Časť druhá: Programovanie verejnosti 

Drastický prechod od demokratického spoločenského zriadenia ku korporátnemu fašizmu si nadnárodný kapitál už raz vyskúšal vo fašistickom Taliansku a nacistickom Nemecku. V zásade by sa dal zopakovať aj v 21. storočí, napríklad metódou vyprovokovania traumatického stavu všeobecného ohrozenia. V súčasnosti je ním koronavírusový strašiak. Pred pol storočím sa ním v juhoamerickej krajine zvanej Čile stala takzvaná červená hrozba zosobňovaná socialistickým prezidentom Salvadorom Allendem. Poučení skúsenosťami z puču proti nemu, v ktorom prišiel o život, ako i krvavou bilanciou vojenskej diktatúry (1973-1990), snažia sa súčasní mocipáni siahať po mäkších metódach odstavovanie demokracie. Nástrojom, osvedčeným v ďalekej i nedávnej minulosti, ostáva zámerná chaotizácia života a existenčných podmienok širokých vrstiev. 

Foto: Predstavitelia vojenskej junty v Čile 

Ilúzie pohody 

Zaručene účinným spôsobom na zneisťovanie obyvateľstva bola na sklonku 20. storočia mentálna príprava laickej verejnosti na možné katastrofické scenáre. Film a televízia vyprodukovali desiatky hraných a (pseudo)dokumentárnych filmov o ničivých prírodných alebo pandemických pohromách. Ostávali však na hypotetickej rovine bez rukolapných dôkazov o konkrétnej podobe filmových predstáv v reálnom živote. 

Výber fenoménu islamského terorizmu ako hlavného strašiaka preklenul priepasť medzi fiktívnymi scenármi a realitou. Mal tú výhodu, že sa dal pomerne ľahko a lacno inscenovať a predvádzať.

Militantné islamistické organizácie, cvičené a financované tajnými službami, predstavovali tvárne rozvratné inštrumentárium Západu už počas sovietskej éry v Afganistane, na Kaukaze, v strednej Ázii a v pro-sovietskej Afrike. Niektoré skúseností s manipuláciou radikálnych islamistov v krajinách Tretieho sveta sa dali prenášať v úvodných rokoch 21. storočí na pôdu tzv. vyspelého Západu. Nebolo nič ľahšie, ako nechávať militantným islamistom otvorený priestor, aby sa presúvali, aktivizovali aj útočili na „zahnívajúci Západ“ na jeho domácom piesočku. Čím extravagantnejšie teroristické výčiny páchali, tým viac pomáhali mediálnej mienkotvorbe vyvolávať zdesenie, zvoniť na poplach, udržiavať úzkosť a v konečnom výsledku prehlbovať psychózu trvalého ohrozenia. 

 

Foto: Sfanatizované džihádistické dieťa s pištoľou 

Nezabúdajme, že to boli posledné roky pred masovým využívaním rýchleho internetu. Televízne spravodajstvo hlavného prúdu nemalo pred 20 rokmi ešte porovnateľne výkonnú elektronickú konkurenciu u alternatívy a mohlo bez ťažkostí koordinovať vymývanie mozgov dôverčivej verejnosti. 

Tú tvorila v Európe a v anglosaskej Amerike z veľkej časti stredná vrstva pracujúcich, navyknutá presadzovať svoje požiadavky v prvom rade dialógom a až pri ich viaznutí štrajkovaním a pouličnými demonštráciami. Životná úroveň pracujúcich až do vypuknutia svetovej finančnej krízy 2007/2008 príliš neklesala, pretože deregulovaný špekulatívny finančný sektor vytváral ilúziu bezproblémového rastu a blahobytu pre všetkých. Dokým sa bublina nafukovala, ponechávala oligarchia kulisy demokracie nedotknuté. 

Dva klany, dva prístupy 

Vcítenie sa do spoločenskej atmosféry v na rozhraní 20.- 21. storočia v USA uľahčí porozumenie tamojším tektonickým pohybom po výmene garnitúr v Bielom dome v januári 2001. Charizmatického, vzdelaného a globálne rozhľadeného Clintona vystriedal, pri všetkej úcte, predsa len obmedzenejší príslušník neokonzervatívneho klanu Bushovcov. George W. Bush bol synom Clintonovho predchodcu v Bielom dome George H.W: Busha. 

