V päťdesiatych rokoch minulého storočia niektorí americkí vedci varovali, že bez okamžitých opatrení bude Sovietsky zväz panovať nad celkovou planetárnou klímou.

Trinásteho novembra 1946 vystúpil pilot Curtis Talbot, ktorý pracoval pre General Electric Research Laboratory, s lietadlom do výšky 14-tisíc stôp asi tridsať míľ od mesta Schenectady v štáte New York. Pilot spolu s vedcom, doktorom Vincentom J. Schaeferom vypustil do oblakov niekoľko kíl suchého ľadu, zmrazeného oxidu uhličitého. Vedecký žurnál Smithsonian Magazine píše, že keď sa otočili na juh, doktor Schaefer poznamenal: „Pozrel som sa dozadu a bol som nadšený. Videl som, že zo spodnej časti mraku, ktorým sme práve prechádzali, padajú dlhé pásy snehu. Zakričal som na Curtisa, aby sa otočil. Urobil tak a prešli sme cez masu ligotavých snehových kryštálov! Netreba dodávať, že sme boli v úžase.“ Vytvorili prvú snehovú búrku na svete vyrobenú človekom. Vincent Joseph Schaefer bol americký chemik a meteorológ, ktorý sa považuje za objaviteľa techniky známej ako tzv. výsev oblakov (cloud seeding). Hoci bol samouk a nikdy nedokončil strednú školu, vydali mu až štrnásť patentov.

Po experimentoch výskumného laboratória General Electric Research Laboratory existoval pocit, že ľudstvo bude konečne schopné ovládať jednu z najväčších premenných života na Zemi. A keď sa napätie počas studenej vojny zvýšilo, nielen USA považovali kontrolu nad počasím za potenciálnu zbraň, ktorá by mohla byť ničivejšia ako atómová bomba.

V auguste 1953 vznikol špeciálny Poradný výbor amerického prezidenta pre kontrolu počasia. Deklarovaným cieľom bolo určiť efektivitu postupov a rozsah, v akom by sa vláda mala zúčastňovať týchto aktivít. Medzi metódy, ktoré navrhovali americkí a sovietski vedci – a v polovici 50. rokov sa otvorene diskutovali vo vtedajších médiách, patrilo používanie farebných pigmentov na polárne ľadovce na ich roztopenie a vyvolanie povodní, vypúšťanie veľkého množstva prachu do stratosféry a tvorba zrážok alebo stavba priehrad s tisíckami čerpadiel na jadrový pohon v Beringovom prielive. Podľa myšlienok ruského inžiniera Arkadija Borisoviča Markina mala takáto priehrada presmerovať vody Tichého oceána, čo by teoreticky zvýšilo teploty v západných metropolách ako New York alebo Londýn. Markinovým stanoveným cieľom bolo zmierniť prechladenie severnej pologule. Americkí vedci sa obávali takejto kontroly počasia ako prostriedku, ktorý spôsobí záplavy. Magazín Vice radí sovietskeho inžiniera medzi vedcov, ktorí snívali o topení Arktídy 55-míľovou priehradou.

Charleston Daily Mail, vychádzajúci v Západnej Virgínii, priniesol v decembri 1950 krátky článok o Irvingovi Langmuirovi, ktorý spolupracoval s Vincentom Schaeferom na prvých experimentoch General Electric Research Laboratory: „Tvorba dažďov alebo manažment počasia môže byť rovnako výkonnou vojenskou zbraňou ako atómová bomba, tvrdí fyzik dekorovaný Nobelovou cenou. Irving Langmuir, priekopník v oblasti zrážok, uviedol, že vláda by sa mala chopiť fenoménu riadenia počasia, ako to bolo v prípade atómovej energie, keď Albert Einstein v roku 1939 oznámil dnes už zosnulému prezidentovi Rooseveltovi potenciálnu silu zbrane štiepenia atómu. V množstve uvoľnenej energie sa účinok 30 miligramov jodidu strieborného za optimálnych podmienok rovná účinku jednej atómovej bomby.“ Na počesť priekopníka pomenovali Langmuirovo laboratórium pre výskum atmosféry neďaleko mesta Socorro v Novom Mexiku, časopis Americkej spoločnosti chemikov pre povrchové vedy, ako aj veterný obeh v Sargasovom mori, ktorý ovplyvňuje morské riasy.

AUTOR: Ján Horváth