Neoliberálny batalión súčasnosti, ktorý sa politicky skladá zo stredoľavice, centristov a stredopravice, možno nazvať hnutím, ktoré myšlienkovo vždy koexistovalo a bolo v „zložitom“ vzťahu s kolektivistickými a totalitnými filozofiami.

Tradičný (alebo klasický) liberalizmus a neo-liberalizmus si navyše veľmi dobre uvedomujú skutočnú a potenciálnu silu vlastenectva, suverenity, ale aj socialistického diktátu. Liberalizmus bol povinný zapojiť sa do nekonečného zápasu proti týmto prvkom pre hegemonické ambície, ako aj pre nespochybniteľné presvedčenie vo vlastné právo a povinnosť vládnuť.

Klasický liberalizmus v súčasnom svete zmutoval na neoliberalizmus alebo liberálne elitárstvo, ktoré sa javí ako virulentný typ reakčnej teórie. Prečo sa liberalizmus často stavia proti myšlienkam vlastenectva? Podľa Johna Mearsheimera je dôvod ten, že vlastenectvo je viac v synchronizácii s ľudskou prirodzenosťou ako liberalizmus, ktorý mylne nazerá na jednotlivcov ako na nástroje maximalizácie úžitku so starosťou len o vlastné blaho, nie ako na intenzívne spoločenské bytosti. Vlastenectvo, ktoré je založené na správnom presvedčení, že jednotlivec má vždy silný zmysel pre lojalitu voči vlastnej skupine, dokáže lepšie riešiť niekoľko kriticky dôležitých ľudských potrieb. Preto je vlastenectvo v modernom svete všadeprítomnou silou, kým liberalizmus nie je.

Elity ho milujú, občan ho nemusí

Mimo elít a vysokých manažérov nemal liberalizmus nikdy veľkú obľúbenosť. To platí najmä pre USA, kde v prezidentských voľbách hlasovalo iba 61 % registrovaných voličov. Americké politické strany okrem toho zaistili, aby volebný systém vylúčil konkurenciu menších. Podobný kartel dvoch strán funguje v Spojenom kráľovstve. Väčšina ľudí však nemá tendenciu prezerať si namyslené a odpadové romány niekoho ako Ayn Randová alebo stáť v úžase pred Jeffom Bezosom, drsným individualistom. Napriek tomu bol tento „test“ schopný vybudovať a ovládnuť politickú, ekonomickú a ideologickú paradigmu s veľkým efektom. Nosnou inštitúciou v projekte bola okrem systému vzdelávania aj koalícia masmédií, politické a ekonomické štruktúry. Keď však vládnuca elita nevyhráva argumentačne – čo spravidla nemôže – uchýli sa ku klamstvám, ohováraniu, podplácaniu, opíjaniu mysle a priam mafiánskemu gangsterstvu, vrátane atentátov na najvyšších úrovniach.

Liberáli (napr. zo sekty „woke“), ktorí čítajú The Guardian, Economist, New York Times, Wall Street Journal a Washington Post, bývajú skôr kozmopolitní, bez koreňov a posadnutí individuálnymi právami, ktoré považujú za univerzálne. Triedny boj je však pre nich niečo cudzie, rovnako ako myšlienky o kolektivizme a národnej suverenite. Malo by sa však pamätať na to, že keď sa začne tlačiť, liberáli sa v „triednom boji“ postavia na stranu oligarchie. Zo sociologického hľadiska sú fluidnou skupinou so slabým sociálnym ukotvením, ktorá nie je schopná a ochotná angažovať sa v čomkoľvek, čo zaváňa početnejšou aktivitou alebo spoločenským záväzkom. To by sa ľahko dalo rozšíriť o významné prvky vládnucej elity. Nanešťastie pre liberálov sa zdá, že ľudská povaha je kompatibilnejšia s vlastenectvom, pretože liberalizmus zaobchádza s človekom ako s homo oeconomicus. Vlastenectvo a suverenita však vychádzajú z názoru, že jednotlivci nie sú len národmi, ale aj rôznymi inými skupinami. Majú spoločné práva a povinnosti, napr. byť pripravený v čase vojny obetovať život pre svoju krajinu. Liberalizmus je proti tejto sile chabý ako slama, o čom bol presvedčený aj George Orwell.

John Mearsheimer píše: „Liberalizmus nedokáže poskytnúť jednotlivcom zmysel pre komunitu, pretože neposkytuje spojivo, ktoré by ju držalo pohromade. Nepozná pocit, ako môže byť veľká a živá skupina terčom zvláštnej úcty. To je dôležité pre ľudí zo psychologického hľadiska, aj pre udržanie spoločnosti. Tento problém pochádza čiastočne z partikularistického liberalizmu – problému, ktorý sa sústreďuje na atomistických jednotlivcov s právami, ale minimom povinností. Liberalizmus teda nedokáže poskytnúť spojivo, ktoré drží komunitu. Naopak, má potenciál toto spojivo rozožierať, čím v konečnom dôsledku poškodzuje základ spoločnosti.“

Povaha neoliberálneho elitárstva je tak vzdialeným bratrancom totalitných ideológií, pretože obsahuje známe a spoločné sociálno-politické rozdelenie: spoločnosť je charakterizovaná tým, že pozostáva z vládnucej elitnej kasty a masy iracionálneho, nestabilného obyvateľstva, ktoré potrebuje kontrolu a vedenie. Na odhalenie tejto povahy neexistuje lepší čas ako súčasná pandemická situácia, kde chce „múdra“ liberálna elita určovať, prikazovať a povinne nariaďovať všetkým okolo.

Klasický liberalizmus kedysi obsahoval tendenciu jednotlivca uprednostňovať liberálne politiky ako sloboda tlače, slobodné voľby, voľný obchod, rovnosť práv a skupinu považovať za súčet jednotlivcov. Podľa toho spoločnosť vzniká ako dôsledok dobrovoľnej alebo nedobrovoľnej dohody medzi ľuďmi. Hlavným faktorom, ktorý núti jednotlivca zapojiť sa do komunity, je jeho túžba byť zachovaný a chránený v celom systéme. Okrem toho sa spoločnosť systematizuje spontánne a bez väčšieho plánovania. Táto systematizovaná komunita alebo spoločnosť, ktorá je súhrnom jednotlivcov, umožňuje človeku využívať výhody podľa vlastných potrieb, čo následne prináša prospech celej spoločnosti. Vyrovnaná spoločnosť je funkciou podobná funkcii trhového hospodárstva. Myšlienky klasických liberálnych postáv ako John Locke, Adam Smith, Immanuel Kant, Giuseppe Mazzini a John Stuart Mill majú tieto základné princípy spoločné. Také sú počiatočné teoretické tvrdenia liberalizmu. Prax je však trochu odlišná. Sloboda slova? Príliš nie. Sloboda voľby? Áno, ale musí to byť dôkladne preskúmaná voľba. Hlasovať sa totiž musí za „správnu“ stranu. Dôkazom je zážitok z britského referenda o brexite.

AUTOR: Ján Horváth