Pavol Hardoš, ktorý je členom komisie Konšpirátori.sk a píše aj pre SME, spolu s filozofom Matejom Cibíkom napísali článok „Konšpiračné teórie a rozumný pluralizmus“. Článok vyšiel v prestížnom vedeckom časopise European Journal of Political Theory. Autori v ňom argumentujú, že konšpiračné teórie istého typu ohrozujú demokraciu, a preto má štát právo proti nim zasiahnuť. Kritériom pre obmedzenie šírenia pritom nemá byť nepravdivosť teórií, ale to, že „podkopávajú liberálnodemokratické ideály vzájomného rešpektu, slobody a rovnosti“. Článok vyšiel z grantu podporeného financiami Európskej únie a štátneho rozpočtu SR.

V tomto článku najprv zhrniem obsah článku Hardoša a Cibíka a potom ho budem komentovať.

Konšpiračné teórie sú neutrálny pojem

V úvode sa autori zaberajú pojmom konšpiračnej teórie. Poukazujú na to, že konšpirácie sú pomerne bežným javom a skutočnosť, že je určitá teória konšpiračná, neznamená, že je morálne problematická alebo pozostáva z hoaxov.

Stotožňujú sa teda s neutrálnym výkladom tohto pojmu: konšpiračná teória je taká teória, ktorá navrhuje isté javy vysvetliť pomocou konšpirácie, teda tajnej spolupráce dvoch alebo viacerých ľudí s cieľom presadiť svoje záujmy.

Ako rozoznať „zlú“ konšpiračnú teóriu?

Autori následne hovoria o „určitom type“ konšpiračných teórií, ktorý ohrozuje fungovanie „demokratického režimu“. V prípade týchto teórií (zatiaľ nie sú konkrétne menované žiadne) majú vlády „právo – ak nie dokonca povinnosť – bojovať proti ich šíreniu a obmedzovať ich vplyv (…) efektívna politika na zastavenie šírenia tohto typu konšpiračných teórií môže byť nevyhnutná na to, aby súčasné liberálno demokratické režimy prežili“.

Ďalej Hardoš a Cibík volajú tieto teórie neoprávnené (unwarranted) alebo jednoducho zlé (bad). Opätovne však zdôrazňujú, že nejde o všetky konšpiračné teórie: „nie všetky konšpiračné teórie sú podozrivé a niektoré sú nepopierateľne pravdivé“.

Kritérium 1: poznávacie omyly

Prvým kritériom, ktorým sa zaoberajú v rámci možnosti rozonať „zlé“ konšpiračné teórie, je kritérium epistemické. Zlé konšpiračné teórie podľa tohto prístupu sú tie, ktoré sú založené na určitých kognitívnych omyloch (rozpor s faktami, neochota akceptovať protiargumenty, nefalzifikovateľnosť a pod.).

Toto kritérium však autori odmietajú hlavne z toho dôvodu, že kognitívne omyly tohto typu sú v spoločnosti veľmi rozšírené. Autori spomínajú napríklad astrológiu alebo rôzne náboženstvá, ktoré sú podľa nich menej únosné ako niektoré konšpiračné teórie.

Keďže však astrológii či náboženstvám verí také veľké množstvo ľudí, bolo by „veľmi náročné sa čo len pokúsiť vylúčiť ich z verejnej sféry“ a zároveň by to bolo v rozpore „s duchom vzájomného občianskeho rešpektu“, a teda by to protirečilo „rozumnému pluralizmu“.

Kritérium 2: nebezpečnosť

Ďalším kritériom, ktoré zvažujú, je „nebezpečnosť“ konšpiračných teórií. Demokracia na svoje fungovanie potrebuje dôveru občanov, ktorú však zlé konšpiračné teórie „podkopávajú“. Dalo by sa teda argumentovať, podobne ako v prípade zákazu fašistických strán, že demokracia, ktorá proti zlým konšpiračným teóriám zasiahne, koná v sebaobrane.

Toto kritérium však odmietajú tiež, keďže riziko konšpiračných teórií v tomto smere je „nepriame a nie dostatočne jasné“. Zatiaľ čo antisystémové strany sa snažia priamo odstrániť demokratický poriadok, pre zlé konšpiračné teórie to neplatí (mnohé sa k demokracii, aspoň naoko, priamo hlásia).