Oba tieto politické klany boli pripravené podieľať sa na radikálnom preformátovaní hospodárskeho a spoločenského života, a to výrazne a nehanebne v prospech ultra bohatých. Oba boli ochotné znemožniť stredným vrstvám, ktoré mali byť drasticky vysávané, aby sa účinne bránili. Obe nechávali, aj keď nerovnakou mierou, voľný priebeh prípravám na rozvrat a chaotizáciu existenčných podmienok občianskej verejnosti, aby ju strašením a panikárením preprogramovali na verejnosť ovčiansku. 

Clintonovský klan, ktorý ostal pri moci, by ale bol postupoval odlišne pri zavádzaní postdemokratickej totality za hranicami USA. Neokonzervatívci zastupovali tradičný angloamerický imperiálny mocenský prúd, ktorý bol tesne napojený na vojensko-priemyslový komplex. Ten obvykle siaha po hrubých a silových metódach i v situáciach, ktoré sa dali efektívnejšie riešiť mäkkými prostriedkami.

Programová doktrína Bushovského klanu neokonzervatívcov hlásala potrebu udržať aj v 21. storočí vo svete hegemóniu, ktorá by sa opierala o vojenskú prevahu Spojených štátov. Znamenalo to púšťať sa do takých preventívnych invázií a rôznych silových manévrov, ktoré by znemožňovali protivníkom dobiehať vojenský, hospodársky a technický náskok USA. 

Clintonovský klan sa menej upínal na mýtus o angloamerickej výlučnosti a na hrubú vojenskú silu. Preniesol sa koncepčne cez bipolárne veľmocenské vnímanie medzinárodných vzťahov a osvojil si celoplanetárny a technokratický prístup. Ten bol výhodnejší v tom zmysle, že jeho koordinátori mohol angažovať aj špičkové záujmové zoskupenia Číny a ostatnej Ázie. Elitnej smotánke sa tak otvárala príležitosť pre zavádzaného modelu spravovania planetárnych zdrojov, vrátane ľudských v protiľudskom partnerstve kartelov úžerníkov so zadlženými štátmi. 

Záverečným súperom G. W. Busha v prezidentských voľbách v novembri 2000 nebol nikto iný ako clintonovský viceprezident Al Gore. Keby bol vtedy vyhral, zosun z demokracie do postdemokratickej totality by bol hladší, psychologicky prepracovanejší, no predovšetkým voličskou väčšinou chcený a po nastolení aj vítaný. Al Gore rozbiehal počas ôsmych rokov vo funkcii viceprezidenta (1993-2001) zelenú agendu OSN, ktorá stavia ochranu životného prostredia nad ostatné priority civilizačného rozvoja. Zo schudobňovania bohatého Západu sa robí cnosť v mene záchrany ekosystému. Činorodý viceprezident zapojil Spojené štáty do prípravy agendy OSN o udržateľnom rozvoji, ktorý v konečnom dôsledku odovzdáva správu nad planétou a jej zdrojmi v mene vznešených cieľov do rúk vybraných nadnárodných korporácií. Dodajme, že Al Gore po prehre o Biely dom s G. W. Bushom pustil do podnikania v rodiacej sa zelenej ekonomike. V roku 2007 získal spolu s Medzivládnym panelom pre zmenu klímy (IPCC) Nobelovu cenu za mier za boj proti globálnemu otepľovaniu. 

Foto: Al Gore na slniečkárskom festivale v obľúbenej póze s pozadím Zemegule

Nie je preto ťažké si predstaviť, že Al Gore by ako prezident vôbec nepotreboval vyťahovať islamistický terorizmus z inštrumentária prostriedkov na dosahovania dramatických spoločenských zmien. Bol telom i a dušou stúpencom dosahovania slniečkárskeho pokroku výchovou a prevýchovou, samozrejme s nasadením najnovších výdobytkov vedeckého poznania. Keby sa stal v januári 2001 prezidentom, pomáhal by modelovať myslenie občanov tak, aby sa stotožňovali so skvostným ideálom boja za niečo, za ochranu životného prostredia a Matky Zeme. Zvolený prezident George W. Bush manipuloval občanov presvedčovaním o nutnosti boja proti niečomu, proti islamistickému terorizmu.

AUTOR: Patrik Sloboda

Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.

CHCEM PODPORIŤ Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected] UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.