Docent MUDr. Pavol Török, CSc., z Kliniky anestéziológie a intenzívnej medicíny Východoslovenského ústavu srdcovo-cievnych chorôb je jedným z mála na svete, ktorému sa spolu s jeho kolegami darí v boji s vážnymi respiračnými ochoreniami – vrátane koronavírusov, víťaziť.

Ste ten, kto pracuje s koronavírusom, s Covid-19. Začnime teda od začiatku. Čo je z vašej osobnej odbornej lekárskej praxe vlastne ten Covid-19?

Covid-19 je v podstate vírusové ochorenie, ktoré je v najväčšom počte prípadov pneumotropné, čiže napáda pľúca. Keď napadne pľúca, dochádza tam pomerne k zložitým patologickým zmenám, ktoré v konečnom dôsledku vyraďujú pľúcne mechúriky z normálnej činnosti. Pri tom zápale, ktorý vyvolá vírus, sa produkujú rôzne látky, ktoré dovoľujú prieniku tekutín z kapilár do pľúcnych mechúrikov. Pľúcne mechúriky sú veľmi tenučké, sú trojvrstvové: je vnútorná výstelka, kapiláry a medzi tým trošku spojiva. Čiže keď to zápalom opuchne alebo sa tekutina vyleje do toho mechúrika, pľúca prestanú fungovať normálne, pretože kyslík nie je schopný prechádzať do krvi. To je jedna stránka mince. Druhá stránka je, že pľúca sú postihnuté nehomogénne. To znamená, že zápalové procesy môžu byť vpravo hore, vľavo dole, väčšinou sú pri chrbte, kde sa to zhromažďuje a zmenšuje sa objem pľúc schopný výmeny plynov. Covid-19 má ešte jednu nepríjemnú stránku – nie u každého, ale sú prípady – a časté, keď v pľúcnych kapilárach, v tých vlásočniciach, dochádza k zrážaniu krvi. A tá krv nemôže pretiecť, čiže žiadny kyslík tam nevojde. A v tom prípade vznikajú takzvané skraty. Všetky tieto zmeny v konečnom dôsledku vedú k tomu, že ak máte spotrebu kyslíka 250 ml za minútu, odrazu poškodený pľúcny parenchým neprepustí viac ako 200 ml. Tým vám klesá saturácia v krvi, čo by nebolo až také problémové, ale dochádza k nedostatku kyslíka v bunkách, konkrétne v mitochondriách. Mitochondrie sú ako také elektrárne, kde sa spaľuje živina, zvyčajne glukóza s kyslíkom, a vzniká energia, ktorá má formu adenozíntrifosfátu. Ten sa potom používa na „pohon“ bunky. Keď dôjde ku kritickému nedostatku kyslíka, že mitochondria už pomaly nevie spaľovať živiny, dochádza k mitochondriálnej dysfunkcii. A čo je najhoršie, v orgáne dochádza k exprimácii, čiže k naštartovaniu genetického programu, ktorý vedie k programovanému zániku bunky, a to je apoptóza. Tým sa bunka rozpadne. Keď sa rozpadne veľa buniek, dôjde k funkčnému poškodeniu orgánu; to môže byť najčastejšie v pečeni, v obličkách, v črevách. Príznakom, že v organizme nie je dostatok kyslíka, je to, že pacient prestane močiť, pretože obličky sú obrovský spotrebiteľ kyslíka a energetických substrátov. To je úplne prvý príznak, že dôjde k takzvanej oligúrii, teda málo močí, a potom prestane úplne. Neskôr zvyčajne črevo prestane tráviť, potom sa zvyčajne aj pečeň začne správať zvláštne. Medzitým sa pľúca zhoršujú a potom to už ide, a tak vzniká takzvané multiorgánové zlyhanie. A v podstate Covid-19 alebo smrť pri ňom vzniká orgánovým zlyhaním zvyčajne viacerých orgánov, ktoré už sú nereparovateľné. To je základný princíp nielen infekcie pri Covid-19, ale akejkoľvek vírusovej infekcie pľúc, ARDS, potransfúznych reakcií a podobných patologických stavov, ktoré vedú k neschopnosti pľúc transportovať kyslík. Samozrejme, u starších ľudí, ktorí majú nejakú poruchu obehu, sú hypertonici, majú takzvaný metabolický syndróm pri ťažkej obezite, sa všetky tieto faktory sčítavajú, a napokon pacient končí multiorgánovým zlyhaním tak či tak. Mladší pacient kompenzuje tieto veci oveľa lepšie, pri starších pacientoch s chronickými ochoreniami, cukrovkou alebo s ďalšími ťažkosťami okolo obehového systému vedú nakoniec k úmrtiu pacienta oveľa skôr než u mladšieho.

