V súčasnosti vidíme, čo sa deje v Nemecku, Rakúsku, Belgicku, Dánsku, Kanade aj na Morave, ale i dokonca na Slovensku. Všade vidíme obraz prírodných katastrof. Niekde sú to prívalové dažde, inde extrémne sucho, niekde je to extrémna horúčava vo vzduchu, inde lesné požiare. Ako keby sa príroda nahnevala na človeka a rozhodla sa spočítať mu to, čo jej robí roky. Až by niekto povedal, že príroda vztýčila prostredník a ukázala človeku, že neuznáva antropocentrizmus a ona je vládcom prírodných podmienok.

Tieto prírodné katastrofy postihujú celý svet. Suchá v Kanade, vysoké teploty 50 stupňov, ktoré svedkovia popisujú akoby ste dýchali tekuté olovo, nehovoriac o tisíckach mŕtvych, ktorí sú dôsledkom takýchto extrémnych vzdušných pomerov. V Číne v Che-nane sú obrovské povodne. V Grécku alebo Turecku sú obrovské lesné požiare, ktoré ničia státisíce hektárov. A to nehovoríme o horiacej Sibíri a niektorých ďalších územiach, ktoré radikálnym spôsobom menia celkový náš pohľad na istotu a bezpečnosť na planéte Zem. Niekto by povedal, že tieto udalosti sú ďaleko od nás, Slovensko nezachytia, a dokonca možno nezachytia ani strednú Európu. Stačí si spomenúť na tornádo na južnej Morave, obrovské dopady orkánu Kyrill pred niekoľkými rokmi, na to, čo urobili silné atmosférické javy v Poľsku. Ani Poľsko, ani Morava nie sú od nás tisíce kilometrov. A ten rozdiel medzi južnou Moravou a západným Slovenskom nie je zase až taký veľký.

A bude toho viac

Prírodné katastrofy sa začínajú stále viac a viac kumulovať. Padajú nielen krúpy, nielen masy vody z tzv. mikrocely, obrovské masy piesku, tak ako sme to videli, keď sa africký piesok dostal nad územie Európy, ale sú to aj ďalšie javy, ako napr. tornádo atď. Kumulácia týchto prírodných javov podstatným spôsobom zhoršuje potenciálne dôsledky takejto prírodnej katastrofy a tým, že je to na lokálne ohraničenom území, intenzita deštrukcie je obrovská. Pozrime si zábery z Nemecka alebo z rakúskeho Salzburgu. Doteraz vždy platilo, že mikrocela síce vyliala obrovské masy vody v krátkom časovom úseku na malom území, ale potom odišla. Tohto roku sme svedkami, ako mikrocela zotrvá nad daným územím a masy vody sa valia, valia a valia. Znamená to teda, že sa zrejme niečo stalo s cirkumpolárnym prúdením, mechanizmami vzdušného prúdenia medzi Severným ľadovým oceánom, kontinentálnymi platňami atď. Keď sa pozrieme na dnešné povodne, už to nie je pol, trištvrte metra vody, ktorá sa valí ulicami, ale obrovské enormné masy vody vo výške niekoľkých metrov, ktoré odnášajú autá, kamióny, spláchnu ich z ciest. A to znamená, že sila prírodných katastrof je nesmierne veľká, umocňuje sa práve kumulatívnym pôsobením a v dôsledku toho nemôžeme očakávať doterajší typ katastrof, ktorý viedol k tomu, že boli nejaké záplavy, nejaké suchá a občas, vo výnimočnom prípade, sa na území Európy objavilo tornádo. Keď sa rozprávate s klimatológmi, konštatujú, že sú to nielen prejavy globálneho otepľovania, ale javy, s ktorými budeme musieť počítať trvale a – čo je najhoršie – na mnohých územiach aj opakovane. Ale ak sa opakuje prírodná katastrofa na určitom území, mali by sme rozmýšľať nad tým, čo ju spôsobilo. Je to len rozmar počasia, náhodná konfigurácia vzdušných javov a prúdení, alebo sme my sami prispeli k tomu, že určité územia budú zasahované opakovane? Napríklad odlesnením, zmenou hydrologických podmienok, výrazným posilnením komínového efektu mestských aglomerácií a podobne. Lebo ak človek prispel k týmto prírodným katastrofám – a normálni prírodovedci vám potvrdia, že na nich máme leví podiel – antropocentrizmus nie je procesom vládnutia planéte, ale vlastne jej hlúposti. Ňou ničíme rovnováhu prírodného prostredia na planéte s logickým dôsledkom, keď nám príroda vráti to, čo sme poničili. A v tomto zmysle naraz stojíme na prahu zaujímavého javu, že tam, kde bolo sucho, dnes prší, tam, kde pršalo, je dnes sucho, kde boli primerané teploty prímorského územia ako v Kanade, sú extrémne 50-stupňové teploty a tam, kde sme si lebedili v príjemnom prostredí, máme naraz arktické zimy. Príroda sa nezbláznila, len obnovuje dynamickú rovnováhu a tzv. terraformáciu povrchu planéty po škodách, ktoré spôsobil človek. Nie sú to len emisie, ale predovšetkým odlesňovanie, regulácia vodných tokov, zmena koncentrácie skleníkových plynov, ale aj teploty hlavne v obrovských mestských aglomeráciách.

Keďže sa väčšina obyvateľov dnes presúva do miest, nad mestami máme obrovské komínové efekty rýchleho stúpania horúceho vzduchu, ktoré len posilňujú atmosférické zmeny predovšetkým vo vysokých vrstvách atmosféry 8 – 12 km. Africký piesok sa presúva zo Sahary na územie Európy a spôsobuje žlté dažde, ale to predtým v takom rozsahu nebývalo. A súvisí to s tým, že človek neovládol planétu, ale podráždil ju, a planéta mu vo vrcholnej nahnevanosti začína vracať to, čo jej spôsobil. Z tohto hľadiska sa musíme pozrieť aj na pripravenosť ľudskej spoločnosti riešiť problémy takéhoto kritického javu. A keď z tohto hľadiska hodnotíme spoločnosť, máme pred sebou zaujímavý obraz kritickej infraštruktúry a jej pripravenosti na katastrofické udalosti. Kritická infraštruktúra, zásobovanie elektrinou, vodou, plynom, funkčnosť kanalizačných systémov, zabezpečenie zdravotnej starostlivosti, bezpečnosti, použitie požiarnických systémov, dostatok techniky na odstraňovanie škôd na cestách a podobne. Skutočne sú všetky tieto prvky kritickej infraštruktúry pripravené? Lebo máme integrovaný systém 112 a stačí naň zavolať, oznámiť problém a oni už podľa hierarchického členenia pošlú záchranné zložky?

Kde začať?

Jedným z kľúčových fenoménov situácie v Nemecku a Rakúsku bolo to, že sa prvé zablokovali dopravné trasy. Nebolo možné dopraviť pomoc, techniku ani záchranné tímy. Druhý problém bol, že zlyhalo zásobovanie elektrickou energiou. To, že ste si nezohriali obed, bol najmenší problém, ale zlyhali všetky senzorické systémy. A tretím veľkým problémom bolo riadiť záchranné práce hierarchickým systémom bez spojenia a komunikácie, čo sa najlepšie ukázalo v prípade južnej Moravy, tornáda a jeho dôsledkov. Pretože ako je známe z vojny: bez spojenia nie je velenie a bez velenia nie je hierarchické použitie jednotlivých záchranárskych systémov.

AUTOR: Peter Staněk