„Rozboríme sveta starý základ!“ (Internacionála)

Do kupoly nad Bazilikou sv. Petra 13. februára 2013, v čase abdikácie Benedikta XVI., dva razy po sebe udrel silný blesk. Prozreteľnosť smie dávať znamenia podľa kľúča, ktorý nám nie je dané poznať (Jn 12, 28 – 30; Sk 4, 31). Po krátkej voľbe vystúpil na balkón Svätopeterskej baziliky nový pápež – František. Pred prvým vystúpením Urbi et Orbi však odmietol insígnie pápežského úradu – štólu a mozetu, s odvrknutím: „Dosť bolo divadla!“ Namiesto toho sa „demokraticky“ sklonil pred ľud a žiadal o modlitbu, čo pápeži nikdy nerobili, pretože boli presvedčení, že autorite Boha žehnajú. Toto populistické gesto odštartovalo celú sériu ďalších jeho predstavení. Denník Nový čas mu robil veľkolepú bilbordovú kampaň a žiadal požehnanie pre náš národ, no nevedel, že v roku 2020 sa tento pán zriekol titulu Námestník Krista. Odborníci z KBS na to zabudli upozorniť.

Na začiatku pontifikátu počas stretnutia s mladými v Riu de Janeiro ich vyzval: „Choďte do ulíc a robte chaos,“ kým Ježiš hovoril, že máme hlásať evanjelium. So svojím „spasiteľským“ posolstvom o vakcinácii, ktorá je podľa neho dobro a jej aplikáciou údajne preukazujeme blížnym službu lásky, sám svedčí, pre koho pracuje: pre tých so zámerom vytvoriť jednu svetovú vládu, jedno submisívne ľudstvo, predtým zredukované počtom aj mentálnou degeneráciou, opojené jednou univerzálnou vierou, ktorá vyhovuje všetkým a nekladie na človeka nároky. Bergogliovi – spolutvorcovi synkretického náboženstva pre poslušné miliónové stádo pod maskovacou sieťou katolicizmu, sa to bez citeľného odporu darí.

Mafia zo St. Gallen a odstránenie Ratzingera

V rámci boja o moc v cirkvi sa v rokoch 1996 – 2006 v sídle švajčiarskej biskupskej konferencie v St. Gallen stretávala skupina kardinálov, ktorých ideovým vodcom bol kardinál Carlo Martini. Cirkev považoval za brzdu pokroku a ešte na konci svojho života potupne prehlasoval, že je 200 rokov pozadu za svetom. Organizátorom bol vtedajší biskup Ivo Fürer zo St. Gallen, ktorý priznal jej existenciu diplomatickou rečou: „Táto skupina sa pravidelne stretávala v St. Gallene z dôvodu priateľského rozhovoru. Na ich ročných stretnutiach sa, samozrejme, zaoberali aj cirkvou. V čase zdravotného pohoršenia pápeža Jána Pavla II. hovorili aj o potrebných vlastnostiach prípadného nového pápeža.“ Skupinu potvrdil okrem tlačovej správy švajčiarskej biskupskej konferencie aj belgický kardinál Godfried Danneels, zástanca LGBT a „zakrývač“ pedofílie vo svojej Biografii. Obaja konštatovali, že zvolenie pápeža Františka v roku 2013 (115 kardinálmi) sa zhodovalo s cieľom skupiny zo St. Gallen. Biskup Fürer sa nikdy netajil svojou radosťou zo zvolenia Argentínčana.

Pozadie skutočných cieľov tejto skupiny – vhodnejšie mafie, začal prvý vnášať sám spoluautor biografie a historik Karim Schelkens. Ten prezradil, že Ratzingerovo odstúpenie a zvolenie Bergoglia bolo bezpochyby pripravené mafiou v St. Gallene. Odvtedy vystupujú na povrch hrozivé fakty, pretože tajomná skupinka akosi zabudla na varovanie evanjelia: „Lebo nič nie je skryté, čo by sa nevyjavilo, a nič utajené, čo by sa neprezvedelo a nedostalo na verejnosť.“ (Lk 8, 12) Mozaika informácií je zreteľná, aby sme dostali pred sebou obraz Vatikánu ako koordinačného centra likvidácie kresťanstva. Korešponduje nielen s obrazmi Apokalypsy sv. Jána, ale aj s viacerými oficiálne potvrdenými víziami mystikov novoveku i samotnými mariánskymi zjaveniami.

