Potupný spôsob, akým sa americký hegemón pakoval z Afganistanu, zanecháva nezodpovedané otázky o tom, ktorá veľmoc zaplní mocenské vákuum v tejto nehostinnej krajine. Na pretras sa opäť dostávajú geopolitické súvislosti späté s dávnym imperiálnym súperením o zóny vplyvu v Strednej Ázii. Najčastejšie sa hovorí o novom kole tzv. veľkej hry, známej z odbornej i populárnej literatúry pod anglickým názvom Great Game. Tentokrát však nebude taká prostá, ako bývala v minulosti. Angloamerický tandem bude musieť zviesť ostrý súboj nielen s Ruskom, ale aj s Čínou.

Lev proti medveďovi

Pod veľkou hrou sa obvykle rozumie tradičná konfrontácia ruského medveďa s britským levom o dominantné postavenie v rozľahlom vnútrozemí Eurázie. V zúženom chápaní sa sústreďuje na zónu okolo Afganistanu, ktorý by možno ostal nelákavou horskou pustatinou, keby ho imperiálni britskí stratégovia pred zhruba dvesto rokmi nepovýšili na vojensko-obchodnú križovatku strategického významu. Vyprovokoval ich k tomu rozmach ruského impéria počas viac ako troch dekád vladárenia cárovnej Kataríny II. Táto poruštená osvietenecká Nemka (rodným menom Sophie Auguste Friederike von Anhalt-Bernburg) vojensky vypudzovala Osmanov z dnešnej Ukrajiny a oblasti Čierneho mora, a zároveň rozširovala hranice ríše na Ďalekom východe cez Aljašku až na severozápadné pobrežie Ameriky.

Impérium utešene rástlo i po jej smrti. Začiatkom 19. storočia si pripojilo Gruzínsko, Azerbajdžan a Fínsko. V roku 1812 zadržalo vpád vojsk Napoleona a vyhnalo ich z Ruska. Armáda cára Alexandra I. potom pomáhala Rakúsku a Prusku zatláčať napoleonské oddiely do Francúzska, až v marci 1814 vstúpila do Paríža.

Bol to prelomový rok, ktorý vyniesol Rusko do postavenia veľmoci. Disponovalo najpočetnejšou armádou v Európe, malo priateľsky naklonených spojencov a prestávalo byť okato zaznávané ako aziatsky zaostalé. Zažiarilo tak prenikavo, že sa stalo potenciálnym protivníkom perfídneho Albiónu. Londýn to nedával najavo Petrohradu hneď. Potreboval súhlas Petrohradu s plánom na nové usporiadanie hraníc a pomerov v Európe. Dňa 14. septembra 1814 v rakúskej metropole otvorili mierovú konferenciu, ktorá sa zapísala do dejín ako Viedenský kongres. Wikipédia ho približuje takto: „Viedenský kongres bol mierový kongres všetkých európskych štátov okrem Turecka, ktorý sa konal od 14. septembra 1814 do 9. júna 1815 vo Viedni a čiastočne aj v Bratislave. Ukončil epochu vojen s napoleonským Francúzskom a viedol k zásadným zmenám európskych hraníc. Viedenský kongres položil základy modernej diplomacie. Bol dielom vedúcich osobností Metternicha (Rakúsko), Hardenberga (Prusko), Talleyranda (Francúzsko), Alexandra I. (Rusko) a Castle­reagha (Spojené kráľovstvo).“ Bola to koncepcia rovnováhy síl, ktorá mala zabrániť vzostupu ďalšieho Napoleona a zabezpečiť trvalý mier.

Komparatívne výhody

Vierolomným (perfídnym) nazval Albión Napoleon i mnohé iné európske osobnosti pred ním i po ňom. Bývalo to v situáciách, keď na vlastnej koži spoznávali základnú povahu britskej mocenskej politiky. Londýn hral po stáročia s európskymi monarchiami rovnakú mocenskú hru: rozoštvával druhého najsilnejšieho proti tretiemu najsilnejšiemu. Bola to obdoba dávneho sloganu, že nepriateľ môjho nepriateľa je mojím priateľom s podtónom, že skutočného priateľa Británia prakticky nikdy nemala. Bránila jej v tom jej obchodnícka vypočítavosť, keď zisk a ovládanie finančných trhov povýšila na doktrínu štátu. Britská monarchia sa odlišovala od ruskej a iných monarchií už od dôb panovania kráľovnej Alžbety I. v čomsi podstatnom. Kým z ich pohľadu mal domáci a zahraničný obchod slúžiť štátu, Alžbeta odovzdala štát do služieb obchodu. Keď ruskí a európski králi a cisári robili ústupky veľkokapitálu, činili tak obvykle s pocitmi morálneho previnenia. Korunované hlavy britského impéria takéto hryzenie svedomia nepociťovali, čo im uľahčovalo hrať cynickú dvojitú i trojitú hru.

Obchodnícky pragmatizmus poprevracal počas alžbetínskeho obdobia tradičnú anglosaskú i kresťanskú hodnotovú sústavu a výrazne zasiahol aj do formovania tzv. modernej angličtiny. Pod pojmom Modern English treba rozumieť podobu jazyka etablovanú už začiatkom 17. storočia v dielach Williama Shakespeara a v biblii kráľa Jakuba z roku 1611. Znamená to, že spôsob myslenia Britov sa odvtedy posúval do paralelnej reality námorného obchodného práva. Prehlbujúcu sa priepasť medzi myslením a vyjadrovaním Britov a ostatných Európanov preklenovala na diplomatickej scéne francúzština. Tá časť ruskej, nemeckej a inej dvornej šľachty, ktorá popri spoločensky povinnej francúzštine neovládala angličtinu, bola pri rokovaniach s anglickou šľachtou v nevýhode. Nedokázala myslieť a kalkulovať v komplexnosti finančných a obchodných vzťahov tak pohotovo a viacvýznamovo ako britskí rokovací partneri. Tí postupne vnášali do európskych jazykov svoj veľkoobchodnícky spôsob vyjadrovania. Británii to začiatkom 19. storočia poskytovalo náskok, ktorý civilizačne zvýrazňoval skorý nástup priemyselnej revolúcie v ostrovnej monarchii.

AUTOR: Patrik Sloboda