V posledné júlové dni roku 1941 ušiel z tábora Osvienčim-Brezinka väzeň. Väznitelia vybrali desať mužov, ktorí mali zomrieť desivou smrťou hladom, aby zastrašili ostatných väzňov. Medzi nimi bol aj seržant poľskej armády František Gajowniczek. Podľa svedectiev preživších plakal a prosil o život. Mal manželku a dvoch synov. V predposlednom rade stál vysoký muž s číslom 16670. Spoveďou, modlitbou a útechou pomáhal blížnym, preto sa dostával do tyranského „zameriavača“ väzniteľov viac ako ostaní väzni. Esesáci sa báli jeho zraku a často na neho kričali: „Pozri sa na zem, nie na nás!“ Jeho tvár vyžarovala niečo z hĺbky tváre Krista: „S láskou na neho pozrel.“ (Mk 10, 21) Príslušníci ideológie smrti nechceli pohliadnuť do očí, ktoré odrážali večný život.

Po ukončenej selekcii na smrť sa prihlásil o slovo väzeň č. 16670 – Maximilián Kolbe. „Čo chce tá poľská sviňa?!“ povedal svojmu pobočníkovi veliteľ táborového úseku Karl Fritzsch. Otec Kolbe nacistickému dôstojníkovi plynulou nemčinou povedal: „Chcem za neho zomrieť,“ pričom ukázal na Gajovniczka. Ak predtým stáli Nemci ako obarení, teraz od údivu otvorili ústa. Pre nich, reprezentantov bezbožného ateizmu, bolo nepochopiteľné, že niekto chce umrieť za iného človeka. Padla druhá otázka: „Kto si?“ Odpovedal: „Som poľský katolícky kňaz.“ Pri tomto rozhovore otec Maximilián ani raz nepoužil slovo prosím. Toto Nemca zlomilo a kapitán SS začal otcovi Maximiliánovi vykať: „Pane, prečo chcete za neho zomrieť?“ Odpovedal: „Má manželku a deti.“ Tento zdanlivý detail selekčnej drámy poskytol svetu spoluväzeň sv. Maximiliána Kolbeho v osvienčimskom koncentračnom tábore Michal Micherdziński v roku 2004, dva roky pred svojou smrťou. Podľa svedka sa iba raz v dejinách nacistických koncentračných táborov stalo, že vysoký dôstojník, ktorý posielal na smrť tisíce nevinných ľudí, sa takto prihovoril väzňovi. Dodnes sa to vymyká bežnému pochopeniu väzniteľov, ako aj väznených.

Maximilián Kolbe sa obetoval za jedného z nich. Celé dva týždne trpel bez stravy a vody v tmavej vyhladzovacej kobke v suteréne bloku XI. bez akejkoľvek starostlivosti, bez odevu. Svedkom udalostí v bunkri hladu bol väzeň Bruno Borgowiec, ktorý podal po vojne toto oficiálne svedectvo: „Väzni spočiatku zúfalo kričali a rúhali sa Bohu. Neskôr sa pod vplyvom otca Kolbeho začali modliť a spievať piesne k Blahoslavenej Matke. Mních ich rozveselil, vyspovedal a pripravil na smrť. Stál alebo kľačal a pokojne hľadel na esesákov, ktorí ich kontrolovali.“

Smrť nastala obvykle v rozmedzí 7 až 10 dní. On žil najdlhšie zo všetkých odsúdených napriek tomu, že v mladosti prekonal ťažkú tuberkulózu. Nakoniec mu dali smrtiacu fenolovú injekciu. Stalo sa to 14. augusta, deň pred slávnosťou Nanebovzatia Panny Márie, ktorej zasvätil aj dodnes fungujúce náboženské hnutie Rytierstvo Nepoškvrnenej. Seržant Gajowniczek aj so ženou vojnu prežili, ale jeho dvaja synovia zahynuli pri bombardovaní. Neskoršie sa zúčastnil na blahorečení a svätorečení mnícha Kolbeho.