Širokú verejnosť sme priebežne informovali o vašich úspechoch v liečbe pacientov s týmto ochorením na Klinike anestéziológie a intenzívnej medicíny. Koľko sa ich u vás za celý čas liečilo a koľkí z nich odišli ako vyliečení?

Rozdelil by som to na tri skupiny. Prvá skupina pacientov, ktorú s  hlavným odborníkom pre AIM voláme skupina A, to sú pacienti, ktorí sa nakazia, majú teplotu, stratia čuch, majú hnačky, kašlú, majú príznaky, ale mladého človeka viac-menej neohrozujú, starého človeka, samozrejme, môžu v konečnom dôsledku zabiť. V tejto kategórii A stačí štandardná liečba. Používame vysokodávkovaný vitamín C, ivermektín, vitamíny atď., kortikoidy a ešte k tomu pridávame intenzívnu terapiu a výživu. To sú pacienti, ktorí sa za niekoľko dní zlepšia tak, že sú schopní opustiť nemocnicu. Niekomu to trvá týždeň, niekomu 10 dní, niekomu tri. To je tá ľahká forma hospitalizovaných, ktorí už mali nejakú poruchu funkcie pľúc, čiže boli hypoxickí. Kategória B, to už sú pacienti, kde takisto podávame toto všetko, ale oni už prišli po troch-štyroch dňoch s tým, že sa doma začali dusiť. Nie kriticky, boli schopní prejsť na WC, ale už sa zadýchavali, saturácia kyslíkom bola nižšia. Čiže to je intenzívne oddelenie, kde dostávajú kyslík, farmakologickú liečbu a hlavne ich sledujeme pomocou takzvaného HACOR skóre. To je veľmi jednoduché skóre, ktoré vie robiť aj sestra. Keď dosiahne číslo 4, je potrebné zavolať intenzivistu, ktorý skontroluje pacienta a povie, či je tu už riziko, že sa to prevalí do ťažkej hypoxie a je potrebné dať ho na ARO. Títo pacienti idú na vysokodávkovanom kyslíku, tzv. high flow ventilácii atď. Pri dobrej liečbe sa 85 % z nich z toho vystrábi. Samozrejme, farmakoterapia je tá, ktorú používame. Len čo HACOR skóre dosiahne 5, už netreba váhať. Alebo príde pacient z ulice, modrý, sinavý, lapá po dychu. Ten nemá čo hľadať na štandardnom Covid oddelení, ide rovno k nám, intubujeme a zapojíme na ventilátor. Zo SARS-u sú skúsenosti, že keď pacienta napojili na ventilátor do 12 hodín od prvých ťažkých príznakov, všetci pacienti prežili, z tých, ktorých napojili po 48 hodinách, 90 % zomrelo. To je tiež vírusová pneu­mónia. Táto je trochu iná. Čiže ide na ventilátor, samozrejme, na všetky tie ošetrovateľsko-opatrovateľské postupy, ako je polohovanie na bruchu atď. A, samozrejme, od prvého momentu ide na štvorhladinovú ventiláciu. Z pacientov, ktorí prišli z kvázi ľahkého Covid-19 alebo z ulice už dusiaci sa, nám nikto neumrel. Urobili sme to včas a profesionálne. Keď bolo veľmi zle, použili sme mimotelovú oxygenáciu, ale títo pacienti prežívajú, ak ich včas pripojíme na ventilátor.

 V čom spočíva táto úspešná bilancia vašej liečby? Konkrétne u vás, lebo také výnimočné výsledky inde na Slovensku nie sú. Čomu to pripisujete?

