ÚBOHÉ MAĎARSKO! Tisíce rokov histórie skončilo. Natlačené na 58 000 štvorcových kilometrov zvlnených plání, rozkrájané chamtivými susedmi po dvoch svetových vojnách, len zriedka si doprialo aspoň krátky oddych od represií a zotročenia. Boli hrdí na to, že sú najvzdialenejšou základňou rímskeho katolicizmu a protestantizmu vo východnej Európe, že zaviedli parlamentnú a ústavnú vládu do východnej Európy storočia pred svojimi susedmi; ich východná hranica znamenala tradičnú priepasť medzi nemeckým materializmom, latinským romantizmom a slovanskou kultúrou.

V dvadsiatom storočí sa Maďarsko scvrklo ako bojom zmietaná vlajka na roztrhaný zvyšok svojej bývalej veľkosti. V roku 1914 Budapešť stále kontrolovala 109 200 štvorcových míľ rozsiahleho a vratkého impéria Rakúsko-Uhorska. Zlomyseľná zmluva podpísaná v Trianone v roku 1920 zanechala Maďarsku iba tridsaťšesť percent z tohto územia a iba štyridsaťdva percent jej bývalého obyvateľstva.  Bola to najväčšia z národných katastrof: Juhoslávia získala 25 000 štvorcových míľ a pol milióna Maďarov na juhozápade; Československo si odrezalo 24 000 štvorcových míľ a 700 000 Maďarov na severe; Rumunsko si odtrhlo najväčší kus zo všetkých: 40 000 štvorcových míľ s dvoma miliónmi Maďarov na juhovýchode.

Maďari nahliadajú na seba ako na individualistický, ľahtikársky, impulzívny a prchký národ, ale aj ako na národ s istou rozvahou vo svojich postojoch: keď sa pre niečo rozhodnú, nie je ľahké ich od toho odvrátiť. Hovoria zvláštnym a nemotorným jazykom, ktorý naznačuje ich pôvod zo vzdialenej ugrofínskej rodiny národov. So svojimi susedmi nemajú nič spoločné okrem toho, že sú všetci na jednej lodi – všetci sú satelitmi Sovietskeho zväzu. Vďaka Trianonu v skutočnosti nikdy nebudú môcť žiť priateľsky ako susedia, bez ohľadu na tvrdenia komunistov o bratských pocitoch medzi národmi sovietskeho bloku.

Neslovanskí a neortodoxní Maďari sa vždy pridávali k nepriateľom ruskej moci. Od roku 1938 ich posledný samoľúby regent, admirál Miklós Horthy, v osobných listoch vyzýval Adolfa Hitlera, aby zaútočil na Sovietsky zväz. V júni 1941 tak aj nacistický wehrmacht urobil. V roku 1944 sa však Hitlerova vojna preliala späť na maďarskú pôdu a ruská invázia umožnila urobiť z mesta Debrecín dočasné okupačné hlavné mesto. Tam aj 21. decembra 1944 zriadili svoj prvý dočasný parlament.

V roku 1954, keď predseda vlády Imre Nagy oslavoval desiate výročie založenia tohto parlamentu, sa v Debrecíne konala okázalá slávnosť. [1] „Víťazné boje slávnej sovietskej armády oslobodili našu krajinu z pekla Druhej svetovej vojny a v decembri roku 1944 priniesli historický moment, keď sme – stojac na troskách horthyovského fašistického Maďarska – mohli rozvinúť svoju národnú vlajku, symbol našej slobody a nezávislosti. Tu vlaje vo vánku z hradieb Debrecína, odkiaľ po poslednom víťazstve za slobodu, nezávislosť a ľudovú demokraciu začala svoj konečný triumfálny pochod.“

Pre mnohých tieto bombastické slová mohli znieť sarkasticky. Táto vychvaľovaná národná vlajka teraz obsahovala sovietsky znak. Nagy však prežil vojnové roky v bezpečí Moskvy a svoje slová myslel úprimne. „Čo by sa stalo s našou krajinou, kultúrou a civilizáciou na celom svete bez sovietskej armády?“ apeloval, opäť bez vedomej irónie. „Bola to sovietska armáda, ktorá zachránila svet a nás pred týmto osudom.“ A posadil sa za dlhotrvajúceho potlesku, pričom nemal podozrenie, že len o dva roky bude preklínať sovietsku armádu a že ho žiaden prejav neušetrí šibenice.

Maďarskí „osloboditelia“ nikdy neodišli. Velitelia Červenej armády deportovali na otrocké práce z Budapešti 110 000 mužov a ďalších pol milióna zo zvyšku krajiny. V budove rozhlasu v roku 1956 pracoval menší úradník Várkonyi, ktorý v roku 1945 zoskočil zo Sovietskeho zväzu  do Maďarska padákom. Zakopal padák a vydal sa do najbližšieho mesta so železnicou. Dorazil tam vyčerpaný práve vo chvíli, keď tadiaľ prechádzal transport s deportovanými Maďarmi. Jeden väzeň práve ušiel a tak Rusi zajali prvého schopného muža, ktorý zaplnil medzeru – Várkonyiho. Nasledujúcich sedem rokov strávil na Sibíri. [2]

Ruské oddiely boli nekultúrnym produktom stepi. Maďari s úžasom sledovali, ako sa ich „osloboditelia“ pokúšali spláchnutím umyť ryby v toaletách (ryby zmizli, zmätení červenoarmejci z pomsty zbili majiteľov domov). [3] Vojaci rabovali, drancovali a vraždili.

