Po dvoch pandemických vlnách a možno ďalších, musíme navždy zabudnúť na splnenie predvolebných sľubov terajšej koaličnej vlády, ktoré sa mali týkať daňovo-odvodovej reformy, dôchodkových zmien, ako aj zásadných zmien vo fungovaní upadajúceho školstva a problematického zdravotníctva. K nejakým zmenám ale určite príde a keďže jeden z najväčších problémov dnes sú narastajúce deficity verejných rozpočtov k HDP, budeme právom zvedaví, ako očakávané reformy ovplyvnia ich budúci vývoj. Viac ako dlhy nás bude zaujímať percentuálny rast HDP, keďže deficit verejných financií a verejného dlhu sa počíta k tomuto makroekonomickému ukazovateľovi.
Centrálne upratanie dlhov v eurozóne
Pred pandémiou sme plnili rozpočtové deficity Paktu rastu a stability, keď deficit verejných financií bol na úrovni jedného percenta a deficit verejného dlhu pod 50 percent k HDP. Prečo vznikajú dlhy vo verejných rozpočtoch s ktorými hospodári vláda a jej nominovaní šéfovia inštitúcii ktoré rozpočty spravujú? Všetko začalo realitnou krízou na druhej strane Atlantiku, keď americká centrálna banka zachraňovala nielen vyprahnuté bankové účty masou lacných peňazí, ktoré lacno vykupovali štátne dlhopisy zadlžených ekonomík, čo napokon platí aj pre fungovanie kolobehu peňazí na starom kontinente. Tento mechanizmus sanovania peňazí poznáme pod označením kvantitatívne uvoľňovanie ktoré funguje dodnes. Keď k tomu pripočítame opakované lockdowny spojené s fiškálnou podporou národných vlád pri ich snahe o udržanie čo najväčšieho počtu pracovných miest, sa ani nemôžeme čudovať, že rozpočtové deficity všade na svete vykazujú záporné hodnoty, presahujúce aj ich ročne vyprodukované HDP, čo v prípade Slovenska je na úrovni 60 percent k HDP.
Svetovú ekonomiku dobehli dlhy, ktoré si po sebe budeme musieť upratať, ináč budeme navždy hovoriť o živote na dlh. Čo je pre nás horšie, že dlhy sa nakopili nielen vo verejných rozpočtoch, ale čoraz viac aj na účtoch domácnosti, čoho dôkazom je, že dlhy majú vyššie, ako sú ich úspory. V eurozóne situáciu komplikuje aj nesúlad medzi nadnárodnou menovou politikou ECB a národnými fiškálnymi politikami členov eurozóny, ktorého dôsledkom sú rozdielne daňové a odvodové sadzby a takto by sme mohli pokračovať. Či sa terajšej vláde podarí v rámci očakávaných zmien zachovať sociálne štandardy, pod ktorými rozumieme zamestnanosť a aj daňovú a odvodovú brzdu v rámci rozpočtových mantinelov, kam ale určite patria aj zmeny v doterajšom dôchodkovom systéme, vôbec nešpekulujeme. Do pribrzdenia dlhovej krízy sa okrem veriteľa poslednej záchrany ktorým je ECB, pripojila aj Európska komisia svojím projektom Fondu obnovy.
Ochrana finančných záujmov únie
Keďže emisia spoločného dlhu počíta s objemom peňazí takmer 800 miliárd eur v grantoch a pôžičkách, bude navyše potrebné zabezpečiť cez Európsku prokuratúru, čo je nový úrad boja proti zneužívaniu európskych peňazí, ochranu proti očakávaným podvodom. Európska prokuratúra bude totiž mať oprávnenie stíhať podvody, podplácanie, ako aj spreneverenie, alebo pranie špinavých peňazí, čo zároveň môže vyvolať napätie medzi paneurópskou koncepciou prokuratúry a doterajším systémom národnej prokuratúry v jednotlivých členských štátoch únie.
Ako to napokon dopadne, si musíme počkať, keďže požičané peniaze sa začnú do európskeho rozpočtu splácať až o niekoľko rokov. Ak to nebude fungovať, môže napokon dôjsť k harmonizácii všetkého, čo súvisí so spravovaním verejných financií a teda rovnaká daňová a odvodová sadzba, s čím napokon súvisí aj navrhovaná rovnaká minimálna daňová sadzba pre nadnárodné spoločnosti, ktoré sa doteraz vyhýbali plateniu daní tam, kde výnosy zarobili.
AUTOR: Ing. Róbert Hölcz, CSc. je ekonóm