Jednak preto, lebo asi jediný mám skúsenosť so SARS-om. Reálne som to v Rusku videl, bol som tam a reálne som to prednášal. Používali sme reálne druhogeneračné ventilátory od Chirany. To bolo 2009, 2012. Vtedy tam Chirana predávala 2000 našich ventilátorov. Nemohol som byť všade, Rusko nie je až taá malá krajina, ale čo som bol v strednom Rusku, v Omsku, Jekaterinburgu, tam to používali a boli aj u nás na školení, takže vedeli, čo s tým urobiť. Základná zásada bola: čo najskôr na ventilátor, vtedy pľúca nie sú také zničené a  organizmus je ešte okysličovaný, mitochondrie ešte nie sú zničené alebo poškodené, a tá obnova je oveľa jednoduchšia.

 V čom spočíva mortalita na klasických ventilátoroch, ktoré sú iné ako máte vy, kde 9 z 10 pacientov zomiera? V čom to tkvie?

Ak použijem konvenčný ventilátor, ktorý nemá možnosť do určitej miery si regulovať distribúciu plynov, najväčší objem plynov ide do zdravých kompartmentov. Ale keď objem plynov presiahne kritickú hodnotu, pľúcne mechúriky sa začnú trhať a zo zdravých pľúc urobíme choré. No a potom to už ide samo. Čiže ak použijeme viachladinovú ventiláciu, rozdrobíme ten objem na veľa rôznych chaotických objemov a chaotických prietokov, a tým dokážeme tie choré pľúca postupne otvoriť. Hovoríme tomu gentle recruitment, teda jemné otváranie pľúcneho parenchýmu. Ďalšia vec – nie nepodstatná – je ošetrujúci personál. A to nemyslím len vzdelaných doktorov, ale sestry, asistentky a keď treba, aj rehabilitačných pracovníkov. Veď tam sú väčšinou pacienti, ktorí majú niekedy 120 – 130 kíl. A skúste ho otočiť z chrbta na brucho a naopak. Musí byť správne vypodložený, aby nevznikali preležaniny a množstvo iných vecí. A tie dievčatá to vedia. Vedia to už od našich kardiochirurgických, cievno-chirurgických pacientov. Berieme aj pacientov, ktorým napríklad replantujú nohy, čo sú úplne iní pacienti, vykrvácaní pacienti. Čiže tu existuje obrovská skúsenosť. Druhá vec sú technologické možnosti. Keď treba, použijeme mimotelový obeh, umelú obličku, použijeme všetko, čo má moderná medicína k dispozícii, máme na to technológie.

Toto všetko ostatné pracoviská nemajú?

Ostatné, bohužiaľ, nemajú, ale za normálnych okolností to ani nepotrebujú. Ak si niekto myslí, že si kúpi prístroj na ECMO a zajtra ho bude robiť, tak môže, ale výsledok bude taký istý. Keď sme my začínali robiť ECMO – a my sme robili kardiálne ECMO, tá krivka osvojovania znalostí bola rôzna, kým sme sa to naučili. Dnes to už robiť vieme. Keď tu do fakultnej nemocnice kúpime ECMO a budú to chcieť, potrebujú na to cievneho chirurga, materiál, skúsenosť, ako to nakanylovať, aj tie sestry. A musíte mať k dispozícii perfuziológa, čiže toho, kto sa stará o umelý obeh na operačnej sále počas kardiochirurgického výkonu. Toho musíte mať k dispozícii, pretože ten tú mašinku ovláda, vie ju naplniť, odvzdušniť a tak ďalej.

Aké vidíte východisko, čo by mali spraviť v iných nemocniciach, keď to, čo spomínate, nemajú k dispozícii, a pacienti tam zomierajú? Ako to vyriešiť tak, aby bola mortalita nižšia a aj ostatní mali nižšie čísla?