Pre mnohé krásne a slobodné maďarské dievčatá bola prvou užitočnou frázou, ktorú ich znepokojení rodičia naučili, veta: „Mám syfilis a TBC.“ Maďarskému automobilovému inžinierovi znásilnili jeho krásnu sekretárku a jej dcéru  dvanásť červenoarmejcov; vo vile príbuzného znásilnili ženu a zastrelili jej matku a dieťa, keď sa ju pokúšali brániť. [4] Osobné skúsenosti tohto muža, ktoré sa opakovali po celom Maďarsku miliónkrát, znamenali to, čo Imre Nagy s ostatnými komunistami tak vzletne nazýval „oslobodením“. Robotníci ponuro žartovali, že ich krajina teraz zažila už tri katastrofy – porážku Tatármi, dobytie Turkami a oslobodenie Rusmi.

Komunistickí kariéristi dokázali ľahko odúšťať Rusom. Zdatný novinár pracujúci v straníckych novinách Slobodný ľud (Szabad Nép) aj v roku 1957 vysvetľoval: „Človek by mal zabudnúť na to, čo urobili Rusi počas vojny. Vždy potom sa objavili aj správy, ako nám Rusi pomáhali s opravami a posielali nám pšenicu. Úžasné boli aj ruské ľudové spevácke skupiny, prišli a zahrali nám aj ruskí umelci a klaviristi ako David Oistrakh.“ [5]

Ani všetci huslisti moskovského konzervatória by však nedokázali serenádou odstrániť utrpenie, ktoré zanechala sovietska návšteva. Vezmime si túto typickú prípadovú štúdiu amerických psychiatrov na Cornell University z marca 1957, prípad pani Bondorovej, atraktívnej, brilantnej ženy. [6]

Bola jedináčikom, rozmaznávaným a šťastným, milovala svojho koňa a psa. Jej otec je dobre situovaný katolík milujúci knihy, ktorý vyštudoval strojárstvo a stále dúfa, že využije svoje vzdelanie lepšie, než na pozícii slabo zarábajúceho majstra v oceliarni.

V roku 1944 mala len dvadsaťpäť rokov a pracovala v budapeštianskej prídelovej kancelárii. Zaľúbila sa do vzdelaného mladého armádneho dôstojníka a 1. decembra sa zaňho vydala. Už po štyroch týždňoch ho maďarskí fašisti zatkli za sprisahanie proti Nemcom. Čaká na popravu na Hrade, keď Rusi zaútočia na mesto. Utečie, no u neho doma už čakajú Rusi – bojoval proti nim v Transylvánii – a opäť ho odvezú.

Tentoraz uplynie jedenásť rokov, kým opäť uvidí svojho manžela.

Neskôr ju americkí sociológovia požiadajú, aby porovnala nacistické a ruské okupačné sily. „Môj prvý dojem bol, že Nemci boli veľmi arogantní a veľmi prísni. Nejako sa k Maďarom správali, ako keby sme boli menejcenní.“

Premýšľa a potom dodáva: „Ale myslím si, že pod Nemcami by sa žilo lepšie ako pod Rusmi. Nemci sú veľmi kultivovaní a civilizovaní. Nikdy by neurobili tie barbarské veci, ktoré nám robili Rusi. Nemci chceli zlepšiť životnú úroveň a kultúru maďarského ľudu. Možno by maďarské továrne pracovali pre Nemcov, ale Nemci by nikdy nezasahovali do rodinného života maďarského národa.“

Pýtajú sa jej: „Ako ste vnímala ruské jednotky, keď vstúpili v roku 1945 do Budapešti?“

Čelo sa zachmúri, tón hlasu sa mení, hlas prudko stúpa. „Môj dojem z Rusov bolo nekonečné – znechutenie.“ Pomaly sa odvracia od vyšetrovateľov, nedokáže sa na nich poriadne pozrieť. „Počula som veci o tom, akí sú, ale predstavili sa sami veľmi krutým a hrubým spôsobom. Bola som prekvapená z toho, že títo ľudia dokážu vôbec hovoriť – chovali sa horšie než zvieratá.“ Zachveje sa a opakuje: „Zvieratá sú lepšie ako oni!“