Navyše, aj rôzne korupčné odhalenia môžu znížiť dôveru v inštitúcie, ale predsa sú pre fungovanie demokracie dôležité. Inštitúcia teda podľa nich nemá automaticky právo potláčať tie informácie, ktoré zhoršujú jej obraz medzi občanmi.

Kritérium 3: etické opodstatnenie

Následne prichádzajú Hardoš a Cibík s kritériom „etickej nerozumnosti“. Toto kritérium vraj dokáže odfiltrovať „zlé“ konšpiračné teórie od ostatných konšpiračných teórií a zároveň podľa nich poskytuje aj dostatočné odôvodnenie na štátny zásah proti nim.

Ide konkrétne o teórie, ktoré spochybňujú aspoň jedno z týchto tvrdení:

1. politická spoločnosť by mala byť spravodlivým systémom spoločenskej kooperácie pre vzájomný prospech zúčastnených,
2. občania sú slobodní a sú si rovní,
3. rozumný pluralizmus.

Hardoš s Cibíkom poznamenávajú, že tvrdenia 1 a 3 obvykle konšpiračnými teóriami nie sú spochybňované (aspoň v ich rétorike). Tvrdenie 2 však podľa nich „značná časť konšpiračných teórií (otvorene alebo skryto [implicitly or explicitly]) spochybňuje“.

Takéto teórie označujú za „politicky problematické“.

Následne uvádzajú dva konkrétne príklady teórií, ktoré podľa nich toto kritérium porušujú:

• teória, ktorá tvrdí, že 30 židovských bankárov ovláda svet,
• teória, podľa ktorej bola sýrska utečenecká kríza organizovaná „zhora“ s vedomým zámerom zmeniť etnické usporiadanie európskych spoločností. Či už je za vinníka označené USA, EÚ alebo Soros, „v každom z týchto prípadov je však zjavné, že konšpiračná teória zlyháva v teste etickej rozumnosti“.

Argumenty, prečo tieto teórie považujú za „zlé“, si zhrnieme ďalej v zhodnotení, kde na ne budem aj reagovať.

Ďalšie príklady neuvádzajú, iba uvádzajú, že „zoznam by mohol pokračovať“.

Uvádzajú tiež príklady teórií, ktoré sú podľa nich neproblematické: teória, ktorá tvrdí, že svet ovláda veľký, fajku fajčiaci králik; teórie o prítomnosti jašteričích ľudí na Zemi; teórie o plochej Zemi; teórie prepájajúce vakcíny s autizmom; teórie tvrdiace, že zopár veľkých bánk a izraelská loby majú disproporčný vplyv na americký kongres, následkom čoho je veľmi nepravdepodobné, že bude zdanené 1 % najbohatších a že sa dosiahne rozumný kompromis na Strednom Východe.

Ako má štát zasiahnuť?

Následne autori diskutujú o tom, aké sú možnosti štátu zasiahnuť proti zlým konšpiračným teóriám.

Upozorňujú na to, že ich kritérium predstavuje „politický koncept“, ktorý je „hodnotovo zafarbený [value-laden], otvorený interpretácii a má šedé prechodné zóny“. Aj keď priznávajú, že nie všetky prípady by sa dali posúdiť jednoznačne, podobné podľa nich platí pre zákony o nenávistných prejavoch či zákaze popierania holokaustu, ktoré považujú za „fungujúce“.

Čo sa týka spôsobov, akými by mal štát proti zlým konšpiračným teóriám zasiahnuť, Cibík a Hardoš nenavrhujú automaticky cenzurovať všetky. Ak by sa však tak rozhodol, nešlo by o porušenie práv občanov, pretože „neexistuje žiadne právo na šírenie eticky nerozumných teórií“.

