Doba sa mení
I takýto spomalený vzostup však predstavuje prírastok, ktorý momentálne činí 81 miliónov ľudských bytostí ročne. Koľkým nadáciám miliardárskych rodín sa bude chcieť blahosklonne čakať dovtedy, kým sa vzostup svetovej populácie úplne zastaví? Podľa prognóz analytikov portálu Worldometer rast nespadne na nulu ani v roku 2100. Aj vtedy to ešte bude rast, i keď už len o 0,03%. Štatistici na základe toho usudzujú, že ku koncu storočia sa má natískať na Zemi bezmála jedenásť miliárd ľudí. Skupinku ultrabohatých investorov do prírodných zdrojov mimoriadne znepokojuje obava, že sa im nepodarí skoncentrovať takéto mnohomiliardové masy do vymedzených urbanizovaných priestorov. V tých mali žiť v prísne kontrolovaných existenčných podmienkach s vedecky regulovanou spotrebou vody, potravín a energií.
Analytici Výboru OSN pre hospodársky a sociálny rozvoj odhadujú, že miera urbanizácie dosiahne v roku 2050 v celosvetovom priemere 68%. V porovnaní so súčasným stavom (máj 2018) 55% to znamená, že vyľudňovanie vidieka by malo pokračovať neúprosným tempom. Pre stámilióny prostých vidiečanov v Európe, Ázii, Afrike a Amerike bude nesporne príliš rýchle. Pre plutokratickú elitu však pravdepodobne príliš pomalé. Najbohatšie rodové línie sú na jednej strane navyknuté na viacgeneračné plánovanie a na realizáciu zámerov rozvrhnutých na niekoľko desaťročí. Na druhej strane však zisťujú, že doba sa dramaticky mení. Donedávna úslužná technokracia začala dvíhať hlavy, čo znamená, že niektoré projekty, ktoré patriarchovia najvplyvnejších rodín nechali vypracovať a spustiť na začiatku XX. storočia, bude treba prepracovať.
„Dobrodinci“ starí a noví
Tvorcovia peňazí sa už dávno chystajú vlastnícky prevziať rozsiahle územné celky, aby ich nechali spravovať takzvaným udržateľným spôsobom – a to podľa možnosti bez nadbytočnej populácie. Výraz podľa možnosti zvykne byť mnohoznačnou slovnou hračkou. Žiadna z nadácií a mimovládnych organizácií, ktoré sa navonok zaoberajú blahom celého ľudstva, nekladie karty na stôl a neuvádza, aký konkrétny početný stav obyvateľstva na Zemi považuje za optimálny. Máloktorá, ak vôbec nejaká, veľkodušne vyhlasuje, že ľubovoľne vysoký. Pred vypuknutím koronavírusovej hystérie sa začal na sociálnych sieťach pretriasať koncept tzv. zlatej miliardy.
Odvodzovali ho od debát iniciovaných pred vyše pol storočím Rímskym klubom pri riešení problematiky optimalizácie celkového počtu obyvateľov vzhľadom na stabilitu ekosystému planéty. Súdiac podľa názvov súčasných najnovších publikácií Klubu, ako „The Empty Sea“ („Vyprázdnené moria„, v zmysle oceánov s prudkým úbytkom živočíšstva v nich), môžme predpokladať, že najvplyvnejšie globalistické nadácie budú cez Rímsky klub pretláčať revidovanie tej hypotetickej optimálnej miliardy smerom nadol.
Od roku 1972, keď Rímsky klub vydal alarmistickú publikáciu „The Limits to Growth“ („Hranice rastu„), ktorú ponecháva k stiahnutiu na stránke TU, sa mocenské pomery vo svete markantne zmenili. Elitné úžernícke zoskupenia, ktoré v tých dobách ostávali za kulisami a nechávali za seba hovoriť svoje politické marionetky, ich v súčasnosti zamieňajú za šéfmanažérov korporácií, ako i za výrečných filantropov.
Rockefellerovci
Medzi takých patrí legendami opradený Bill Gates, ktorého nechala rozprávkovo zbohatnúť veľkopodnikateľská dynastia Rockefellerovcov. Jej zakladatelia nazhromaždili v XIX. storočí nepredstaviteľné bohatstvo vďaka diskrétnemu usmerňovaniu zo strany starých peňažníckych rodových línií, ktoré presúvali ťažisko pôsobenia z Európy do New Yorku. John D. Rockefeller mal to osudové šťastie, že sa pustil do podnikania v petrochémii a v ropnom priemysle. Ani sám spočiatku netušil, že tieto odvetvia predurčia technogénnu povahu ďalšieho vývoja civilizácie a svetovej ekonomiky. Jeho životopis sa v internetových encyklopédiách neustále upravuje podľa potrieb technokratických prúdov, ktoré vlečú ľudstvo do mútneho oceánu transhumanizmu. Pripisujú sa mu prvenstvá a kvality pri takom osvetlení, aby jeho pôvodní mecenáši a bábkovodiči ostávali v prítmí. Ku skutočnému riadeniu, respektíve ku spoluriadeniu nadnárodného rockefellerovského podnikateľského impéria, sa dostal až jeho syn John D. Rockefeller mladší. Jeho hlavným poslaním nebolo len nahonobenie ziskov, ale koordinovanie tichých peňažných tokov do politickej mašinérie Spojených štátov a i ďalších krajín sveta. Popri tom sa musel naučiť narábať s nazhromaždeným bohatstvom tak, aby ostávalo nedotknuteľné a medzigeneračne prenosné.
Rockefellerovský klan dokázal v druhej generácii majstrovsky využívať na tieto účely právny formát neziskových dobročinných nadácií. V priebehu 20. storočia rozvinul tú najhlavnejšiu – The Rockefeller Foundation – do takej podoby, aby sa mohla účinne zapojiť do nadnárodného riadenia a určovať spoza kulís vektory americkej i svetovej ekonomiky. Z postavenia rešpektovaného mecenáša nadnárodných inštitúcií dláždila vybranú cestu vedecko-výskumného smerovania modernej, Západom vedenej civilizácie. Na sklonku 20. storočia mohla Rockefellerovská nadačná sústava s cynickou hrdosťou konštatovať, že položila základy celosvetovému biotechnickému a biomedicínskemu matrixu.
AUTOR: Patrik Sloboda