Ani potupné fiasko bezmála dvadsaťročnej vojenskej okupácie Afganistanu prevažne žoldnierskymi vojskami krajín Západu nevedie ich chlebodarcov k tomu, aby sa zriekali ich služieb. Nemôžu, ani keby chceli.

Západná aliancia šíriteľov liberálnej demokracie nemá na koristnícke výboje v Eurázii a okupáciu ovládnutých území k dispozícii ani zlomok potrebného počtu regulárnych vojakov. Tendencia privatizovania imperiálnych výbojov Západu sa i z tohto dôvodu bude nevyhnutne prehlbovať. Angloamerická plutokracia môže pri tom čerpať z bohatých skúseností nasadzovania žoldnierov do vedenia vojen v staroveku, stredoveku i novoveku.

Staré a rozsiahle tradície

K najímaniu bojovníkov a ozbrojených skupín na zabíjanie za peniaze vo svojich službách siahali vladári už v antických dobách. Samotný výraz žoldnier je odvodený z latinského pojmu sold pre finančnú odmenu vyplácanú nájomnému vojakovi za službu v cudzích armádach. Na rozdiel od domáceho profesionálneho vojaka nebýva žoldnier ochotný prelievať krv na základe prirodzenej, zvykovej alebo zákonnej povinnosti. Za peniaze je však ochotný šíriť ohňom a mečom dogmy, vierovyznania a ideológie, ktoré sú mu osobne cudzie a ľahostajné. Veľké ríše starovekého Egypta, antického Grécka a Ríma, Perzie, ale ani Číny, Avarov, Tatárov a Osmanov by sa nedokázali transkontinentálne rozpínať bez nasadzovania šíkov mužov odhodlaných vraždiť, páliť, rabovať, ničiť a šíriť hrôzu za hrsť strieborných a podiel na lupe.

Už v biblických dobách bývali žoldnieri ideálnym skupinovým smrtonosným baranidlom vo výbojných vojnách, keď nebola v hre obrana materského územia alebo existenčné prežitie toho-ktorého kmeňa či národa. Nezvykli sa osobne zapodievať zmysluplnosťou, ani vytýčenými zámermi vojenských kampaní, do ktorých sa zapájali. Stačilo, že im vyplácali žold včas a v dohodnutej výške. Boli profesionálmi, nekládli zbytočné otázky a nerozoberali mravné stránky zabíjania.

Právne ošetrenie

V kresťanskej Európe postfeudálneho obdobia tvorili mravne zdiskreditovanú kastu, od ktorej sa záujmové skupiny profesionálnych vojakov viazaných zvykovými pravidlami vedenia vojen a základným etickým kódexom snažili dištancovať. Dlho sa im to nedarilo, lebo námezdné žoldnierstvo bolo nástrojom vysokých mocenských kruhov na presadzovanie svojich záujmov bezo­hľadným spôsobom. Na lepšie časy začalo svitať až v auguste 1864, keď sa na pozvanie švajčiarskej vlády zišli v Ženeve delegáti kľúčových štátov z Európy a Ameriky. Dvanásť z nich podpísalo v metropole nad alpským jazerom dokument s ďalekosiahlymi následkami. Do dejín sa zapísal ako Prvá Ženevská konvencia o zlepšení podmienok vojakov postihnutých chorobami a zraneniami na bojových poliach. Vytvorila odrazový mostík pre sformovanie zásad humanitárneho práva. Druhá Ženevská konvencia z roku 1906 rozšírila pôsobnosť prvej o posádky zasiahnutých a stroskotaných vojenských plavidiel vo svetových moriach a oceánoch. Tretia Ženevská konvencia z roku 1929 a v úprave z augusta 1949 stanovila podmienky pre zaobchádzanie s vojnovými zajatcami. Štvrtá z augusta 1949 pokryla tematiku ochrany civilných osôb počas vojen.

Z Tretej konvencie vzišiel v júni 1977 Dodatkový protokol I., ktorý v Článku 47. definuje žoldnierov ako akúkoľvek osobu, ktorá je účelovo regrutovaná v mieste bojov alebo v zahraničí s cieľom účasti v konflikte, účastní sa priamo bojov, je motivovaná k účasti v bojoch predovšetkým z túžby o vlastné obohatenie a je im stranou zúčastňujúcou sa konfliktu prisľúbená materiálna kompenzácia výrazne prevyšujúca plat osôb majúcich zodpovedajúcu hodnosť a zameranie v armáde strany, nie je občanom strán účastných konfliktu ani obyvateľ teritória pod kontrolou strany zúčastňujúcej sa konfliktu, nie je príslušníkom ozbrojených síl strany zúčastňujúcej sa konfliktu a nebola vyslaná štátom, ktorý sa konfliktu nezúčastňuje v rámci svojej oficiálnej služby ako člen ozbrojených síl. Žoldnier nemá právo na status kombatanta alebo v prípade zajatia vojnového zajatca.

Plný text celého protokolu si možno stiahnuť z webovej stránky Medzinárodného výboru Červeného kríža. K februáru 2020 ho ratifikovalo 174 štátov. Medzi signatármi však chýbajú USA, Irán, Izrael, Pakistan, India a Turecko. Obnovená studená vojna, ktorú Západ rozpútal na plné obrátky v roku 2014 po začlenení Krymu do Ruskej federácie, však vrhla tieň na činnosť ženevských medzinárodnoprávnych inštitúcií. Moskva ich predvlani prestala považovať za nestranné a odvolala ratifikáciu Dodatkového protokolu I. Ruskou federáciou, respektíve Najvyšším sovietom ZSSR z roku 1989.

AUTOR: Patrik Sloboda