Očividne niečo tají. Zatína päste, až kĺby zbelejú. Šepká: „Keď prišli Rusi, ich oblečenie bolo neopísateľne špinavé. Boli špinaví. Nebolo to len kvôli vojne, boli špinaví od prírody. Zapáchali – smrdeli. Správali sa ako zvieratá. Vtrhli do bytu a bez varovania hodili ručný granát. Nevedeli rozprávať, len chrčali. Namierili zbrane na ľudí a ak nedostali požadovanú odpoveď, jednoducho ich zastrelili. Niektorí Nemcom ukradli uniformy, ale uniformy ich nemohli zmeniť – špina bola hlboko zažraná pod kožu. Pri pohľade na týchto vojakov sa vám chcelo zvracať. Mysleli si, že zubná pasta je nejaký druh želé a natierali si ju na chlieb. Pili kolínsku vodu. Telefón ich vystrašil a strieľali naň. Umývali sa na záchode. Nevedeli, na čo slúži vaňa. Boli tak vystrašení vodou, ktorá vytekala zo steny, že strieľali do sprchy.“

„Mali ste nejaký osobný kontakt s Rusmi?“ Slzy sa jej tisnú do očí, keď si spomína na nočnú moru z jari 1945, týždne, o ktorých predtým nikdy nikomu nepovedala.

Potom, ako odvedú jej manžela, Rusi postavia do bytu aj mimo neho štyroch strážcov, aby strážili pani Bondorovú a jej tridsaťdvaročnú domácu, matku dvoch detí. Rusi ich držia v zajatí tri týždne. Zničia byt a obe ženy opakovane znásilňujú. Pani Bondorová je vydesená z toho, že by ju títo smradľaví, odporní vojaci mohli nakaziť alebo dokonca oplodniť. Z domácich dezinfekčných prostriedkov si pripravuje vitriolový roztok, ktorým sa sama lieči; kyselina zničí jeden vaječník a zdevastuje druhý. Ak sa jej manžel vráti, nikdy nebude môcť mať deti. Rozvinie sa veľký zápal a každý ďalší rok je agóniou.

Upadá do melanchólie, nenávidí všetko a všetkých, city prejavuje len ku svojim domácim miláčikom – trom kačičkám a trom mačkám. „Zvieratá sú tiež iba bezmocné stvorenia,“ vysvetľuje.

Toto je príbeh jednej maďarskej ženy po roku 1945. Žije utiahnuto a hľadá útechu vo vážnej hudbe. Komunikuje iba s manželkami ďalších nezvestných väzňov, so ženami, ktoré zdieľajú jej osud. Stretávajú sa trikrát do týždňa. Vláda je bezmocná alebo nie je ochotná zasiahnuť v ich mene. Prezident Zoltán Tildy nie je komunista, ale je slabý a váhavý: „Tildy sa vždy točil po vetre,“ hovorí pani Bondorová. „Prezidentom sa stal iba zhodou okolností, nie pre svoje vrodené schopnosti.“

Raz ju síce premiér Ferenc Nagy prijme, no toto stretnutie len zhorší jej depresiu: „Nemal schopnosti byť predsedom vlády. Nebol ani dostatočne inteligentný či zrelý. Aj on bol zbabelec. Bál sa Rusov a Maďarov. Hneď ako sa postaral o svoju vlastnú budúcnosť, opustil krajinu.“

V roku 1950 nový komunistický režim vyhlási všetkých nezvestných väzňov za mŕtvych a Bondorová je o tom formálne informovaná. Neverí, že list môže byť pravdivý. V noci sníva iba o jednom mužovi – o svojom nezvestnom manželovi, peknom kapitánovi armády, ktorého jej vzali Rusi. Neustále sa jej vracajú fantázie o tom, že sa vracia domov akoby nikdy nebol preč. Príde do jej izby, ľahne si vedľa nej a správa sa skôr ako vášnivý milenec než ako manžel. Niekedy vo svojom sne – a tak sa spovedá americkým psychiatrom, ktorí skúmajú jej motívy chopiť sa zbraní proti režimu – je predstavovaný sexuálny akt úplne dokonalý. Deň za dňom, nezamestnaná a prenasledovaná komunistami, premýšľa, či jej manžel ešte žije niekde na Sibíri.

ZDROJE

[1] Imre Nagy, spomienková parlamentná reč, ktorá sa konala v Debrecíne, 21. decembra 1954; odvysielané v Budapešti 21. decembra 1954 o 17:00 hod.
[2] Matthias Annabring: Der Freiheitskampf in Ungarn (Stuttgart, Aalen, 1957), strany 19 a nasl.
[3] H54M, jeden z Maďarov podrobených expertnému rozhovoru na Cornell University; správy sú v spisoch Dr. Richarda M. Stephensona na Rutgers University, Katedra sociológie.
[4] H35M, päťdesiattriročný motorový inžinier s titulom PhDr. v politológii.
[5] H75M, novinár straníckych novín Slobodný ľud (Szabad Nép).
[6] H41F, pani Bondorová, tridsaťsedemročná, vypočúvaná 28. marca 1957; jej manžel H36M bol taktiež zdrojom.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Autor: David Irving, „Povstanie! Nočná mora jednej krajiny: Maďarsko 1956“