Za „normálnych okolností“ by podľa Cibíka a Hardoša napríklad mohlo stačiť, aby zlé konšpiračné teórie nemali priestor vo verejnoprávnom vysielaní. Ak sa však určitá konšpiračná teória stane takou populárnou, že „podkopáva základy“ rovnosti a rešpektu [equal respect] medzi občanmi, „štát môže použiť všetky dostupné prostriedky, aby ju vyvrátil a zabránil jej šíreniu, vrátane trestného stíhania“. Tento prístup opäť zrovnávajú s prípadmi nenávistných prejavov.

Zhodnotenie

Možno oceniť skutočnosť, že autori navrhujú pojem konšpiračných teórií vnímať neutrálne. Takýto prístup by prispel k sémantickej a etymologickej čistote diskurzu. Mohol by tiež posunúť podstatu diskusie od nálepkovania smerom k meritu veci (argumentom pre a proti rôznym konšpiračným teóriám).

Načim však dodať, že samotný Pavol Hardoš sa tohto neutrálneho prístupu v praxi nepridŕža. Je súčasťou komisie projektu Konšpirátori.sk, ktorý poskytuje zoznam stránok, ktoré označujú za „pochybné a dezinformačné“ či „nedôveryhodné“.

„Konšpirátori“ tu tak nie sú vnímaní ako neutrálny pojem, ale paušalizovaní s negatívnym kontextom. Nehovoriac o tom, že do tohto zoznamu sú zaradené aj stránky, kde žiaden problematický obsah identifikovaný nebol.

Vágne kritérium pre identifikovanie „zlých“ konšpiračných teórií

Hoci autori článku si kladú ambíciu „jasne identifikovať problematickú skupinu konšpiračných teórií“, končia iba pri jednom, veľmi vágnom kritériu, a síce popieraní toho, že „občania sú slobodní a rovní“.

Je zrejmé, že toto kritérium možno interpretovať veľmi rôznymi spôsobmi, čo autori sami pripúšťajú. Bolo by preto vhodné upresniť, aký konkrétny výklad majú na mysli autori.

To však autori vôbec nerobia. Uvádzajú len 2 príklady teórií, ktoré majú toto kritérium spĺňať (že svet ovláda 30 židovských bankárov a že utečenecká kríza bola organizovaná „zhora“ s úmyslom zmeniť demografické zloženie Európy). Ani jedna z týchto teórií pritom rovnosť ani slobodu občanov nepopiera.

Práve naopak, tvrdenie, že svet ovláda 30 židovských bankárov poukazuje na priepastnú nerovnosť a z nej plynúcu neslobodu. Podobné je to v prípade organizovania utečeneckej krízy „zhora“. Opäť sa tu skôr poukazuje na nerovnosť (niekto „zhora“ diktuje občanom to, čo nechcú, teda porušuje rovnosť a slobodu).

Nehovoriac o tom, že niektoré mimovládne organizácie podporou diverzity, multikulturalizmu, či vyzývaním k „aktívnej proimigračnej politike“ aktívne prispievajú k etnickej zmene Európy (Ľudia proti rasizmu hovoria o aktívnom „budovaní multikulturality“ a „príprave obyvateľstva na príliv emigrantov z iných krajín“),

Účelová argumentácia

Aké argumenty uvádzajú Cibík a Hardoš pre zaradenie týchto teórií medzi problematické?

V prípade prvej teórie argumentujú, že je vytvorená tak, aby posilňovala anti-semitské cítenie, jasne ohrozujúc vzájomný rešpekt, slobodu a rovnosť občanov. Táto teória vraj tvrdí, že človek je len bábkou v rukách Židov, ktorí sa chcú obohatiť na úkor verejnosti, čo údajne predstavuje „rasové pohŕdanie“.

V prípade druhej teórie má byť argumentom, že transformuje utečencov v zúfalej potrebe pomoci na agentov cudzích síl, ktorým nedlhujeme žiaden súcit alebo zhovievavosť. Teória vraj tvrdí, že by sme mali proti nim aktívne bojovať, keďže naše prežitie je ohrozené, čím utečencov „prakticky dehumanizuje“.

