Na klimatickom samite COP26 sa bohaté národy stavajú do pozície záchrancov, ale ich úsilie je beznádejne nedostatočné a len predlžuje nespravodlivosť. Posledných 500 rokov možno zhrnúť nasledovne: hŕstka európskych národov, ktoré ovládali umenie násilia a pokročilú námornú technológiu, využila tieto schopnosti na inváziu na iné územia a zmocnenie sa ich pôdy, práce a zdrojov.
Súťaž o kontrolu nad inými krajinami viedla k opakovaným vojnám medzi kolonizujúcimi národmi. Na ospravedlnenie násilia vyvinuli nové doktríny – rasovú kategorizáciu, etnickú nadradenosť a morálnu povinnosť „zachraňovať“ ostatných pred ich „barbarstvom“ a „zvrhlosťou“. Tieto doktríny postupne viedli ku genocídam.
Ukradnutú prácu, pôdu a tovar používali niektoré európske národy na podnecovanie svojich priemyselných revolúcií. Na zvládnutie značne zvýšeného rozsahu transakcií vytvorili nové finančné systémy, ktoré nakoniec ovládli ich vlastné ekonomiky. Európske elity dovolili, aby sa pracovným silám dostalo práve toľko ulúpeného bohatstva, aby sa pokúsili odvrátiť revolúciu – v Británii úspešne, inde neúspešne.
Vplyv opakovaných vojen spojených s povstaniami kolonizovanými národmi nakoniec donútil bohaté národy opustiť väčšinu území, ktorých sa zmocnili – aspoň formálne. Tieto územia sa snažili etablovať ako nezávislé národy. Ich nezávislosť však vždy bola maximálne čiastočná. S využitím medzinárodného dlhu, štrukturálnych úprav, prevratov, korupcie (prostredníctvom daňových rajov a režimov utajenia), prevodných cien a ďalších šikovných nástrojov pokračovali bohaté národy v drancovaní chudobných, často vďaka zástupným vládam, ktoré dosadili a vyzbrojili.
Priemyselné revolúcie najprv nevedomky, potom s plným vedomím páchateľov uvoľnili odpadové produkty. Najextrémnejšie dopady pocítili najprv v bohatých krajinách, kde znečistili mestské ovzdušie a rieky, čo zasiahlo životy a zdravie chudobných. Bohatí sa odobrali na miesta, ktoré ešte nezničili. Neskôr bohaté krajiny zistili, že už nepotrebujú priemyselné odvetvia dymiacich komínov: vďaka financiám a dcérskym spoločnostiam mohli zbierať bohatstvo vyrobené špinavým biznisom v zámorí.
Niektoré znečisťujúce látky boli neviditeľné, ale aj globálne. Medzi nimi bol oxid uhličitý, ktorý sa nerozptýlil, ale hromadil v atmosfére. Čiastočne preto, lebo väčšina bohatých krajín má mierne podnebie, a čiastočne pre extrémnu chudobu v bývalých kolóniách, spôsobenú storočiami drancovania, účinky oxidu uhličitého a ďalších skleníkových plynov pociťujú hlavne tí, ktorí z ich produkcie ťažili najmenej. Ak rokovania v Glasgowe nie sú ďalší druh útlaku, mala by predstaveným ležať na srdci klimatická spravodlivosť.
Bohaté národy, ktoré sa vždy stavali do pozícií záchrancov, sľúbili, že svojim bývalým kolóniám pomôžu prispôsobiť sa chaosu, ktorý spôsobili. Od roku 2009 tieto bohaté krajiny prisľúbili sto miliárd dolárov ročne chudobnejším vo forme financovania klímy. Aj keby splnili, čo sľúbili, bolo by to iba symbolické gesto. Od roku 2015 minuli krajiny G20 3,3 bilióna dolárov na dotovanie svojho priemyslu fosílnych palív. Netreba dodávať, že svoj úbohý sľub nedodržali.
Za rok 2019 poskytli 80 miliárd dolárov. Z toho len 20 miliárd dolárov vyčlenili na „adaptáciu“: pomoc ľuďom prispôsobiť sa chaosu, ktorý na nich uvalili. Asi 7 % týchto almužien išlo do najchudobnejších krajín, ktoré peniaze najviac potrebujú.
Namiesto toho najbohatšie krajiny naliali peniaze do toho, aby zabránili ľuďom utekajúcim pred klimatickými a inými katastrofami. V rokoch 2013 až 2018 vynaložilo Spojené kráľovstvo takmer dvakrát viac na utesnenie svojich hraníc ako na financovanie klímy. USA minuli 11, Austrália 13 a Kanada 15-krát viac. Bohaté národy sa spoločne obklopujú klimatickým valom, aby vylúčili obete ich vlastných odpadových produktov.
Tým fraška financovania klímy nekončí. Väčšina peňazí, o ktorých bohaté národy tvrdia, že poskytujú, má formu pôžičiek. Podľa Oxfamu väčšinu z nich treba splatiť s úrokmi, čiže skutočná hodnota poskytnutých peňazí sa pohybuje okolo jednej tretiny nominálnej čiastky. Vysoko zadlžené národy povzbudzujú, aby hromadili viac dlhov na financovanie prispôsobenia sa katastrofám, ktoré spôsobili bohatí. Je to zarážajúce, nehorázne nespravodlivé.
Bohaté národy dlhujú chudobným reparácie. Veľká časť škôd spôsobených rozpadom klímy sa vysmieva myšlienke adaptácie: Ako sa ľudia môžu prispôsobiť vyšším teplotám, ak im ľudské telo nie je schopné odolať? A čo cyklóny, ktoré ničia domy skôr, ako ich stihnú prestavať? Potopenie celých súostroví, vysychanie obrovských plôch pôdy, čo znemožňuje poľnohospodárstvo… Koncept nenapraviteľnej „straty a škody“ uznali v Parížskej dohode, no bohaté národy trvali na tom, že to nezahŕňa ani neposkytuje základ žiadnej zodpovednosti ani náhradu.
Almužnu ponúkajú ako dar, nie ako kompenzáciu. Štáty, ktoré k tejto katastrofy prispeli najviac, sa hrajú na hrdinov. Prídu a zachránia svet – to bol hlavný bod úvodného prejavu Borisa Johnsona, v ktorom sa dovoláva Jamesa Bonda v Glasgowe: „Máme nápady. Máme technológiu. Máme bankárov.“ Ale obete vykorisťovania bohatého sveta nepotrebujú Jamesa Bonda, ani iných záchrancov. Nepotrebujú Johnsona a jeho pózy. Nepotrebujú úbohú charitu ani smrtiace objatie bankárov, ktorí financujú jeho stranu. Treba len počúvať. Svet potrebuje spravodlivosť.
Zdroj: The Guardian, 5. 11. 2021
Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected] UPOZORNENIE