Základom je, aby v tej skupine pacientov B skúsený intenzivista viackrát za deň skontroloval pacienta. Aká je dychová nedostatočnosť, prípadne ako na neinvazívnej ventilácii vyzerá a keď vidí, že to nejde k lepšiemu, presunie ho, zaintubuje a ventiluje. Ak príde dusiaci sa pacient z ulice, ako hovoríme: smrť na jazyku, tam už niet prečo váhať. Čiže včasnosť napojenia, riešenia kritickej hypoxie, to je základná zásada. Čo sa týka liečby, aj tam dostane celaskon, ivermektín, vitamíny aj všetky ostatné veci. Ale ani ivermektín, ani celaskon nie sú samospásne lieky. To sú lieky, ktoré fungujú ako lieky. Niekto si zoberie acylpyrín ako ja, a o chvíľu ma tu kriesite, lebo som naň alergický. Niekto si zoberie nejaký liek proti bolesti hlavy ako ibuprofén – a nefunguje. Zoberie si paralen – a ten mu funguje. Čiže v podstate niet ideálneho lieku, o ktorom povieme, že ak ho dáme, sto percent prežije. To nie je vôbec pravda.

 Tie ostatné oddelenia nemocníc nemajú také ventilátory ako máte vy?

Takýchto ventilátorov je na Slovensku – ak rátam aj druhú generáciu, ktorá existuje – do štyristo.

 Týchto, ktoré používate u vás?

U nás používame jednak dvojgeneračné, jednak trojgeneračné. Je ich okolo štyristo. To, ako sa používajú, práve teraz ide riešiť štátny tajomník Dr. Peter Stachura s naším hlavným odborníkom, aby sa vôbec zistilo, ako sa to používa, lebo o tom nemáme absolútne ani len potuchy. Vieme, kde sa používajú, kto s nami konzultuje. Ale pri tých, ktorí s nami nekonzultujú, to netušíme.  Toto je dôležité. Lebo tu ide o to, že ak majú k dispozícii prístroje, ale nevyužívajú ich, tam pacienti zbytočne zomierajú.

Rozdeľme si to na dve polovice. Sú pacienti, pri ktorých môžete mať prístroj celý pozlátený, s takými metódami, ktoré ešte ani nepoznáme, lebo budú o 10 rokov, ale ten pacient zomrie, pretože jeho komplikujúce ochorenia sú také závažné, že dôjde k apoptóze buniek ešte doma. A oni prídu so začínajúcim multiorgánovým zlyhaním, ktoré sa nedá zvrátiť. My tomu hovoríme, že sa stlačil červený gombík. Červený gombík je apoptóza. Ak je raz stlačený, ide svojou cestou. Čiže to je skupina zväčša starších pacientov, veľmi starých a hlavne veľmi chorých, pretože poznám aj päťdesiatnikov, ktorí sú veľmi chorí. A poznáme 80-ročnú babičku, ktorá je čulá. A druhá skupina pacientov, ktorá príde neskoro, pretože neexistuje prepojenie medzi Covid oddelením a ARO. Proste volajú anestéziológa, keď je pacient modrý. To je už neskoro, ten má HACOR skóre 9. HACOR skóre 9 je smrť, už ho nezachráni nikto. Čiže je to aj o organizácii systému, ako to celé funguje. A tretia – iste nie neposledná vec, je farmakoterapia, pomocné metódy a ventilácia. Ak je ventilácia neskoro, pľúca sú nespasiteľné. A keď sú pľúca nespasiteľné, všetko ostatné sme robili zbytočne.

 Tu sú výsledky nadpriemerne dobré – 85 percent.

Zhruba. Vrátane tých, ktorých k nám preložili, keď si už inde nevedeli rady a niekedy prídu v katastrofálnom stave. Hlavne ten transport im bohvieako nepomáha.

 Ako teda tento unikát preniesť na iné pracoviská?

Pomôže jedna jediná vec. My sme už navrhovali, že sme schopní a ochotní školiť. Máme laboratórium? Máme. Je tam Covid-19? Ak ho nemáme my, nemá ho nikto.

Využívajú to? Začína sa to uvádzať do praxe?

Zatiaľ je to v polohe, že hlavný odborník, ktorý tu s nami ešte pred chvíľou sedel, dostal od štátneho tajomníka Dr. Stachuru za úlohu, aby zistil, kde sa priveľmi umiera, a navrhol riešenie. Tak sme mu podali riešenie, že sme ochotní školiť, ale za podmienky, že sem nepríde človek, ktorý si nič neprečíta, a chce krútiť gombičkami.

