Imunológia je naozajstná veda. Nie je o táraní, ale o faktoch. Udáva sa, že imunitný systém človeka je zložitejší ako ľudský mozog. A aby to bolo ešte zaujímavejšie, prednedávnom sa objavil nový termín, resp. názov článku: neuroimunitné bunkové jednotky, nová paradigma vo fyziológii.

Nie, nepôjdeme do komplikovaných vysvetlení, skúsime vysvetliť základy imunologickej odpovede u človeka. Keď zistíte, že ste sa v tomto vysvetľovaní v istom bode úplne stratili, nič si z toho nerobte. Už určite viete viac ako tie tlčhuby, ktoré za imunitu voči vírusom považujú reklamný slogan farmaceutického biznisu: protilátky = imunita, ktorý patrí do skupiny tzv. primitívnej imunológie. Ale poďme po poriadku. Najprv antigén. Antigén je všetko, voči čomu môže vzniknúť imunitná odpoveď. Môže to byť bielkovina (proteín), bielkovina viazaná s molekulami cukrov (glykoproteín), malá molekula – napr. penicilín, či jedna zo zložiek vírusov, baktérií alebo iných organizmov. Takisto aj „niečo“ z darovaných orgánov po transplantáciách. Ak antigén vstúpi do organizmu, najprv ho spracovávajú bunky, ktoré sa nazývajú antigén prezentujúce bunky (APC). Vo veľkej väčšine prípadov sú to tzv. dendritické bunky, ale patria sem aj iné druhy buniek. APC najprv antigén, obrazne povedané, vo svojom vnútri „požujú“. Doslova rozsekaný na kúsky ho potom vystrčia von, na povrch svojej membrány. Ale v prítomnosti MHC I alebo II. MHC je skratka major histocompability complex. Je špecifický pre každého jedinca, určuje jeho imunologickú jedinečnosť. MHC sa tesne zviaže s „požutými“ antigénmi. Takto ich doslova ponúkajú ako tovar ďalším bunkám imunitného systému. Konkrétne T-lymfocytom a B-lymfocytom. T-lymfocyty poznáme ako T-pomocné (T4 lymfocyty) a T-efektorové (T8 lymfocyty). Ono je tých podtypov lymfocytov viac, ale nemá zmysel ísť do hĺbky. Aktivované T-lymfocyty klonálne bujnejú a vytvárajú skupinu pamäťových T-lymocytov. Teda takých, ktoré si „pamätajú“, napr. vírusovú koťuhu. Pri nasledujúcej infekcii zlikvidujú vírus rýchlejšie a efektívnejšie ako pri prvej infekcii. Nie vždy, ale k tomu sa ešte vrátime. B-lyfocyty sa po stretnutí s APC a s T-lyfomcytmi aktivujú, a takto aktivované začínajú klonálne bujnieť. Nakoniec skončia ako plazmatické bunky, ktoré syntetizujú protilátky. Zároveň z nich vznikajú pamäťové bunky. Protilátky (imunoglobulíny) poznáme IgA, IgD, IgE, IgG a IgM. Pri infekciách sa najprv vytvárajú relatívne málo efektívne IgM (tzv. akútna fáza).

Neskôr sa začnú syntetizovať molekuly IgG. Tieto majú vyššiu afinitu k infekčnému agensu a sú schopné zlikvidovať ho. Poznáme štyri spôsoby, ako protilátky likvidujú vírusovú infekciu: neutralizácia – protilátky sa tuho naviažu na vírus, a tak zabránia jeho aktivite; opsonizácia – komplex „protilátka – vírus“ pohlcujú bunky procesom fagocytózy; aktivácia komplementu – komplex „protilátka – vírus“ komplement doslova rozloží; protilátkami bunkovo závislá cytotoxicita – NK bunky (prirodzení zabijaci) rozpoznávajú väzbu protilátok na infekčné agensy a zlikvidujú infikované bunky. Ak ste článok dočítali až sem, začnete mať hmlisté tušenie o neuveriteľnej zložitosti imunitnej odpovede na infekciu či jednotlivé infekcie. Je to pekne povedané, ale je potrebné uvedomiť si, že tieto schémy sme vytvorili my, ľudia, na lepšie pochopenie daných javov. Na spresnenie je potrebné kacírsky dodať, že tzv. vírus neutralizujúce protilátky sú vírus neutralizujúce „v skle“, teda in vitro, v laboratórnych stanoveniach. Vôbec nie je isté, či budú neutralizovať vírus v ľudskom organizme, teda in vivo. Napr. pri infekcii vírusom chrípky dochádza najprv (obyčajne v priebehu jedného-dvoch dní) k aktivácii T-lymfocytov a zvýšenej sekrécii interferónu gama. Až po odznení akútnej fázy ochorenia sa začína syntetizovať IgM, neskôr ho vystrieda IgG. Vo všeobecnosti sa udáva, že imunita proti vírusovým infekciám je skôr T-bunková ako protilátková, teda B-bunková. Tým nechceme tvrdiť, že sa nijaké protilátky nesyntetizujú. Naopak, syntetizujú. Lenže pri niektorých rýchlo mutujúcich RNA vírusoch a niektorých mikroorganizmoch predstavujú zdroje „neutíchajúcej radosti“.

AUTOR: Ján Lakota