V oboch prípadoch ide o značné domýšľanie a nadinterpretáciu daných teórií. Že svet ovláda 30 Židov, ktorí chcú zbedačovať zvyšok ľudstva, je v zásade empirické tvrdenie, ktoré môže byť pravdivé alebo nepravdivé, no jeho etická interpretácia môže byť rôzna. Niekto to môže oceňovať ako spravodlivé víťazstvo nadradenej rasy, čiže využívať na šírenie nenávisti voči Nežidom. Iný to môže vnímať jednoducho ako realitu, dôsledok šikovnosti istej skupiny ľudí, bez toho, že by to oceňoval alebo odsudzoval.

Niekto to ale naozaj môže využiť na rozpútavanie nenávisti voči Židom. Dá sa totiž argumentovať, že ak niekto hovorí o židovských bankároch, zdôrazňuje práve ich židovstvo (čo je zrejme meritórne nepodstatná črta) a má tak za cieľ očierniť Židov ako takých, vykresliť ich ako ziskuchtivých a mocibažných.

Samozrejme, tento motív môže byť prítomný. Predpokladať ho však automaticky je špekulatívne a ide nad rámec dostupných faktov. Legitimizovať použitie až trestného práva na základe takto nepodloženej úvahy je v právnom štáte neprípustné.

Druhá vec je, že keby aj ten, kto danú teóriu prezentuje, mal zlý úmysel, sama teória (ako ju popisujú Cibík a Hardoš) neobsahuje žiadne hodnotiace tvrdenie. V prípadnom trestnom procese by teda bol síce prítomný motív (subjektívna stránka), ale chýbalo by spoločensky škodlivé správanie (objektívna stránka). Iba zlý motív nepostačuje na to, aby bolo správanie trestné, pokiaľ chýba škodlivý vonkajší prejav. Inak povedané, človek nemôže spáchať trestný čin iba myslením, ale musí sa k nemu pridružiť aj konanie vo vonkajšom svete.

V prípade druhej argumentácie Cibík a Hardoš opäť spájajú nesúrodé veci. Skutočnosť, že niekto chce zmeniť etnické zloženie Európy, ešte neznamená, že utečenci si nezaslúžia náš súcit. Tvrdiť, že európske krajiny si majú chrániť národnostnú homogenitu a hranice, vôbec neznamená dehumanizáciu utečencov, ba nevylučuje ani pomáhať im – akurát nie tou formou, že sa natrvalo a v značnom množstve usadia v Európe.

Prejavy totalitného myslenia

Práve nesúrodé, nepodložené, účelové a ideologicky podfarbené spájanie faktov s etickými súdmi je to, čo je nebezpečné. Ako som písal na inom mieste, jedným z prejavov totalitného myslenia je postihovanie opozičných názorov na základe vágnych moralizujúcich formulácií („rozvracanie republiky“, „ochrana demokracie“, „erózia spoločenskej súdržnosti“ a pod.), ktoré sa môžu vykladať prakticky ľubovoľne.

Hardošovo a Cibíkovo kritérium k nim jasne zapadá. „Popieranie rovnosti a slobody občanov“ sa dá ľahko obrátiť aj voči súčasnej „liberálnej demokracii“. Vplyv oligarchov v politike, umelé potraty či diskrimináciu neočkovaných možno označiť za porušenie princípu rovnosti a slobody občanov.

Ide skrátka o neskutočne vágne kritérium, ktoré by si mohol osvojiť v podstate každý režim (nacistický, komunistický, klerikalistický atď.) a vedel by ho použiť pre potláčanie opozície.

Koncepcia Hardoša a Cibíka má teda zjavné diery. Sčasti nedostatky uznávajú, ale neposkytujú žiadne východisko. Neuvádzajú dostatočné kritériá, ako odlíšiť „zlé“ konšpiračné teórie od ostatných. Príklady, ktoré uvádzajú, sa nedajú jasne zaradiť pod ich kritériá; naopak, pod ich kritériá možno zaradiť aj množstvo zjavne neproblematických teórií.

Daná koncepcia preto ako odôvodnenie niečoho, čo má umožniť značné zásahy do slobody prejavu, umožňujúce až trestnoprávnu perzekúciu, neobstojí.

Autor: Dalibor Jurášek

Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.

CHCEM PODPORIŤ

Zdroj: Hrot.info, Sloboda prejavu  30. september 2021

Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected]
UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.