Duch Druhého vatikánskeho koncilu: rezignácia cirkvi na exkluzivitu spásy v Ježišovi Kristovi, degradácia kresťanstva na roveň s ostatnými a sexuálna revolúcia – prebujnenosť homosexuality kléru a z neho sa odvíjanej nákazy pedofílie, boli prirodzeným podhubím mafie zo St. Gallen. Z tohto zdroja chystali úder na politikum kardinála Ratzingera najprv ako prefekta Kongregácie pre náuku viery, a potom ako na pápeža. Profesor Dariusz Oko v nedávno vydanom diele Levanduľová mafia poukazuje, ako funguje tento mechanizmus a ako je organizovaná cirkevná homosexuálna cirkevná politika. Arcibiskup Carlo Viganò odkrýva homosexuálnu mafiu siahajúcu k Pavlovi VI. v kontexte s nastoľovanou satanokraciou vo svete, ktorú poznáme ako deep state a deep church. Dnešná pandémia vyhlasovania nulity manželstiev zasiahla aj Slovensko, má pôvod v homosexualite kléru, ktorý má „prirodzený“ dešpekt k manželstvu. Bergogliova podpora sexuálnej revolúcie – gender a LGBT agendy, vyjadruje jeho motto: „Kto som ja, aby som súdil homosexuála?“ Dlhodobé zakrývanie jeho kamaráta, sexuálneho predátora kardinála Theodora E. McCarricka je len špičkou ľadovca zhnitého organizmu falošnej oficiálnej cirkvi.

Okolo roku 2009 sa začalo trhať vrece sexuálnych medializovaných škandálov, s ktorými si Benedikt XVI., čeliac paralelne medializovaným ekonomickým kauzám prelátov, už nedokázal poradiť. Toto bolo rozhodujúcim úderom pre starnúceho Benedikta. Ak v kriminalistike platí, že motívy trestných činov majú dva korene: ženu a peniaze, pre katolícku cirkev platí: muž a peniaze. Synergia týchto dvoch javov, umocňovaná spreneverou prevažne súkromnej korešpondencie zo stola konzervatívneho pápeža – kauza VatiLeaks, ho doslova uštvala. Bezmocnosť pápeža vyvrcholila v jeho na prvý pohľad šokujúcej abdikácii. Udalosti treba vnímať v kontexte s kultúrnou a sexuálnou revolúciou vo svete presne podľa scenára sionistov, slobodomurárov a komunistov: zničiť zmysel života, rozvrátiť morálku a skrze ňu aj identitu človeka.

Otázky okolo mafie zo St. Gallen ostávajú v mnohom nezodpovedané. Nevieme, aké dohody mohli uzavrieť „bergogliáni“ a „ratzingeriáni“ v roku 2005 a 2013. Podľa Giuseppeho Pellegriniho Bergogliova frakcia súhlasila, aby Ratzingera v roku 2005 zvolili za pápeža, ale kládla si pevné podmienky, čo má urobiť a ako má po určitej dobe abdikovať. Iní tvrdia, že v roku 2013 Benedikt abdikoval takým spôsobom, aby zostal na Petrovom stolci, a dovolil Bergogliovi stať sa biskupom Ríma a zdanlivým pápežom. Avšak závažnejším problémom ako vatikánske hry je, že Bergoglia čím ďalej, tým väčšia skupina duchovných a veriacich pokladá za odpadlíka od katolíckej viery, a tým za pseudopápeža.

Ratzingerov posledný boj

Mnohí z konzervatívneho prostredia sa utiekajú k pápežovi Benediktovi XVI. ako k stĺpu pravdy. Nemali by sme zabúdať, že na Druhom vatikánskom koncile patril ako vychádzajúca teologická hviezda k vplyvným poradcom (tzv. periti) kardinála Josefa Fringsa, ktorý sa rozhodne angažoval v koncilovom progresívnom prevrate. Ratzinger ako dlhoročný strážca viery z úradu prefekta zmienenej kongregácie videl pochybný kurz koncilu: sekularizáciu náboženského života, prznenie „zreformovanej“ liturgie, výrazný úbytok duchovných povolaní a bujnejúce sexuálne deviácie kléru, preto sa snažil „zaťahovať brzdu“. Hybnosť reforiem bola silnejšia.

Statočným skutkom jeho pontifikátu je, že v roku 2007 obnovil slávenie tradičnej, tzv. tridentskej liturgie podľa predkoncilového misálu z roku 1962, ktorá sa slávila v nezmenenej podobe 400 rokov a bola v úcte aj u pravoslávnych. Toto obdobie progresivisti nazvali cynicky nehybnosť liturgie. Zrejme slúženie eucharistie s kolou, čítanie postmoderných výplodov Franza Kafku namiesto evanjelia alebo pobehovanie celebranta s klaunovským nosom majú byť tými symptómami „liturgickej obrody“ avizovanej koncilom. Pápež si týmto gestom získal priazeň nielen mysliacich katolíkov, ktorí videli trpké pokoncilové plody, ale aj odštiepených tradicionalistov, hlavne okolo skupiny arcibiskupa Marcela Lefebvra, ktorý neprijal koncil. Sňal z neho exkomunikáciu uvalenú v roku 1988 za Jána Pavla II. K viacerým viditeľným gestám patrilo používanie doplnkov jeho pápežského oblečenia i príležitostné nosenie pápežskej trojkoruny – tiary, ktorej sa vzdal Pavol VI. údajne v prospech chudobných. Prednáška Benedikta na Univerzite v Regensburgu v roku 2006, v ktorej sa dotkol násilnej podstaty islamu, a hlavne zúrivá odozva islamistov a nevôľa liberálnych kruhov dávali tušiť, že jeho dni v úrade sú spočítané. Akoby zaplatil do posledného haliera, a to nielen za svoj progresivistický angažmán z mladosti.

AUTOR: Peter Grečo