Žiara čistého vedomia je v nás.

Ramana Maharši komunikoval od okamihu svojho mystického zážitku blízkosti smrti, ktorý mal ako šestnásťročný, až do veku 32 rokov takmer výhradne tichom.

Pri tomto prenose vedomia, resp. odovzdávaní duchovných inštrukcií tzv. prenosom alebo transmisiou zo srdca do srdca, stačilo byť v jeho blízkosti, aby ste pocítili dotyk pokoja, milosti a Boha, večného ja, čiže prvotného vedomia, ktoré prebýva v každom z nás a podľa Maharšiho sa k nemu môžeme dopracovať pomocou metódy sebapýtania. Tento postup objasnil štátnemu úradníkovi Šivaprakásamovi Pillaiovi v roku 1902, ktorý za ním prišiel s otázkou: „Ako poznať vlastnú pravú totožnosť?“

Keďže v tom čase Maharši zotrvával v tichu, odpoveď mu napísal: „Čisté ja nie je realizované, pokiaľ myseľ nie je podrobená. Myseľ je len klbko myšlienok a prvá a najprednejšia z nich je myšlienka ja. Myseľ sa teda podrobí iba skúmaním: kto som?

Sebapýtanie je len trvalé obrátenie mysle do vnútra, kde pretrváva v ja. Vytrvalým a stálym skúmaním podstaty mysle sa myseľ transformuje v to, čomu zodpovedá ja, ktoré je vskutku „jastvom“ (uvedomovaním si seba samého, svojho ja). To, čo vo fyzickom tele vzniká ako ja, je myseľ. Keď sa človek pýta, kde toto jastvo vzniká, objaví, že v srdci, čiže v hrdajam.

Skroteniu extrovertnej mysle a jej absorpcii v srdci sa hovorí antarmukham alebo introverzia. Keď sa myseľ ponorí do srdca, ja alebo ego zanikne a začne žiariť len čisté vedomie alebo ja, ktoré existuje vo všetkých stavoch mysle. Tento stav bez najmenšej stopy myšlienky ja je skutočná svarúpa človeka. Hovorí sa tomu pokoj alebo mauna; je to aj skutočná múdrosť. Existuje iba ja, a iba ja je skutočné. Len ja samotné je v pravde svetom, ja i Bohom. Všetko, čo existuje, je len manifestáciou zvrchovaného bytia.

Blaho je vlastne ja. Blaho a ja sú jedno a to isté. A to jediné je skutočné. Ani v jednom z nespočetných objektov sveta nie je nič, čo by sa dalo nazvať šťastím. Tento javový svet nie je ničím iným než myšlienkou. Myseľ, ktorá je bez myšlienok, sa raduje z blaha ja. Myseľ osvieteného človeka nikdy nie je oddelená od absolútneho ja, čiže od brahmu.

Je potrebné vyvarovať sa príjemnostiam a nepríjemnostiam podobne ako lásky a nenávisti. Nie je správne dovoliť mysli, aby sa zaoberala predmetmi a záležitosťami svetského života. Keď je podrobené ego, je podrobené i všetko ostatné. Čím pokornejšie sa správame, tým lepšie pre nás. Všetko, čo poskytneme druhým, poskytujeme v skutočnosti sami sebe. Netúžiť po ničom vonkajšom je vairágja, čiže nepripútanosť. Trvalé pevné sústredenie na ja je džňána, čiže osvietenie. Vairágja a džňána sú teda jedno a to isté. Každý ašpirant, ktorý chce dodržiavať vairágju, sa musí ponoriť hlboko do seba samého a realizovať prevzácny átman, absolútne ja.

Boh a guru sú jedno a to isté. Ten, kto si zaslúži milosť gurua, bude nepochybne spasený a nikdy nebude opustený. Žiak však na druhej strane musí sledovať cestu, ktorú mu jeho Majster ukázal.“

AUTOR: Pavol Ičo