„Kto sa bude usilovať zachrániť si život, stratí ho a kto ho stratí, získa ho.“

Lk 17, 33

Politické ideológie sme doteraz zvykli deliť do dvoch táborov: pravicu a ľavicu. Obidve vychádzajú z odlišného ponímania postavenia človeka v spoločnosti a preferujú odlišné atribúty časných záležitostí. William G. Sumner, americký prívrženec pozitivistu Herberta Spencera, v eseji The Challenge of Facts napísal: „Ak pozdvihneme nejakého človeka, musíme mať oporu, akýsi bod spätného účinku. V spoločnosti to znamená toľko, že ak jedného človeka pozdvihneme, zároveň iného zrazíme dole.“ Veril, že v spoločnosti sú možné dve alternatívy: sloboda, nerovnosť a prežitie najschopnejších, alebo nesloboda, rovnosť a prežitie najneschopnejších. Prvý variant poháňa spoločnosť dopredu a podporuje jej najlepších členov, kým druhý vedie spoločnosť k úpadku a podporuje jej najhorších členov. Vlajkovou loďou egalitárstva je socializmus vyjadrený kolektivizmom a dominantným zástupcom variantu slobody je liberalizmus vyjadrený individualizmom.

Zdanlivá protikladnosť ideológií

Sú to naozaj také nezmieriteľné ideológie, za aké ich vydávajú učebnice politológie a diela dominantnej politickej filozofie? Ideologická os: pravica – stred – ľavica nevypovedá o rozdielnosti ich podstaty, ale len o niektorých akcidentoch, o reálnom rozložení geopolitických síl a politických okolnostiach v danom období. Krajiny pod práporom revolučného socializmu (komunizmu) boli v protiklade krajín, kde bol etablovaný liberalizmus a kapitalizmus, a istý čas stáli na opačných brehoch politického spektra, napríklad v čase studenej vojny. Po rozpade svetovej socialistickej sústavy v globalizovanom svete bez ohľadu na to, či vládne pravica alebo ľavica, na to dopláca volič, ktorý žije v ilúzii, že voľbami tvorí politickú moc. Robert Higgs v Politickej teórii strachu tvrdí, že v pluralitnom politickom systéme vládne tlupa usadených lúpežníkov zameraných na rozkrádanie verejných financií. Ideologickú os spochybňujú aj 30. a 40. roky 20. storočia. Liberalizmus napr. Mníchovskou dohodou kooperoval s nacizmom. V druhej svetovej vojne zase revolučný socializmus reprezentovaný Sovietskym zväzom viedol vojnu s iným národným socializmom Tretej ríše po boku liberálnej Veľkej Británie a USA. Aby to nespôsobovalo nejasnosti a kompromitáciu idey komunizmu, že sa bijú dva socializmy, Josif V. Stalin flexibilne premenoval národný socializmus – nacizmus, na fašizmus. Dodnes to spôsobuje pojmové nejasnosti.

Zmätok vyvoláva komunistická Čína, ktorá kruto potláča opozíciu, ale ekonomicky je liberálnejšia ako bruselský diktát noriem, tabuliek a kvót. Posledným klincom do pomyselnej rakvy diverzity ideologickej osi je nástup Nového svetového poriadku. Ten v difúzii toho najhoršieho pozostáva z troch ideológií: komunizmu, liberalizmu a nacizmu. Za tridsať rokov od globálneho prevratu, ktorého súčasťou bola tzv. nežná revolúcia, pozorujeme, do akej harmónie sa tieto smery dostali. Napríklad: z komunizmu sa preniesli tézy do kultúrnej oblasti – revolučný ľud sú sexuálne menšiny, proletariát, ktorý má povstať k svetlým zajtrajškom, nahradili lúpežné nájazdy migrantov. Suverenitu štátov nahrádza Európska komisia. Z liberalizmu tu máme pokrivený pojem slobody – svojvôľa, vnútornú prázdnotu človeka, veľký zmätok v základných princípoch a strach, ktorý určuje život. Liberalizmus zákerne oklamal človeka, že to ide aj bez viery v Boha. Z nacizmu tu máme prísne organizovanie života. Organické a ontologické základy ľudského života nahradila totalitná organizácia každého detailu človeka a pribudlo monitorovanie súkromia. Plánovanie a vyhlásenie pandémie na jar roku 2020 a brutálne nastolenie hygienickej, pružno-mäkkej totality vytvorili nový hybrid: neonacisticko-liberálny režim.

