Patrik Sloboda
Posledný augustový deň 2021 sa zapísal do dejín Afganistanu ako prvý po takmer dvadsiatich rokoch, keď sa v tejto osudom ťažko skúšanej krajine nenachádzal ani jeden príslušník ozbrojených síl Spojených štátov. Tak o tom (v angličtine výrazom „not a single service member from the U.S. military„) referovali svetové tlačové agentúry, vrátane afganskej Ariana News.
Tú poprevratové vedenie oslobodzovacieho hnutia Talibanu nezrušilo, ani vizuálne-štýlovo nezmenilo a zrejme si „iba“ vydavateľsko-politicky podriadilo. Jej titulná webová stránka https://ariananews.af/ ponúka svetovej verejnosti samé dobré správy:
– Spojené štáty ukončili 20-ročnú vojnu v Afganistane záverečnou evakuáciou
– Wikipédia vyhodnotila výsledok vojny v Afganistane ako víťazstvo Talibanu (Taliban victory)
– Taliban sa zaväzuje spolupracovať s medzinárodným spoločenstvom
– Biden potvrdil vojenský odsun USA po 20 rokoch
– Taliban ubezpečuje, že Afganci smú vycestovať z krajiny i po 31. auguste
– (Člen vedenia Talibanu) Stanikzai informoval o pokračujúcich rozhovoroch o zostavení inkluzívnej vlády
Zavetril príležitosť
Horúca téma ukončenia vojenskej okupácie Afganistanu dominovala aj v rozhovore, ktorý poskytol 30. augusta talianskemu denníku Corriere della Sera jeden z najvyššie postavených eurokomisárov Josep Borrell. Je podpredsedom Európskej komisie a Vysokým predstaviteľom Európskej únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku. V oficiálnej euroangličtine znie jeho podpredsednícky titul honosnejšie: Vice-President of the European Commission. Rodák z katalánskej obce La Pobla de Segur, ktorý viedol istý čas v španielskej vláde rezort zahraničia (2018-2019), je papierovo jedným z najmocnejších štátnikov sveta. Z titulu funkcie má pod palcom agendu zahraničia, obrany i bezpečnosti bohatého s ľudnatého zoskupenia európskych krajín, ktoré je hospodárskym obrom, no vojenským slabochom a príveskom kohosi iného.
Ten ktosi, Spojené štáty americké, uviazol v Afganistane a musel sa odtiaľ po dvoch dekádach zahanbene stiahnuť. Je to už druhá strata prestíže atlantickej superveľmoci za ostatné polstoročie. Tou predošlou bola porážka vo Vietname, kde sa Pentagón vojensky angažoval od poradenstva až po masívne bombardovanie tiež dve dlhé desaťročia (1955-1975).
Zatiaľ čo 30. apríla 1975, keď americké vojenské vrtuľníky evakuovali zo strechy veľvyslanectva USA v Saigone posledné húfy vystrašených vietnamských kolaborantov, si západoeurópske satelity na poníženého hegemóna vyskakovať príliš nedovoľovali, dnes je situácia iná.
Postsovietske Rusko si obnovuje vojenské veľmocenské postavenie a Spojeným štátom vyrástol v Ázii nezadržateľný vyzývateľ o svetové prvenstvo: Čína. Takmer tri desiatky európskych príveskov USA nervózne sledujú, ako im donedávna všemocný protektor chradne pred očami. Nemajú v zásade námietky proti prechodu k multipolárnemu polycentrickému systému usporiadaniu vzťahov vo svete, no líšia sa v názoroch na jeho podobu a miesto národných štátov v ňom.
Viaceré európske štáty by si želali zaviesť multipolárnosť aj vo vnútri Európskej únie, aby nezatvrdla na centralistický superštát. Práve ten však v Bruseli cieľavedome budujú už tri generácie eurokratov, ktorých navonok zastupuje Josep Borrell. Má 74 rokov a rád by vošiel do dejín ako štátnik, čo pomohol dať európskemu projektu primeraný vojenský rozmer, aby centralizovaná únia získala postavenie plnohodnotnej veľmoci.
Na čo všetko tá permanentnosť?
Tak sa dostávame k rozhovorom, ktoré Borrell poskytuje médiám od pádu Kábulu do rúk Talibanu v polovine augusta. Začnime jeho výrokmi, citovanými probruselským portálom www.euractiv.com z 23. augusta: „V septembri navštívim Irak, Tunisko a Líbyu. Nastávajúce (vojenské) krízy budú v Iraku a v africkej oblasti Sahel.“ … „Navrhujeme vytvoriť zbor expedičných síl EÚ v počte 50 tisíc vojakov pre zásahy v situáciách, aké práve vidíme v Afganistane“. … “ Európa (dostatočne) reaguje len počas kríz. Afganistan by ju mohol zobudiť, že nastal čas, keď bude potrebná vojenská sila schopná v prípade potreby aj bojovať.“
Verejne navrhnutý počet nie päť, ale päťdesiat tisíc mužov a žien v uniformách s poverením viesť mimoeurópske vojny, by bol dramatickým skokom imperiálnej povahy, na aký by Stredoeurópania sotva niekedy pristúpili.
Poradcovia J. Borrella si takéto prepísknutie asi okamžite uvedomili, a tak o týždeň neskôr vicekomisár v rozhovore pre Corriere della Sera prešiel do iného kontextu a rádovo z päťciferných počtov na štvorciferné. Vyslovil v ňom presvedčenie, že Európska únia by mala disponovať vlastnými „silami počiatočného nasadenia„. V taliančine „forza di primo intervento“ a keďže denník má aj anglickú jazykovú mutáciu, tak v angličtine “Initial Entry Force”, pričom tieto sily majú byť stále (EU permanent “Initial Entry Force”).
Tá stálosť, tá permanentnosť, je na celom projekte najznepokojujúcejšia. Bruselský komisariát by ich v takom prípade mohol mať k dispozícii pre nasadenie kdekoľvek. Aj pre represie na domácej pôde.
AUTOR: Patrik Sloboda