Jeden z málo známych a dôležitých aspektov svetového mediálneho systému je fakt, že medzinárodné spravodajstvo v západných médiách poskytujú najmä tri globálne agentúry.

Kľúčovým ukazovateľom je, že tieto agentúry informujú o rovnakých témach, dokonca používajú rovnaké slová a znenie. Vlády a spriaznené orgány používajú agentúry ako multiplikátor šírenia svojich pohľadov do sveta. Štúdia o pokrytí vojny v Sýrii poprednými európskymi novinami jasne ilustruje problematiku: 78 % článkov pochádzalo celkom/čiastočne zo správ agentúr, ale 0 % z investigatívy. Až 82 % stanovísk a rozhovorov znelo v prospech intervencie USA a NATO, pričom propaganda sa pripisovala výlučne opačnej strane.

Trochu zvláštne médiá

Ako noviny vedia, čo vedia? Odpoveď pravdepodobne prekvapí. Hlavným zdrojom informácií sú príbehy spravodajských agentúr, ktoré pôsobia takmer anonymným spôsobom. Ako sa volajú, ako fungujú a kto to platí? Výskum Swiss Policy Research z minulého roku uvádza, že tlačové agentúry sú najdôležitejším dodávateľom materiálu pre masmédiá. Bez nich sa nezaobíde žiadny výstup. Agentúry ovplyvňujú obraz o svete a dozvedáme sa najmä to, čo zo sveta vybrali. Vzhľadom na ich zásadný význam je pozoruhodné, ako málo sú známe a mimo centra pozornosti.

Ako sa volajú tri piliere mediálneho systému? Associated Press (AP) so 4000 zamestnancami po svete patrí k americkým korporáciám a sídli v New Yorku. Jej správy používa asi 12-tisíc medzinárodných médií a denne zasahuje viac ako polovicu svetovej populácie. Kvázi vládna francúzska agentúra Agence France-Presse (AFP) sídli v Paríži a každý deň posiela viac ako 3000 príbehov a fotiek médiám po celom svete. Londýnska Reuters je v súkromnom vlastníctve kanadského podnikateľa Davida Thomsona, jedného z 25 najbohatších osôb na svete. Zamestnáva viac ako 3000 ľudí. Mnoho štátov prevádzkuje aj vlastné agentúry, kam patrí nemecká DPA, rakúska APA a švajčiarska SDA, ale čo sa týka medzinárodných noviniek, všetky sa spoliehajú na trojicu globálnych agentúr. Správy jednoducho kopírujú a preložia.

Bývalý generálny riaditeľ rakúskej APA Wolfgang Vyslozil opísal ich úlohu: „Spravodajské agentúry sú len zriedka na očiach verejnosti. Napriek tomu sú jedným z najvplyvnejších a najmenej známych mediálnych druhov. Sú to kľúčové inštitúcie zásadného významu pre mediálny systém. Sú neviditeľné nervové centrum, ktoré spája všetky časti.“ Existuje však jednoduchý dôvod pre nízku popularitu, lebo rozhlas a televízia zvyčajne neuvádzajú zdroje a odkaz dešifruje iba odborník. Motív je jasný: kanály sa nebudú obzvlášť chváliť, že väčšinu príspevkov samy neskúmali. Na internetových stránkach a magazínoch objavíte ako zdroj len skratky alebo iniciály redaktorov, ktorí správu upravili. Noviny materiál neoznačujú vôbec. Štúdia Swiss Policy Research a akademikov dospela k záveru: „Príspevky agentúr sa využívajú integrálne bez označovania alebo ich čiastočne prepisujú, aby vyzerali ako redakčný príspevok. Okrem toho existuje prax „okorenenia“ správ s minimálnym úsilím, napr. nepublikované správy rozšíria o fotky a grafiku a prezentujú ako komplexné články.“

Súkromné aj verejnoprávne

Potvrdzuje to Volker Braeutigam, ktorý 10 rokov pracoval pre nemeckú štátnu ARD a zhodnotil dominanciu agentúr: „Zásadný problém je, že spravodajstvo ARD získava informácie predovšetkým z troch zdrojov: DPA/AP, Reuters a AFP. Redaktorovi, ktorý pracuje na spravodajskej téme, stačí vybrať niekoľko textových pasáží, ktoré považuje za nevyhnutné, usporiadať si ich podľa seba a zlepiť pár slovami.“ Ani švajčiarska SRF nie je iná. Na otázku, prečo neinformovala o pochode za mier na Ukrajine, odpovedala: „Do dnešného dňa sme od nezávislých agentúr Reuters, AP a AFP nedostali ani jednu správu o tomto pochode.“

V skutočnosti nielen text, ale aj fotografie, audio a videozáznamy, s ktorými sa denne stretávame v médiách, pochádzajú z rovnakých zdrojov. To, čo by nezasvätené publikum mohlo považovať za príspevok miestnych novín alebo televízie, je v skutočnosti skopírovaná správa z New Yorku, Londýna a Paríža. Niektoré médiá zašli ešte o krok ďalej a pre nedostatok zdrojov externe odovzdali celú zahraničnú redakciu priamo agentúre. Okrem toho je dobre známe, že spravodajské portály na internete väčšinou publikujú z rovnakých platforiem. Závislosť od globálnych agentúr vytvára pozoruhodnú podobnosť. Od Viedne po Washington sa informuje o rovnakých geopolitických témach s použitím rovnakých fráz ako štátom kontrolované médiá, autoritárske a nedemokratické režimy, Putin hrozí, Irán provokuje, Assadova pevnosť alebo EÚ/NATO sú znepokojené.

Väčšina médií ani nemá vlastných zahraničných korešpondentov. Dokonca obrovské švajčiarske noviny NZZ, známe medzinárodným spravodajstvom, majú len 35 zahraničných kolegov. Jedného majú v Číne a Indii, dvaja pokrývajú celú Južnú Ameriku a v ešte väčšej Afrike nemajú nikoho. A tak im neostáva nič iné ako spoľahnúť sa na globálne agentúry, pri ktorých treba dbať hlavne na ich veľkosť. Na celom svete majú tisíce zamestnancov. Navyše sa vo vojnových zónach vyskytujú len zriedkavo. O vojne v Sýrii veľa tzv. novinárov „informovalo“ z Istanbulu, Bejrútu, Káhiry, či dokonca Cypru. Niektorým chýbajú jazykové znalosti, aby porozumeli miestnym obyvateľom a médiám. Ako môžu spravodajcovia za týchto okolností vedieť, aké sú novinky v regiónoch sveta, ktoré sú im pridelené? Hlavná odpoveď: zase od globálnych agentúr.

AUTOR: Ján Horváth