Delenie ideológií môžeme vnímať nielen ako ďalšiu konfúziu, ale aj klamlivý projekt z dielne osvietenskej mysle. Veľmi skoro to pochopil Edmund Burke či Alfred de Musset. Ten po navrátení nedele a gregoriánskeho kalendára po spúšti Veľkej francúzskej revolúcie napísal: „Keď kedysi utláčateľ hovoril: ,Mne patrí zem!’ utláčaný mu odpovedal: ,Mne patrí nebo!’ Ale čo odpovie teraz? Utláčaný dodal: ,Dajte mi zem, pretože nebo je prázdne! Mne a všetkým, pretože všetci sme si rovní!’ A utláčaný? Musel začať veriť v nebo na zemi, pokiaľ neexistuje raj, musel veriť vo svoj národ a vo svoju vlasť a triedu. Pokiaľ stratila cirkev svoju duchovnú silu, musel veriť vo svojich vodcov, polobohov a prorokov sociálnej rovnosti, pokiaľ boli svätí iba drevenými figúrkami bez zázračnej moci. Potreboval milovať idey, pokiaľ bol Boh mŕtvy, a potreboval nenávidieť triedneho nepriateľa, pokiaľ bol diabol mŕtvy.“

Triáda filozofov kresťanského personalizmu: Nikolaj Berďajev, Jacques Maritain a Emmanuel Mouenier popísala túto neschopnosť novovekého človeka udržať si elementárne individuálne a spoločenské atribúty slobody. Ak chceme pochopiť, prečo v dnešnej dobe súmraku civilizácie musíme znášať jarmo ideológie a technokracie zjednoteného socializmu (komunizmu a nacizmu) s prázdnotou a zákernosťou liberalizmu, potrebujeme pomoc religióznej filozofie, ktorá odhalila podstatu problému.

Sebapotvrdzovanie subjektu

Z hľadiska antropologicko-gnozeologického východiska sú socializmus a liberalizmus vybudované na rovnakom základe, a to predovšetkým na materialistickom subjektivizme. Vladimir Soloviov v Kríze západnej filozofie píše, že pochádzajú z jednej a tej istej dielne filozofa Georgea W. F. Hegla: v pozdvihnutí ľudského poznávajúceho ja na post bezpodmienečného princípu.

Predchádzajúce nábožensko-politické základy na Západe rozmetali náboženské a politické prevraty posledných tristo rokov. Starý náboženský pohľad na svet u väčšiny vzdelaných ľudí stratil zmysel. Nebol už najvyšším princípom určujúcim životné normy spoločnosti. „Ľudové masy ho už považujú za akúsi neživú poveru, držiacu sa pri živote jedine vďaka zvyku a určitému spôsobu života,“ dodáva ruský mysliteľ. Keďže náboženský princíp odmietli, ľudia sa obracajú k filozofii, ktorá formuje nové princípy, politiku a životný štýl. Hegel ju dotiahol na vrchol logických abstrakcií. Avšak namiesto objektívnych podstát starej metafyziky sa za jediné skutočné súcno považuje poznávajúci subjekt! Najväčší význam už nemá logická idea, ale subjekt, ktorý ju poznáva a ktorému patrí. Vlastnou podstatou subjektu je jeho sebapotvrdzovanie, a teda vôľa. Z tohto pohľadu si najväčší význam uzurpuje človek – jeho subjektívne a relatívne bytie. Tento prechod všeobecného a veľkého významu urobil Heglov žiak Ludwig Feuerbach. „Ľudská bytosť je najvyššia bytosť,“ hovorí. „Hoci náboženstvo považuje za najvyššiu bytosť Boha a pozerá na neho ako konkrétnu bytosť, v skutočnosti je to len ľudská bytosť.“ Z toho vyplýva nutnosť celosvetového historického prevratu, ktorý spočíva v tom, že od dnes už nebude pre ľudí bohom Boh, ale človek.

AUTOR: Peter Grečo