Päť svetových centrálnych bánk, ktorými sú americký FED, Bank of Japan, Bank of England, čínska centrálna banka a ECB, treba pokladať v menovej oblasti za inštancie poslednej záchrany bankového sektora. Neštandardnými nástrojmi menovej politiky, ktorých spoločným znakom je nalievanie nepredstaviteľného množstva ničím a nikým nekrytých peňazí, sa v podstate gumujú bankové súvahy zaplienené dlžobami, predovšetkým z verejných štátnych rozpočtov. Zatiaľ so splácaním svojich dlhov nemajú väčšie problémy firmy, ale ani domácnosti a to z jednoduchého dôvodu, ktorým sú terajšie nízke úroky. Negatívnym javom kvantitatívneho uvoľňovania a nízkeho úročenia je nárast cien nehnuteľností a akciových indexov, čo ale vôbec nezodpovedá úrovni globálnej ekonomiky.
Nástroje znižovania deficitov nepoznáme
Centrálna banka s nulovými úrokovými sadzbami stratila v rámci menovej politiky svoj najdôležitejší muničný nástroj a skôr sa tak stala nepriamym financ majstrom deficitných verejných rozpočtov väčšiny členských štátov eurozóny. Keď k tomu pripočítame fiškálnu vládnu politiku, ktorá väčšine fyzickým ako aj právnickým osobám poskytovala opakovane príspevky na záchranu pracovných miest bez rozdielu, či doteraz platili dane a odvody do našich verejných rozpočtov, nemôžeme byť prekvapení, že terajší deficit je viac ako 8 miliárd eur. Doteraz sme sa nedozvedeli akým spôsobom sa bude znižovať v rámci budúcoročného štátneho rozpočtu, alebo pripravovaného ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti štátu. K žiadnym zásadným zmenám v znižovaní spomínaného deficitu okrem zavedenia výdavkových limitov, či v niektorých častiach pripravovaných zmien v dôchodkovom systéme, nepríde z jednoduchého dôvodu, ktorým bude „odpor verejnosti“. A tak jediné čo napokon pocítime, že došlo k neúmernému rozhadzovaniu menových a fiškálnych peňazí na „záchranu“ koronavírusom poškodenej ekonomiky, bude zvyšovanie cien tovarov a služieb, ktoré všetci poznáme ako nárast inflácie. V tejto súvislosti si treba položiť otázku, či a v čom je rozdiel medzi menovou politikou ECB a fiškálnou politikou vlády, keďže obe v prvom prípade svojim podriadeným bankám a v druhom prípade ostatným účastníkom trhu, „rozdali“ už spomínané masy lacných peňazí za úroky, ktorých výška dehonestuje ich hodnotu.
Záporné úroky nás zatiaľ obchádzajú
O tom, že domácnosti majú na svojich účtoch narastajúce objemy peňazí, sa vo všeobecnosti vie a o koľko sa znižuje ich kúpna sila zistíme až vtedy, keď ideme nakupovať. Navyše, tento pokles treba ešte znížiť každoročne sa navyšujúcimi bankovými poplatkami, ktoré tak prispievajú k tomu, že bankové zisky sa zvyšujú. Centrálna banka okrem znižovania objemu nakupovania štátnych dlhopisov, vôbec neuvažuje zo zvyšovaním úrokov, vraj z dôvodu, že terajšie inflácia je dočasná a tak domácnosti doplácajú nielen na zvyšovaní cien takmer všetkého, ale aj na vkladoch z dôvodu už spomínaných. A to ešte môžu byť radi, že slovenské banky nezaviedli na všetkých sporiacich účtoch mínusové úroky tak, ako je to už v Nemecku. Zatiaľ ide o skôr symbolický záporný úrok mínus 0,01 percenta, ale u nás je zatiaľ pred rovnakých číslom znamienko plus. Na našom finančnom trhu sú zápornými úrokovými sadzbami zaťažení len bohatí firemní klienti.
AUTOR: Ing. Róbert Hölcz, CSc. je ekonóm