Usmievavý pápež

V roku 1922 ho ako desaťročného hlboko zasiahli pôstne kázne kapucína v jeho rodnej dedine. Bol jedným z najlepších učiteľov katechizmu v 20. storočí. Bolo mu vlastné jednoduché myslenie, s ktorým sa stretávame u vysoko inteligentných jedincov, a k nemu sa pridávala ozajstná hlboká ľudskosť.

V roku 1962 sa ako biskup na Druhom vatikánskom koncile spriatelil s Léonom-Josephom Suenensom z Belgicka, Karolom Wojtylom a Stefanom Wyszynským z Poľska, Françoisom Martym z Francúzska a Hyacinthom Thiandoumom zo Senegalu. Wojtyla mal určujúci vplyv na jeho postoj k marxizmu, opakoval oficiálne náhľady cirkvi v súvislosti s jeho nezlučiteľnosťou s katolicizmom.

Keď mu pred odchodom z biskupstva Vittoria Veneta chceli darovať milión lír, odmietol ich a darcom odporučil, aby peniaze poskytli na dobročinné účely. Pripomenul im, čo povedal štyrom stovkám podriadených kňazov pri svojom nástupe do diecézy pred jedenástimi rokmi: „Prichádzam s menej ako piatimi lírami. Až budem odchádzať, chcem mať zase menej ako päť lír.“ Do Benátok sa presťahoval 8. februára 1970, doviezol si len balík posteľného oblečenia, niekoľko kusov nábytku a knihy. Nosil tam rúcha, ktoré po sebe zanechal jeho predchodca kardinál Urbani. Odmietal zakúpiť nový pracovný odev a nabádal mníšky, ktoré sa mu starali o domácnosť, aby opravovali staré veci. Rúcho kardinála a patriarchu nosil veľmi zriedkavo, dával prednosť kňazskej sutane. Na vrchole ropnej krízy navštevoval blízku pevninu na bicykli.

V roku 1971 ho pápež Pavol VI. poslal ako svojho zástupcu na svetovú biskupskú synodu. Témami zasadania boli kňazská služba a spravodlivosť vo svete. „Ako model konkrétnej pomoci pre chudobné štáty navrhujem, aby sa bohaté cirkvi samy zdanili a jedno percento príjmov odviedli Vatikánskej organizácii pre pomoc. Toto jedno percento by sa malo nazývať bratský podiel a nemalo by byť dobročinnou almužnou, ale niečím, čo sme dlžní za vyrovnanie nespravodlivosti, ktorú pácha naša konzumná spoločnosť voči rozvojovým štátom, a nápravou sociálneho hriechu, ktorého by sme si všetci mali byt vedomí,“ predniesol Luciani.

V jeho predsieni benátskeho patriarchu sa často objavovali alkoholici, osamelí ľudia, bývalí trestanci, chudáci, tuláci a prostitútky, ktorých aj šatil. Keď v Mestre a Marghere vypukli štrajky a násilné demonštrácie, zaprisahal robotníkov a podnikateľov, aby sa dohodli na kompromise. Nezamestnanému učiteľovi, ktorý nemal na zaplatenie zvýšeného nájomného, vypísal šek na tri milióny lír, čím umožnil jeho rodine bývať v penzióne, kým si nenašli nové bývanie.

Keď v roku 1972 Vatikánska banka predala svoj podiel v Banca Cattolica del Veneto finančnej inštitúcii Banco Ambrosiano, zrušil konto diecézy v tejto banke. „Calviho peniaze sú špinavé. Ten človek je špinavý. Po všetkom, čo som o Robertovi Calvim počul, by som v jeho banke nezaložil účet, ani keby diecéze poskytoval bezúročné pôžičky,“ konštatoval. O desať rokov našli prezidenta Banco Ambrosiano Calviho, ktorý mal prezývku Boží bankár, obeseného pod londýnskym mostom Blackfriars. Calvi mal vrecká napchaté tisícmi dolárov a kusmi tehál (odkaz na jeho pôsobenie v slobodomurárskej lóži P2).

„Hovorí sa, že atómové zbrane sú príliš ničivé a ich použitie by znamenalo koniec sveta. Boli síce vyrobené a nahromadené, ale len preto, aby nepriateľa odradili od útoku a stabilizovali tak svetový mier. Len sa rozhliadnite! Je pravdou, že už tridsať rokov nebola svetová vojna, alebo nie?“ uviedol o atómových zbraniach. „Cirkev musí myslieť aj na kresťanské menšiny, ktoré žijú v arabských štátoch… Ale Svätý Otec by nemohol, ani keby chcel, prehlásiť, že Palestína patrí židom, pretože tým by zaujal stranícke politické stanovisko,“ prehlásil o Palestíne. „Vyžeňte Boha z ľudských sŕdc, povedzte deťom, že hriech je len rozprávka, ktorú si vymysleli prarodičia, aby z nich spravili poslušné ovečky, vydávajte šlabikáre, kde sa nehovorí o Bohu a autorite sa vysmieva, a potom sa čudujte, ako to dopadne,“ prorokoval o výchove a školstve.

Svojim farárom a kurátorom cirkevného majetku udelil v roku 1976 povolenie a naliehavú radu, aby predali zlato, klenoty a cenné predmety. Výťažok mal pripadnúť Centru Dona Orloneho pre postihnutých. Sám predal kríž s drahokamami a zlatú reťaz, ktorú dostal od pápeža Jána XXIII. pri menovaní biskupom.

AUTOR: Karol Kardoš