Katolícky apologéta a autor Timothy Flanders si pri príležitosti amerického sviatku „Deň Krištofa Kolumba“ do svojej youtubovej relácie pozval iného katolíckeho apologétu, Luisa Medinu, ktorý vedie svoj vlastný youtubový kanál s názvom Reconquista Network. V ňom robí rôzne rozhovory s historikmi a profesormi na tému španielskych katolíckych dejín, reconquisty, či ťažení aztéckou a mayskou ríšou v Strednej Amerike. A rozhovor to bol v skutku zaujímavý.

Kolumbus – objaviteľ, ktorý plánoval evanjelizovať nové národy

Luis začína svoj monológ upozornením, že ak nepoznáme svoju minulosť, nebudeme schopní rozpoznať ani to, kam sa vydať v budúcnosti a rovnako tak, ak nepoznáme svoju minulosť, „niekto iný ju zadefinuje za nás – a nie podľa Slova Božieho“. Luis upozorňuje, že jediný spôsob, ako zaútočiť na pravdu, je skrze klamstvá a propagandu; a je to hlavne falošná a úplne prekrútená propaganda ohľadom španielskeho pôsobenia v Strednej a Južnej Amerike, čo nás denne bombarduje.

Podľa Louisa bol Krištof Kolumbus zrejme Janovan – a teda talianskeho pôvodu – čo však dodnes nevieme s istotou. Naisto však možno povedať, že bol katolíckeho vierovyznania. Kolumbus sa oženil s Filipou, Portugalčankou zo šľachtického prostredia, čo mu otvorilo dvere k zaujímavým pracovným možnostiam a tiež financiám. Sníval o tom, že sa tzv. „západnou cestou“ preplaví do Indie, (i Japonska), no vtedajší „experti“ – dvorní matematici – portugalskému kráľovi neodporučili podporiť tento projekt. Kolumbus zanedlho ovdovel, na čo sa rozhodol utiecť do susedného Španielska. Tam sa chvíľu túlal ako bezdomovec až našiel útočisko v jednom kláštore. Tamojších mníchov jeho rozprávanie zaujalo natoľko, že ho predstavili otcovi Hernandovi Alaverovi – spovedníkovi kráľovnej Izabely Kastílskej.

Luis Medina vysvetľuje, že kráľovná Izabela bola veľmi zbožná žena, ktorá dlhé roky hľadala „konkrétneho, špecifického kňaza“, ktorý by bol skutočným „Božím mužom“. Kráľovná takého človeka napokon našla práve v Alaverovi, človeku, ktorému veľmi dôverovala. Aj ona dala Kolumbove návrhy preveriť svojim matematikom a tí opäť cestu zamietli. Luis pokračuje:

„Krištof Kolumbus bol vcelku zručný chlapík, najmä čo sa slov týka a kráľovnej Izabele porozumel veľmi dobre, takže si povedal: „Ak budem presviedčať kráľovnú Izabelu slovami, že objavím cudzie kraje, že budeme mocným kráľovstvom atď., nikam sa nedostanem.“ Preto Kolumbus povedal: „Áno, tam za obzorom môžu byť nové krajiny a nové kraje a príležitosť evanjelizovať ich.“ A to bolo to kľúčové slovo, pretože kráľovná Izabela chcela vieru šíriť, brala to ako svoju osobnú misiu. Povedala si: „Urobíme viac katolíkov, staneme sa svetlom kresťanstva na Západe.“ A Kolumbus toto pochopil.“

Izabela teda napriek radám „expertov“ Kolumbovi podporu prisľúbila, ale až po tom, čo sa Španielsko definitívne zbaví moslimských Maurov, čo sa stalo o sedem rokov. Hoci sám Krištof už neveril, že si na neho Izabela ešte niekedy spomenie, zbožná kráľovná svoj sľub splnila a dala mu posádku s troma loďami: La Niña, La Pinta a Santa Maria.

