Bidenov minister obrany Lloyd Austin počas nedávnej návštevy juhovýchodnej Ázie (Filipíny, Vietnam a Singapur) načrtol to, čo sa dá nazvať plánom intenzívnejšieho zapojenia Spojených štátov v regióne po niekoľkoročnom tichu.

Jedna prekvapivo jasná vec je, že Spojené štáty potrebujú Čínu, aby v juhovýchodnej Ázii prežili. Nepotrebujú ju však ako priateľa alebo podporovateľa, ale ako nepriateľa, ktorého Biely dom môže démonizovať a použiť na propagáciu vlastnej vojenskej užitočnosti pre región. V prvom príhovore, ktorý za 20 rokov predniesol americký minister obrany pred singapurskou Fullerton Lecture Series, hovoril o Číne ako o globálnom konkurentovi. „Prišiel som do juhovýchodnej Ázie, aby som prehĺbil americké väzby so spojencami a partnermi, od ktorých závisí naša spoločná bezpečnosť,“ hovoril publiku Austin v zmysle, že jediná hrozba pre spoločnú obranu pochádza z Pekingu.

Zjavne ho trápila aj situácia moslimov, hoci zabudol podotknúť, kto na nich posledných dvadsať rokov hádzal najviac bômb: „Nárok Pekingu na drvivú väčšinu Juhočínskeho mora nemá základ v medzinárodnom práve. Toto tvrdenie vychádza zo suverenity štátov v regióne. Neochota Pekingu riešiť spory mierovou cestou a rešpektovať zásady právneho štátu sa nevyskytuje len na vode. Videli sme aj agresiu proti Indii, destabilizujúcu vojenskú aktivitu a iné formy nátlaku voči obyvateľom Taiwanu a zločinnú genocídu proti ľudskosti voči ujgurským moslimom v Sin-ťiangu.“

Minister Austin sľúbil ochranu štátom Združenia národov juhovýchodnej Ázie (ASEAN) pred Čínou, ale zostáva faktom, že takúto ochranu nepotrebujú. Politikov vo Washingtone asi ženie predpoklad, že región naliehavo potrebuje americkú pomoc, aby sa zbavil Číny, čo však nie je pravdivé tvrdenie. Pre väčšinu krajín juhovýchodnej Ázie je Čína nevyhnutný partner, ktorého si nechcú zbytočne znepriateliť. Územné problémy existujú, ASEAN však nemá chuť na konfrontáciu s Pekingom za účasti zámorského pomocníka. V prípade príslušných krajín zostáva preferovaným prostriedkom na dosiahnutie cieľov a riešenie výzev bilaterálna spolupráca s Čínou (ktorej Čína dáva prednosť) alebo využitie súdnej arbitráže, ktorú nemajú v úmysle. Tieto možnosti vysvetľujú, prečo žiadny štát ASEAN-u nehovorí o Číne – dokonca ani v oficiálnych publikáciách a vyhláseniach – ako o nepriateľskom štáte.

Pre USA to predstavuje veľkú dilemu. Washington chce rozšíriť vojenskú podporu na krajiny, ktoré ju pravdepodobne nebudú chcieť využívať. V rámci tejto spolupráce sa dokonca nehovorí ani o ekonomickej spolupráci alebo jasnej hospodárskej stratégii. Ako sa dalo očakávať, Austin neponúkol dôveryhodnú, hmatateľnú a realizovateľnú víziu hlbšej hospodárskej angažovanosti. Miesto toho sa jeho cesta zamerala na uistenie tzv. amerických spojencov o podpore proti Číne, a to aj revitalizáciou a prípadným rozšírením Kvadrilaterálneho bezpečnostného dialógu (QSD). Austin povedal: „ASEAN hrá svoju ústrednú úlohu a zameriavame sa na doplnkové mechanizmy. Prezident Biden bol rád, že mohol v marci organizovať prvý samit lídrov štyroch krajín. Štruktúra QSD robí bezpečnostnú architektúru regiónu ešte odolnejšou.“

Absentuje program, ktorý by oblasti ponúkol hlbokú ekonomickú angažovanosť. Spojené štáty dlhodobo nechápu, že najsilnejšou stránkou Číny nie je jej predpokladané autoritárstvo, ale práve ekonomická angažovanosť ako kľúčový dôvod, prečo si ASEAN nepraje súboj, ani si nekladie za cieľ zrušiť vzťahy s Pekingom. Aj keď schopnosť Washingtonu účinnejšie konkurovať v ekonomickej oblasti poškodilo odstúpenie bývalého prezidenta Donalda Trumpa od obchodnej dohody TPP, Bidenova administratíva neoznámila, ba dokonca ani nekoncipovala dlhodobú a multilaterálnu obchodnú prepojenosť a stabilný režim vzťahov. Namiesto toho ustúpili od Regionálneho komplexného partnerstva, ktoré je zároveň najväčším obchodným paktom na svete, navrhnutým práve juhovýchodnou Áziou. Biely dom s obsesiou militarizovanej konkurencie, ktorá má korene v mentalite studenej vojny, nie je schopný ponúknuť taký obchodný režim, aký tu Čína už dostatočne rozvinula. Ponúka a uisťuje len preto, lebo má malú alebo nulovú šancu úspešne odpútať ASEAN od Číny. Napríklad ASEAN sa v období pandémie v roku 2020 stal najväčším čínskym obchodným partnerom, keď objem obchodu dosiahol 732 miliárd dolárov, čo je medziročný rast o 7 %. V roku 2019 dosiahol americký export do štátov ASEAN-u iba 86 miliárd dolárov.

AUTOR: Ján Horváth