 Pred 15-16 rokmi ste prišli s unikátnym vynálezom viacúrovňového ventilátora, ktorý je založený na programovateľnom chaose. Ako vám to napadlo? Takéto veľké idey – nakoniec aj Ktésibiov vynález stlačeného vzduchu spred tisícov rokov, vynálezy Teslu a podobne – ľuďom veľakrát napadali prostredníctvom predstavivosti a vízií. Ako to bolo u vás?

V podstate od 80. rokov spolupracujem s Chiranou. Bolo množstvo všelijakých vecí. Medzitým sme v podstate spolupracovali s Konštruktou Trenčín, s Brychtom a jeho kolektívom, pretože sa vyvíjal armádny ventilátor na použitie v poli. Ako to vzniklo? Umieralo nám 60 percent pacientov na ARDS. Nielen nám, všade. A teda ako to riešiť? Matematické modelovanie je môj koníček. Tak som si namodeloval dvojkompartmentový model, teda sú dva rôzne kompartmenty, aby som videl, ako to funguje. Potom som si namodeloval troj- až štvorkompartmentový, a potom som si povedal, že je tých pľúcnych lalokov päť, tak teda päť. Urobil som matematický model. A pustil som ho, ako vlastne tá výmena plynov beží. Pozerám na to a hovorím si: však to, čo robíme, je zlé. Ako by sme to robili lepšie? A potom mi napadlo, čo keby sme to podelili? Lebo na začiatku bol nápad, že najprv budeme dýchať päťkrát za minútu, potom 20-krát a potom 30–krát. No hej, len pri tých piatich dychoch za minútu po jednom litri sme poškodili pľúca. To je obrovský objem, ktorý ich roztrhne, to nejde. A tým, že som si to preložil dohromady, som zistil, že v tom istom čase môžeme dýchať i tak, i tak. A na matematickom modeli som si overil, aká by bola distribúcia. Pozrel som na trojdimenzionálny graf: aha, však ono to funguje. Zavolal som svojmu programátorovi a hovorím: „Počúvaj, Edo, naprogramuj mi nejakú takúto vec.“ Myslel, že som sa zbláznil. „Naprogramuj mi to. A ešte mi naprogramuj takéto a takéto merania.“ Prišlo, pozerám sa. „Ako si to naprogramoval, však knižky píšu, že je to konštanta, a ja to tu mám rozhodené ako premennú. Ja mám merania dobré.“ To je iteračný spôsob merania. A potom som sa nad tým zamyslel, zase som si urobil matematický model a zistil som, že všetky knižky, ktoré doteraz písali, nemajú pravdu. Začali sme nad tým bádať. Naprogramovať – a čo sa môže stať? Vyskúšame na zdravom. Na zdravom pacientovi to nerobí absolútne nič. Prišiel ARDS, taký 35-ročný chalan, zlomená noha. Dostal tukovú embóliu a ARDS. Z chirurgie mi ho preložili s jazykom na brade, koniec. Tak sme ho napojili, dal som ho na trojhladinovú ventiláciu a za tri hodiny sa pľúca „otvorili“, 48 hodín, pľúca sa vyčistili, ono to fungovalo. Tak som povedal: „Edo, doprogramuj mi ešte štvrtú hladinu, lebo piatu už nechcem, to už bolo veľa.“ Edo doprogramoval. Prišli prvé ARDS, naraz sme zistili, že to funguje. To bolo na strojoch, ktoré sa na Slovensku nepredávali. Boli určené na export. A tak sme začali robiť druhú generáciu, kde sme už implantovali ten softvér. Medzi konvenčnou a viachladinovou ventiláciou nie je principiálny rozdiel, nie je to v podstate nič experimentálne, je to vždy tá istá tlakom riadená umelá ventilácia, len dychové objemy, prietoky plynu a časy sú rozčlenené trochu inak – chaoticky a programovane na základe merania parametrov pľúcnej mechaniky. No a vtedy prišiel SARS a dvetisíc mašín sa vyviezlo do Ruska. Oni sa tu chodili učiť, to boli skupinky desiatich ľudí, ja som tam chodil prednášať na množstvo kongresov a seminárov.