Vyšplhal sa po rebríku a objavil Ameriku…

Na otázku hostiteľa Timothyho Flandersa, či Kolumbus skutočne „bažil po moci“, ako sa mu neraz pripisuje, odpovedal hosť Luis Medina, že to bol v prvom rade človek „hladný po poznaní“. Avšak pred vyplávaním, či počas problémov sa Kolumbus zvykol modlievať aj postiť, prípadne chodieval do kláštorov, čo „nie je reakcia niekoho, kto nemá silnú vieru“. Louis k tomu dodáva: „Zjavne to nebol svätec, ale celkom určite išlo o zbožného človeka.“

Kolumbova výprava teda napokon v auguste 1492 vyplávala z južného Španielska a po pár dňoch sa zastavila na neďalekých Kanárskych ostrovoch kvôli doplneniu zásob. Potom už nasledovala cesta naprieč Atlantickým oceánom. Nie všetko však šlo podľa Kolumbových plánov:

„… takže sú na tejto výprave a Kolumbus si začne uvedomovať, že im dochádzajú zásoby. Sú už skutočne veľmi ďaleko, nemajú poňatia, čo bude nasledovať a atmosféra na lodiach hustne. Kolumbus preto zorganizuje vigíliu k Panne Márii s tým, že ak do nasledujúceho dňa nezočia nejakú zem, budú sa azda musieť otočiť. A na druhý deň, o druhej ráno, skutočne zem uvideli.“

Zem, ktorú zazreli 12. októbra 1492 – čo je v USA štátny sviatok (aj keď dnes ultraliberálmi a neomarxistami najviac očierňovaný) – bol San Salvador, jeden z ostrovov súostrovia Bahamy. V prvých chvíľach si členovia posádky mysleli, že sú skutočne v Japonsku (Indii), no veľmi rýchlo si uvedomili prílišnú primitívnosť miestnych ľudí, ich zvláštny zjav, ako aj to, že de facto nemali žiadne štátne usporiadanie – ostrov teda objavitelia vyhlásili za „územie Španielskeho kráľovstva“.

Krištof Kolumbus tiež nebol žiaden „rasista“, či „utláčateľ“, naopak, tamojších ľudí opísal ako „nádherných“. Náš pohľad na tohto veľkého moreplavca je však dnes značne zafarbený nenávistnou propagandou voči jeho osobe, ktorá je tiež skryto protikatolícka.

Neskôr v relácii tiež zaznieva, že meno Krištof (v angličtine Christopher) samo o sebe nesie zaujímavú symboliku, keďže znamená „ten, ktorý prináša Krista“ („Christ bearer“).

Ako sa Južná Amerika stala katolíckou

Následne skĺzol rozhovor do neskoršieho obdobia, konkrétne do doby španielskeho pôsobenia na americkom kontinente. Louis Medina vysvetľuje, že skutočnými „krvavými impériami“ tu boli ríše Aztékov a Inkov, ktoré sa „rozširovali skrze útlak a zotročovanie“ iných, menších kmeňov. Čo sa týkalo španielskeho kolonializmu, Luis upozorňuje, že v katolíckom kánonickom práve už odpradávna existoval písaný zákon, že „nemožno vlastniť kresťanského otroka“. Takže Indiánov, ktorí sa dali pokrstiť, nemohli Španieli zotročovať už zo zákona! Ak tak činili, dopúšťali sa porušenia zákona nielen katolíckeho, ale aj zákona Španielskeho kráľovstva, ktoré zakázalo otroctvo už v 16. storočí, pričom, ako upozorňuje sám Timothy, v „demokratickom USA“ sa tak stalo až v roku 1864 – „teda o 350 rokov neskôr“.

Luis ďalej hovorí, že mnohým Indiánom, ktorí sa dali pokrstiť, bolo dokonca umožnené študovať na univerzitách priamo v Španielsku, ba niektorí sa dostali až na kráľovský dvor. Potomkom Montezumu – aztéckeho vládcu – dokonca v Španielskom kráľovstve uznali nárok na šľachtický titul a dodnes ho v krajine užívajú! Keď nedávno mexický ľavicový prezident vyzval španielsku vládu, aby sa „ospravedlnila“, samotní Montezumovi potomkovia verejne odsúdili jeho tvrdenia ako „lživé“. Luis Medina ďalej pokračuje a hovorí, že španielski králi a kráľovné si ľudí v Novom svete „adoptovali“ a úprimne ich chceli evanjelizovať a uviesť do pravej viery. Španielski kolonisti si mohli brať Indiánky za svoje ženy a mnohí domorodci získavali za služby pre korunu šľachtické tituly.