Hrdinské zavŕšenie života sv. Maximiliána snáď zatieňuje výnimočný rozmer jeho všestrannej osobnosti a organizačného talentu. Okrem erudície v teológii a filozofii, ktoré prednášal v Krakove, bol nadšencom fyziky, techniky a letectva. Jeho štúdie v oblasti kozmonautiky zaujali aj profesora fyziky na Pápežskej gregoriánskej univerzite Giuseppeho Gianfranceschiho, prvého riaditeľa Vatikánskeho rozhlasu a účastníka Nobileho expedície na severný pól v roku 1928.

Najväčšie úspechy mal ako organizátor cirkevného života a zakladateľ katolíckeho mediálneho impéria. Predstavení ani spolubratia vo františkánskej reholi nemali veľa pochopenia pre to, aby učenie evanjelia šíril tlačou a inými modernými prostriedkami. Nakoniec mesačník Rytier Nepoškvrnenej, ktorý redigoval a doteraz vychádza, dosahoval v predvečer okupácie Poľska nemeckými nacistami viac ako miliónový náklad. Založil novú kláštornú osadu s názvom Niepokalanów (Mesto Nepoškvrnenej), kde tlačil na najmodernejšej polygrafickej technike a v kláštore žilo a pracovalo okolo 800 rehoľných bratov. Popri časopise vydávali aj Malý denník, najlacnejšiu dennú tlač v Poľsku. Organizácia Kolbeho mediálneho apoštolátu a jeho misijné aktivity pripomínajú apoštolské dielo sv. Pavla. Riadil sa heslom: „Pre teba, Nepoškvrnená.“ Bohorodičke zveroval svoje projekty. Úspešné bolo aj založenie Nového Niepokalanówa na predmestí Nagasaki v 30. rokoch. Jeho kláštorný komplex nepoškodila ani atómová bomba zhodená Američanmi 9. augusta 1945.

Začiatkom jeho evanjelizačnej činnosti je rok 1917, keď vypukla boľševická revolúcia v Rusku, riadená sionistami. Panna Mária vo Fatime vyzvala na pokánie, aby sa predišlo ešte horšej vojne ako bola tá prvá. V tomto roku slobodomurári – najorganizovanejšia elitná sekta zameraná proti Bohu a cirkvi, slávila svoje dvojsté výročie založenia. Páter Kolbe počas svojich štúdií v Ríme v roku 1917 sledoval rúhavý sprievod slobodomurárov po Námestí sv. Petra. Niesli obraz, na ktorom Lucifer triumfoval nad sv. archanjelom Michalom, podobne aj transparent: „Satan musí vládnuť vo Vatikáne. Pápež bude jeho otrok.” Toto, ako sám poznamenáva, ho hlboko poznačilo a podnietilo k založeniu evanjelizačného hnutia – Rytierstvo Nepoškvrnenej (lat. Militia Immaculatae) proti slobodomurárom a iným diabolským mocnostiam. Po poslednom zjavení vo Fatime sa prví Rytieri Nepoškvrnenej rozhodli bojovať svojím príkladom, modlitbou, prácou a utrpením za obrátenie hriešnikov a za získanie bludárov, komunistov a slobodných murárov. Otec Kolbe zdôrazňoval, že Rytieri dosiahnu viac utrpením než rôznymi vonkajšími aktivitami.

Štúdiom tzv. Protokolov Sionských mudrcov správne vystihol zámery bohoborcov, keď v roku 1926 napísal, že slobodomurári sú židovská skupina, ktorá chce zničiť cirkev. Čuduj sa svete, pred jeho svätorečením v roku 1982 sa vo viacerých anglosaských tlačových médiách podporovaných svetovládnym sionizmom rozbehla proti nemu štvavá kampaň. Akosi zabudli spomenúť, že väčšina azylantov v jeho kláštornom dome boli obyčajní židia, kým Kolbeho vzali nacisti na zodpovednosť…

Separovanie kategórie pravdy a kategórie človeka, oddelenie človeka od pravdy možno pokladať za jeden z kľúčových omylov, ba lož, ktorej podľahla aj súčasná katolícka myseľ. Emancipovaný človek sa stal najvyššou „sviatosťou“. V mene abstraktnej lásky k človeku bez lásky k pravde dochádza k tomu, že cirkevní predstavení sa pohodlne dostali do kolaborácie, ba podriadenosti súčasnej svetovládnej ateistickej ideológii, ktorá znovu diskriminuje, selektuje.

AUTOR: Peter Grečo