Patrik Sloboda
Ani dva týždne po tom, čo prozápadná bábková vláda prenechala moc oslobodzovaciemu hnutiu Taliban, sa krviprelievanie v Afganistane nekončí. Vedenie Talibanu akosi mäkne, necháva sa vťahovať na diplomatickú scénu ovládanú Západom a naznačuje ochotu vládnuť miernejším spôsobom ako pred dvadsiatimi rokmi. Zdá sa, že pretavuje svoju revolučnú zanietenosť pre islam na štátotvorný pragmatizmus. Je to pochopiteľné, no nie všetkým sa to páči..
Nový radikalizmus
Taliban sa zrodil pod patronátom amerického spravodajského aparátu ako bojový pes, čo hryzie iných, no neskočí na hrdlo svojmu pánovi ako besný pes. Krstní otcovia Talibanu však priviedli na svet aj bojové plemená, ktorým takéto zábrany nevštepili v domnení, že ich dokážu kontrolovať vhodným usmerňovaním.
Jedným z dvoch najznámejších bola militantná džihádistická sieť al-Káida a druhou jej odštiepenecký divoch Islamský štát. Tomu sa podarilo vytvoriť v roku 2014 na dobytých územiach Sýrie a Iraku brutálny chalifát s prvkami štátneho celku. Hoci ho neudržal pri živote dlhšie než päť rokov, stihla počas nich rozosiať dcérske organizácie po celej planéte. Zašiel až tak ďaleko, že rozvinul plány na začlenenie krajín s dostatočným podielom moslimského obyvateľstva do svetového chalifátu.
Takáto vízia sa síce ukázala ako neuskutočniteľná džihádom (šírením viery) ohňom a mečom, zato však mysliteľná dvoma cestami. Prvou je masové osídľovanie Európy a Ruskej federácie. Druhou, nemenej účinnou, je maximalizácia pôrodnosti tamojších moslimských menšín, aby mohli dosahovať po dvoch-troch generáciách postavenie majoritných voličských segmentov.
I keď Afganistan a okolitý priestor strednej Ázie už islamizovaný dávno je, islamským fundamentalistom sa to máli. Vadí im, že bývalé sovietske republiky Uzbekistan, Turkménsko, Tadžikistan, Kirgizsko a Kazachstan sa dosiaľ plne neislamizovali a do zavádzania právnej sústavy šarja sa ktovieako neženú. Ani Ujgurovia v čínskej autonómnej oblasti Sin-ťiang vraj nie sú dostatočne imúnni pred pandémiou sekularizmu, konzumerizmu a dekadenciou prenikajúcou zo Západu. Stratégovia globálneho očistného pôsobenia organizácie Islamský štát preto založili v roku 2014 pre stredoázijské vnútrozemie eurázijskej pevniny osobitnú odnož a nazvali ju Islamský štát-Chorasán.
Prečo taký názov
Tá osobitnosť spočíva v ponímaní pojmu Chorasán. Nájdeme ho v pomenovaní troch provincií súčasného Iránu: Severný Chorasán, Chorasán Razaví a Južný Chorasán. Hraničia s Afganistanom a Turkménskom a do ich celkovej rozlohy by sa Slovensko zmestilo šesťkrát. Ich metropolou je trojmiliónové veľkomesto Mašhad, ktoré je jedným z pútnických miest šíitského islamu. Nachádza sa pomerne ďaleko (850 km) od hlavného mesta Teherán a zároveň nebezpečne blízko hranice s Afganistanom. Šiitizmus provincie a obyvateľstva na oboch stranách hranice dráždi sunnitských fundamentalistov organizácie Islamský štát-Chorasán, keďže šiitskú vetvu islamu považujú za odpadlícku.
Ideológovia celosvetovej siete siete Islamský štát chápu Chorasán v jeho historickom kontexte. V tom vystupuje Chorasán ako rozsiahla oblasť vo východnej časti niekdajšej Perzskej ríše. Dnes by pokrývala územné celky v Iráne, Afganistane, Tadžikistane, Uzbekistane, Turkménsku a Pakistane.
Tam všade by chcela organizačné sieť Islamský štát-Chorasán intervenovať v mene očisty viery od úpadkových západných a sekulárnych nánosov. Svoj akčný stredoázijský záber pritom rozširuje na rozľahlý Kazachstan, ba i na na celé ázijské islamské vnútrozemie. Vlády ani obyvateľstvo v žiadnej z tamojších krajín nestoja o bratskú obrodeneckú „pomoc“ ultra horlivcov Islamského štátu-Chorasánu. Tí im však nezamýšľajú klásť zdvorilostné otázky, či smú prísť a či budú vítaní. Sú odhodlaní zasahovať silovými prostriedkami, vedením partizánskych vojen a rozvracať režimy, ktoré považujú za zhýralé, skorumpované a zdegenerované, aj šírením teroru a strachu.
Decentralizované organizačné štruktúry Islamský štát-Chorasán nemajú národné alebo kmeňové ukotvenie. Tým sa odlišujú od hnutia Taliban, ktoré považujú za zradné v tom zmysle, že prejavuje ochotu uzatvárať kompromisy s čínskym a iným, najmä ázijským kapitálom. Teroristické komandá Islamského štátu-Chorasánu preto útočili v uplynulých rokoch aj na objekty a útvary oslobodzovacieho hnutia hnutia Taliban.
Afganistan ostáva hnisavým vredom
Neprestali s tým ani po kolapse proamerického režimu v Kábule 15. augusta a nastolení vlády Talibanu. Naopak, samovražednými bombovými útokmi na areál letiska a na iné strategické body v Kábule sa celosvetovo zviditeľňujú ako radikálne hnutie odporu proti nastupujúcemu režimu Talibanu. Pentagón podnikol 29. augusta odvetný úder bezpilotným lietadlom na vozidlo údajných atentátnikov z 26. augusta. Vyvolal tým búrku hnevu, keď novinové titulky priniesli 30. augusta správu, že „Pri odvetnom útoku USA v Kábule zahynulo deväť členov jednej rodiny„. Špirála útokov a protiútokov sa nebezpečne roztáča. 30. augusta otriasali Kábulom detonácie a vojenská obrana letiska musela odvracať útok raketovými strelami.
Kľuku pri točení tejto špirály držia zaoceánski kmotri teroristickej organizácie Islamský štát-Chorasán. Do pozornosti svetovej verejnosti sa dostáva najčastejšie pod skratkou ISKP (Islamic State in Khorasan Province). Pri všetkom mediálnom predvádzaní rozbrojov medzi Talibanom a ISKP by nemala ostať nepovšimnutá skutočnosť, že obe hnutia sú mocenskými nástrojmi hegemóna, ktorý nechce počuť tikot hodín a prispôsobiť sa dôsledkom meniacich sa veľmocenských pomerov.
AUTOR: Patrik Sloboda