„Poddaný v Strednej a Južnej Amerike mal v očiach španielskeho kráľa také isté postavenie ako poddaný priamo v Španielsku“, zakončuje túto stať Luis.

Nie kolonizovať – ale konvertovať

V poslednej časti rozhovoru sa Timothy a Luis venovali otázke, čo vlastne Španielov viedlo k presvedčeniu, že práve oni sú tí, ktorým je ustanovené priniesť „svetlo kresťanstva na Západ“. Luis poukazuje na legendu o apoštolovi sv. Jakubovi, ktorý podľa nej prišiel evanjelizovať Pyrenejský polostrov. Podľa tejto legendy – hlboko zakorenenej v španielskom národnom povedomí – ho do tejto krajiny poslala… sama Panna Mária. Luis pokračuje:

„Španieli pochopili, že sú miestom prvej mariánskej bilokácie (umiestnenia). To je privilégium. Pochopili, že sú miestom mariánskeho prisľúbenia, pretože Mária, naša Svätá Matka, povedala svätému Jakubovi: „Toto miesto bude jedného dňa veľkým miestom, ktoré bude raz evanjelizovať svet.“ A toto prisľúbenie sa vyplnilo o 1500 rokov neskôr. Takže Španieli toto pochopili.

A pochopili ešte jednu vec: že buď príjmu vieru, alebo sa stratia v dejinách.“

Podľa oboch stojí západný svet pred tým istým rozhodnutím ako kedysi Španieli, ktorí len s veľkou námahou oslobodili svoju vlasť od islamu – buď prijať kresťanskú vieru, alebo zaniknúť. „Vďaka Bohu máme príklad Španielska“, uvádza Luis, „takže ani my nemáme strácať nádej, ale vziať svoj kríž a vyraziť na cestu.“

Timothy rovnako tak prichádza so zaujímavým postrehom. Hovorí:

„Je zaujímavé ako katolíci chápali, čo to znamená byť monarchom. Monarchiu chápali ako ten akt, kedy Kristus umýval nohy svojim učeníkom. Takže, keď zapichli španielsku vlajku na ostrove San Salvador, povedali: „Budeme sa starať o týchto ľudí, pokrstíme ich, budeme ich učiť o Kristovi…“

Španielsku prítomnosť v Strednej a Južnej Amerike najlepšie vystihuje predstava boja medzi dvoma skupinami: dobrými a zlými katolíkmi. Kým jedni prišli, aby novým národom priniesli oslobodenie od teroru a pravú vieru, druhí do Nového sveta zavítali najmä z túžby po bohatstve. Španielska zásluha na rozvoji Strednej a Južnej Ameriky je však neodškriepiteľná: katolícke kráľovstvo nielenže kázalo o Ježišovi, ale tiež na kontinente stavalo kláštory, školy, či kostoly – a to všetko stálo nemalé finančné prostriedky a námahu. Luis doslova hovorí o „stáročiach investícií“. Timothy na záver pripomína:

„Každý kresťan má povinnosť položiť Kristovu zástavu, či kríž ako symbol autority nad inou osobou, alebo komunitou. Je to našou povinnosťou, pretože my máme tú večnú Pravdu a je našou zodpovednosťou želať dobro aj druhým dušiam… Vďaka Milosti Božej sa mi dostalo Pravdy a mám zodpovednosť túto pravdu šíriť ďalej aj nekresťanom.“

Samozrejme, tí, čo Boha vo svojich srdciach nenávidia, toto nikdy nepríjmu a radšej budú šíriť klamstvá a nezmysly „potvrdzujúce“ ich domnienky o „temnom stredoveku“. Práve preto je nutné, aby sme my, katolíci, poznali svoje vlastné dejiny a nenechali si ich diktovať niekým iným. „Našou úlohou je nezabudnúť kto sme,“ hovorí Luis na záver, – „svojim dcéram hovorievam – ste potomkami kresťanov, nezabúdajte na to. A ja dúfam, že aj vy budete ďalej predávať toto dedičstvo.“

Pretože, ako Luis Medina hovorí: (Stredná a) Južná Amerika nebola kolonizovaná – bola konvertovaná!