Učebnice ekonómie tvrdia, že miera inflácie závisí od množstva peňazí na finančnom trhu, na škodu veci však je, že nepovedia od akých peňazí. Či od tých, ktoré sa mesačne tlačia v útrobách centrálnych bánk bez poznania ich hodnoty, alebo tých čo sa na finančný trh dostanú cez multiplikátor ponuky bankových peňazí, alebo ktoré sú produktom reálnej práce účastníkov trhu a ich hodnotu určuje zákon ponuky a dopytu.
Keďže tých prvých je najviac, nemôžeme sa čudovať, že ani obrovská masa bezduchých peňazí nemá na mieru inflácie vplyv. A tak prijímame všeobecný názor väčšiny, že terajšiu mieru inflácie spôsobuje nakumulovaná masa usporených peňazí chápaná ako odložená kúpna sila domácnosti počas opakovaných lockdownov, ktorú po uvoľnení treba minúť a tak sa vo veľkom nakupuje za stále vyššie ceny.
Pre väčšinu z nás je prekvapením, že hoci na bežných účtoch si domácnosti viac peňazí usporili, začali viac čerpať aj niekoľko násobne drahšie spotrebné úvery na nové autá, dovolenky, obnovenie predmetov dlhodobej spotreby, či drobné bytové rekonštrukcie, ale aj na dofinancovanie starších úverov v bankových a nebankových spoločnostiach. Podľa všetkého sa zdá, že domácnosti pochopili, že pri terajšej vyššej inflácii je lepšie byť dlžníkom, ako sporiteľom.
Globálny rast obmedzuje zásobovanie
Keďže terajšiu vyššiu infláciu nespôsobuje tlačenie nadmernej masy peňazí centrálnych bánk, nemôžeme očakávať, že s tlačením v najbližšom období prestane, ale ani nezvýši svoje úrokové sadzby. A tak z terajšej uvoľnenej menovej politiky centrálnych bank budú naďalej profitovať akciové indexy predovšetkým technologických spoločností. Čo však globálnu ekonomiku najviac zaskočilo, je nedostatok, alebo tiež nepravidelné zásobovanie výroby polovodičmi, viacerými druhmi stavebných materiálov, tiež energetickými vstupmi, čo na jednej strane spomaľuje ekonomický rast a na druhej strane zvyšuje mieru inflácie, ktorá sa premieta do koncových spotrebiteľských cien tovarov a služieb.
Či centrálne banky budú reagovať aj reštriktívnou menovou politikou a teda obmedzením tlačenia peňazí a vyššími úrokovými sadzbami, nešpekulujeme. Na druhej strane by sme mohli špekulovať, že automobilový priemysel neodhadol dopyt po autách a rozširoval prevádzky, developeri nepočítali s poklesom dopytu po kancelárskych priestoroch, ktoré dnes zívajú prázdnotou a takto by sme mohli pokračovať. V tejto súvislosti si treba pripomenúť, že medzi menovou politikou ECB a centrálnej banky v USA je zásadný rozdiel v tom, že európska zvyšuje úroky len vtedy, keď sa inflácia zvýši na dvojnásobok terajšej hodnoty, zatiaľ čo americká úroky zvyšuje nielen z dôvodu inflácie, ale aj z dôvodu zásadných zmien na trhu práce na americkom kontinente, čo má svoju logiku.
AUTOR: Ing. Róbert Hölcz, CSc. je ekonóm