobne nahral na smeč bez toho, aby si toho bol vedomý. Vláda v Minsku nemohla rozbehnúť náročnú utajovanú logistickú operáciu leteckého dopravovania afro-ázijských záujemcov o presídlenie do západnej Európy cez Bielorusko bez jeho vedomia. Aľaksandr Lukašenko, ktorý sedí v prezidentskom kresle od volieb v roku 1994, sa vlani pri koketovaní so Západom dal vmanévrovať do prekérnej situácie. Neudusil v zárodku farebnú revolúciu, z ktorej vzišla po vlaňajších augustových prezidentských voľbách porazená protikandidátka Sviatlana Cichanovská ako hrdinka opozície a morálna víťazka volieb.

Západ potreboval pred tohtoročnými ruskými septembrovými parlamentnými voľbami rozštiepiť krehký zväzok Moskvy s Minskom. Lukašenko sa odmietol zapojiť do intríg na rozvracanie Ruska zvnútra a odvtedy sa ho Západ pokúša odstaviť od moci. EÚ vzala politickú diletantku Cichanovskú pod ochranné krídla, nechala ju usídliť sa v litovskom exile, školí ju, cvičí a buduje jej imidž štátničky.

V Minsku začiatkom mája za pomoci ruských tajných služieb odhalili a zmarili pokus o atentát na prezidenta a jeho synov. Porozumel, že Západ ho natrvalo odpísal a v zápase o politické prežitie sa primkol k Moskve. Projekt konfederatívneho Zväzového štátu Ruska a Bieloruska, ktorý viazol viac ako štvrťstoročie hlavne Lukašenkovou vinou, prestáva byť utópiou. Čím viac USA a EÚ ostrakizujú Lukašenka a snažia sa dusiť sankciami ekonomiku Bieloruska, tým odhodlanejší odpor im kladie.

Na susednú Litvu, ktorá neúnavne protežuje Cichanovskú vo svetovej aréne, má Lukašenko obzvlášť ťažké srdce. Litovskú vládnu garnitúru považuje za vazalov Varšavy, Washingtonu, ako i v bruselských ústredí EÚ a NATO. Irituje ho, ako lacno si Brusel kupuje ochotu Litvy zapájať sa do provokácií studenej vojny Západu voči Rusku a Bielorusku, a prekonávať pritom Nemecko, Francúzsko, ba i Poľsko.

AUTOR: Patrik Sloboda