A aké boli výsledky v Rusku?

Dr. Sergej Berežnoj, dnes primár v Covid nemocnici, 800 čisto červených lôžok v Omsku. Ten spravil jednu geniálnu prácu na svoj doktorát, kde porovnal ventilátor s konvenčnou ventiláciou s našou troj- a štvorhladinovou ventiláciou. Znížil úmrtnosť na ARDS v tom čase zo 45 – 50 % na 20. A bolo jasné, že to funguje, potvrdil naše výsledky.

My sme špecifická krajina tým, že tu máme prírodné bohatstvá, kvalitnú vodu a úrodnú zem, ale máme aj výnimočný vzťah k technológiám. Dnešní informatici sú už špička vo svetovej kategórii tých, ktorí programujú. Sme vynaliezavý národ.

Profesor Viliam Donič: My sme boli spolu na Univerzite Johna Hopkinsa v Baltimore u profesora Alana R. Schwarza. A potom on prišiel sem, lebo ho zaujali naše technológie, ktoré sme im ukazovali v Amerike. John Hopkins, to je číslo jedna. Univerzita a lekárska fakulta v Spojených štátoch, dá sa povedať najlepšia na svete. Prišiel sem, do Košíc, pozrieť si tie veci, a bol nadšený.

Docent Pavol Török: Keď sme boli v Baltimore, chcel som sa ísť pozrieť na kardiochirurgiu. Išli sme do sály a videli sme, že tam majú to isté zariadenie, ako tu máme my. Bol som šokovaný – ten operatér nebol o nič menej šikovnejší ako náš. Keď naši americkí partneri kupovali licenciu na výrobu ventilátorov AURA, boli sa u nás školiť dvaja vysoko vzdelaní odborníci, ktorí povedali, že takéto zariadenia chcú. A o pol roka sa už predalo viac ako 200 ventilátorov vyrábaných v USA. Chirana v Moskve už tiež v posledných mesiacoch vyrobila viac ako 150 ventilátorov. Mám v USA aj v Rusku priateľov a spolupracovníkov, o ktorých sa môžem oprieť a oni sa kedykoľvek môžu oprieť o mňa.

 Prejdime k ivermektínu, ktorý je u vás súčasťou komplexnej liečby. Vaša odborná skúsenosť s ním je taká, že vo všetkých fázach priebehu výrazne pomáha zlepšiť oxygenáciu pľúc, vylučovanie kysličníka uhličitého a eliminovať infekciu. U nás vyšiel dokonca aj oficiálny návrh k protokolu o liečebnom postupe, kde ivermektín v nadväznosti na komplexnú liečbu zohráva dôležitú úlohu. Pätnásť špičkových amerických profesorov so zameraním na intenzívnu medicínu jednoznačne potvrdzuje, že ivermektín je účinné farmaceutikum na liečbu koronavírusu. Prečo je ivermektín taký problém?

O ivermektíne som čítal niekedy po lete. Bolo to z Južnej Ameriky a také celkom zaujímavé články, neuveriteľné štatistiky. Si myslím: čo je to za blud, ako to môže takto fungovať? Potom som si začal hľadať nejaké experimentálne práce, tam to vyzeralo celkom dobre. V podstate tým štúdiom som sa dopracoval až k tým FLCCC-čkárom, ktorí to už celkom propagovali. FLCCC je dobrovoľná skupina (okolo 20) špičkových amerických vedcov a profesorov z rôznych oblastí (hlavne intenzívnej medicíny), ktorí skmajú možnosti liečby Covid-19. Vydali viaceré odporúčania, ktoré sme prevzali. Od februára sme viacerí Česi aj Slováci členmi tejto americkej skupiny.

A hovorím našim doktorom: Ivermektín je konský, kravský, prasací, akýkoľvek, ale ľudský nemáme. Mám kamarátov v Rakúsku, tam majú nejaký scabioral. Ten scabioral by mohol fungovať. No práve vtedy nám štyria doktori dostali Covid-19. Doniesli si scabioral, začali ho používať, na vlastné riziko a vlastné rozhodnutie.

Dovtedy to nepoužil nikto na Slovensku.

