Vojenský odsun USA z Afganistanu na základe mierovej dohody uzavretej s Talibanom 29. februára 2020, ale toho času medializovaný ako náhly a chaotický, dodáva svetovej ekonomike pozoruhodné impulzy. Okrem iného otvára vnútrozemie Eurázie výstavbe potrubí potrebných pre razantný rozvoj tamojších ekonomík.

Nenásytný hlad

Bol už najvyšší čas. Okupovaný Afganistan bol po dve desaťročia čiernou dierou na rozhraní Strednej a južnej Ázie. Neprestával byť ohniskom napätia pre svoje okolie, čo viedlo k viaznutiu výstavby siete naprojektovaných ropovodov a plynovodov a brzdeniu rastového potenciálu najmä juhoázijských krajín. Vplyvné nadnárodné investičné kruhy postupne strácali trpezlivosť s bačovaním amerického vojenského bloku v Afganistane, až napokon dotlačili Biely dom na ústup.

Krvný obeh ekonomiky južnej Ázie, za ktorý treba považovať nielen investičné toky, ale i prúdenie energetických nosičov, sa v 21. storočí nezaobíde bez kapacít Ruska. Je energetickou veľmocou vo sférach ťažby, spracovania, prepravy a obchodovania s ropou a zemným plynom. V týchto týždňoch víťazne dohráva mocenskú hru s USA o európsky plynovod Nord Stream 2, a zároveň rozohráva druhú o plynovod Pakistan Stream.

Ako vyplýva z jeho názvu, má to byť potrubná sústava na prepravu zemného plynu po území Pakistanu. Západoeurópania, presiaknutí ideológiou ekoabsolutizmu, by mohli namietať, že táto juhoázijská krajina by mala radšej znásobovať výrobu energie z obnoviteľných zdrojov. „Propaganda udržateľnosti už presahuje únosné medze,“ odvrkla im v titulku nemeckého týždenníka Der Spiegel bývalá šéfka DWS, dcérskej spoločnosti Deutsche Bank pre zelené investície, Desiree Fixklerová.

Pakistanská vláda dokladá iluzórnosť dekarbonizačnej dogmy euroatlantických slniečkarov štatistikami o populačnom raste. Podotýka, že i keď bude produkcia energie z obnoviteľných zdrojov v najbližších dekádach utešene stúpať, ostane doplnková. Pakistan je piatou najľudnatejšou krajinou na svete. Podľa portálu worldometers.info má 226 miliónov obyvateľov. V roku 2000 to bolo iba 142 miliónov a v roku 1980 len 78 miliónov. Medziročný rast síce mierne klesá, ale nároky občanov na rukolapné dvíhanie životnej úrovne sú nepotlačiteľné. Hlad ekonomiky štátu po energiách bude pri absencii faktorov kategórie vis maior (epidémie, živelné pohromy a vojny) ešte dlho neuspokojiteľný.

Ešte prudší dopyt po energiách by mohol začať vykazovať susedný Afganistan, ak by tam utíchli permanentné vojny a režim Talibanu by uzavrel s kmeňovými radami nepísanú spoločenskú zmluvu, že zaručí zvyšovanie životnej úrovne všetkých výmenou za podriadenie sa centrálnej vláde. Počet obyvateľov v Afganistane práve prekročil hranicu 40 miliónov, a to napriek obetiam v medzikmeňových zrážkach a v ozbrojenom odboji proti západným okupantom.

Len nedávno, rok pred inváziou USA, mal Afganistan iba 21 miliónov obyvateľov. Očakávanie zdvojnásobenia populácie v priebehu najbližších dvoch dekád nie je prehnané. Nedá sa ani predpokladať, že súčasná a budúce vlády si trúfnu odradzovať nemajetnú väčšinu občanov od úplne prirodzenej túžby mať sa lepšie, dožičiť si viac, nakupovať a spotrebúvať. Čína sa predvádza po roku 2000 pred všetkými Ázijčanmi ako žiarivá ukážka tvrdenia, že existuje hospodársky model štátneho kapitalizmu, ktorý umožňuje i najspodnejším vrstvám, aby sa vymanili z najhlbšej biedy a núdze.

Ako stimulovať rast

Sprievodným znakom stability a blahobytu býva v rozvojových krajinách pokles populačného rastu. Nie hneď v prvej generácii, ale ako ukazuje príklad petrodolárových monarchií Perzského zálivu, v nasledujúcich už áno. V Saudskej Arábii sa najnovší medziročný populačný rast zosunul na 1,59 % a v Spojených arabských emirátoch na 1,23 %. V Indii, ktorá prekonáva v posledných rokoch i tempá rastu HDP Číny, sa najnovšie počet obyvateľov medziročne nezvýšil o viac než percento.

Existenčný záujem o tlmenie populačného rastu v preľudnenej južnej Ázii má krajina, ktorá zaberá severnú tretinu Ázie. Je ňou Ruská federácia, kde počet obyvateľov nerastie, respektíve sa dvíha o mikroskopické 0,04 % ročne. Nadnárodné demografické a prognostické pracoviská žijúce z grantov plutokratickej extraligy netrpezlivo čakajú na presun ťažiska hospodárskeho i civilizačného rozvoja do rozľahlých a riedko osídlených priestorov Ázie. Čerpajú zo skúseností s osídľovaním Ameriky i Austrálie a chcú sa vyvarovať zbytočných chýb a omylov. Nechcú predlžovať rozvrat a chaos v Afganistane, pretože dysfunkčný štát spomaľuje hospodársky rozvoj celej Strednej a južnej Ázie. Dvadsaťročná okupácia Afganistanu paralyzovala ekonomiku, Západ nedokázal výraznejšie stimulovať žiadne hospodárske odvetvie s výnimkou azda len pestovania maku.

Nové vedenie Talibanu sa pravdepodobne udrží pri moci len za podmienky, že začne plniť očakávania vysokých investorských kruhov. Vláda v susednom Pakistane ich počúvla už pred piatimi rokmi, keď sprístupnila strategický prístav Gwadar Ruskej federácii, aby ho mohla využívať pre svoj zahraničný obchod. Písal sa rok 2016, Washington a jeho európski vazali uvaľovali na Rusko kvôli Krymu obchodné sankcie, západná propaganda démonizovala ruského prezidenta Vladimira Putina ako vyvrheľa ľudstva. Pakistan uvažoval globálne a perspektívne. Zhodou okolností i jeho vlastným národno-štátnym záujmom vyhovovalo, že umožnil Rusku, aby sa zapojilo do projektov Čínsko-pakistanského hospodárskeho koridoru (CPEC). Ten predstavuje rámcový koncept nadnárodného kapitálu pre hospodársky rozvoj regiónu v 21. storočí. Má široký záber v pásme, ktoré siaha od hlbokého ázijského vnútrozemia k teplým vodám Arabského mora a Perzského zálivu. Iróniou osudu má celé územie Pakistanu tvar pásu od pobrežia Arabského mora k vysokohorským Himalájam. Z nich stekajú početné rieky, z ktorých najmohutnejšia – Indus, preteká celým Pakistanom a vlieva sa neďaleko aglomerácie Karáči do Arabského mora.

Husto obývaným údolím Indusu od nepamäti prechádzali obchodné trasy. Preto je pochopiteľné, že novodobá Čína v 21. storočí obnovuje staré tzv. Hodvábne cesty, vrátane tých, ktoré vedú k pobrežiu Ománskeho zálivu. Za ním totiž leží Arabský polostrov a vedľa neho Hormuzský prieliv, ktorý otvára vstup do Perzského zálivu.

AUTOR: Patrik Sloboda