Nikto, ale to nevieme dokázať. Lekári sa po preštudovaní materiálov skupiny FLCCC o liečbe Covid-19 rozhodli. A keď sa niečo stane, uvedomte si, že je to na vlastnú zodpovednosť. Piaty či na šiesty deň ich testovali a boli negatívni. A na siedmy deň sa mi dve tretiny ľudí vrátili do práce, že čo budú doma robiť, keď im nič nie je. Potom ochoreli sestričky. Tak si to zopakovali ako lekári – chceli. Fungovalo to. Potom prichádzali ďalší. Najprv sme mali len kardio Covid-19 pacientov, ale potom začali prichádzať normálne Covid-19. Niektorí vzdelaní príbuzní (hlavne lekári) už vedeli o ivermektíne, a či už pacient na vlastné riziko alebo po porade s príbuznými, žiadali jeho aplikáciu, doviezli si

ho z Rakúska. Však existuje niečo ako Hippokratova prísaha a tá by mala byť nadovšetko. Pacienti sa začali „chytať“ a zlepšovať. Medzitým pán minister už povolil použitie ivermektínu. Reku fajn, zaviedli sme to do rutinnej praxe. Dobre, povolil, takže tým sa nám uvoľnili ruky a krátko nato sme dovezený ivermektín dostali už z našej ústavnej lekárne. Podobne sme zaviedli aj yysokodávkovaný vitamín C s tým, že máme skúsenosti s celaskonom pri sepse, ktorý začal aplikovať profesor Paul Marik, a máme teda dobré skúsenosti. Tak sme zdvihli dávku na gram na kilo, čo urobilo zázrak, ten zápal vyvolaný vírusom „uhasil“ oveľa rýchlejšie. Tak sme to zaviedli ako štandard, dnes je to aj v odporúčaniach FLCCC. Ventiláciu pľúc sme mali vždy rovnakú, a to programovanú, štvorhladinovú.

 V akým množstvách dávkujete ivermektín?

V ťažkých prípadoch 0,2 miligramu na kilo, päť dní, to stačí. Je to 12 – 16 mg na pacienta, pri veľkých pacientoch do 20 miligramov. Ono sa to teraz dodáva v nejakých stokusových baleniach. Sto kusov, jedna tableta je šesť miligramov.

 A pacient si to na predpis vyzdvihne v lekárni?

Nie, to zatiaľ asi nedostane. Prichádza rovno na oddelenie z ústavnej lekárne. Pre našich hospitalizovaných pacientov máme.

 To budú iné množstvá alebo ako to bude?

Sľúbili to.

 Dobre, ale prečo sú s tým ivermektínom také obštrukcie?

Vôbec nechápem, pretože keby išlo o nejaký jed alebo anestetikum, ktoré môže podávať len anestéziológ, beriem. Ale toto mi skutočne nie je jasné. Pritom existuje aj variant B, to píše aj prof. Marik, dá sa použiť preventívne. To znamená, že ak mám napríklad vysoký tlak, diabetes, kardiálne problémy, beriem 6 druhov liekov, a dostanem infekciu, je veľmi pravdepodobné, že sa z toho nedostanem, lebo mi to už začne ničiť pľúca a celý už poškodený organizmus. Pritom sa pohybujem aj v zónach, kde môžem dostať infekciu. V takomto prípade mi praktický lekár predpíše okrem vitamínov aj ivermektín. Prvý deň 0,2 miligramu na kilo hmotnosti, tretí deň 0,2 na kilo a potom raz za dva týždne 0,2 na kilo a bude ma to zhruba na 86 % chrániť pred nákazou. (Štatistiky hovoria, že takto to funguje vo viac ako 86 % aplikácií. My sme takúto štatistiku ani aplikáciu nemali možnosť robiť.) Zdôrazňujem, ivermektín nie je všeliek, nefunguje vždy a všade rovnako a ako každý liek má svoje kontraindikácie aj potenciálne nežiaduce účinky. Je potrebné, aby lekári o nich vedeli a aplikovali ho bezpečne, v indikovaných prípadoch.

AUTOR: Tibor Eliot Rostas

Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.

CHCEM PODPORIŤ Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected]
UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.