Smutná správa nás zastihla pri príprave vianočného čísla nášho časopisu, pre ktorý sme presne pred rokom pripravovali rozhovor s Mekym Žbirkom. Sršal z neho starý dobrý anglický humor, ktorý vyvažoval tie clivé balady, na ktoré mal Meky talent od Boha. Pri tejto príležitosti uverejňujeme ako spomienku na legendu celý pôvodný rozhovor.

 Nedávno ste vytvorili pieseň k pokračovaniu filmovej legendy Perinbaby od Juraja Jakubiska a k tejto piesni je aj videoklip zostrihu filmových sekvencií Jakubiskovho filmu. Skladba má vo finále epický, symfonický rozmer a veľmi presvedčivo dotvára aj obraz nádhernej krajiny. Aký máte pocit z tohto výtvarného, vizuálneho rozmeru svojej hudby?

Vždy ma veľmi poteší, keď pieseň dostane vďaka videu iný rozmer. S piesňou Slovenská bolo prepojenie s vizuálnou stránkou ešte silnejšie, pretože vlastne najprv boli obrázky – časti filmu, ktoré mi Juraj pustil. Zanechali vo mne hlboký dojem a spolu s mojou momentálnou náladou ma tak inšpirovali, že melódia aj text vznikli takmer naraz a veľmi rýchlo. Keď som pieseň poslal Jurajovi a Deane, okamžite prišla odpoveď, že sa im pesnička páči. Deana ju dokonca precítila s dojatím a Juraj ma prekvapil a potešil, keď k nej sám osobne zostrihal klip.

Pýtam sa to aj preto, lebo v týchto pohnutých časoch je pre mnohých ľudí práve ten dôraz na slovenskosť, našu históriu a vlasť opäť jednou z ústredných tém. Cítite sa byť v tejto dobe viac patriotom alebo sám seba vnímate skôr kozmopolitne?

Skladba Slovenská vznikla v čase prvej covidovej vlny v momente, keď boli úplne zavreté hranice, čo bolo pre mňa, ktorý sa stále pohybujem medzi Prahou a Bratislavou a cestujem po celom Slovensku, naraz veľmi ťažké. Skrátka sa mi začalo cnieť za domovom a domov je tam, kde máte rodinu a žijete, ale aj tam, kde ste sa narodili. Jurajove vizuálne videnie aj spôsob vyjadrenia vo filme je farebný a bohatý, tam som videl hory a lesy, videl som svoje detstvo. Toto je súčasťou každého z nás a v určitých okamihoch sa to prejaví. Samozrejme, mám aj iné polohy, časť toho britského je vo mne tiež a objavíte to v iných piesňach.

Keď sme už pri klipoch, každá kapela a interpret má lepšie a aj menej vydarené. Ktoré sú z tých vašich pre vás najbližšie?

Keď som začínal, klipy sa vlastne nenakrúcali, vznikali len v rámci televíznych programov. Neskôr, keď začala videoklipová éra, vydavateľské firmy vynakladali na klipy veľké peniaze. Pokúsil som sa zostaviť moje obľúbené videá na DVD Best of Video & Rarity. Musím sa priznať, že teraz sú moje obľúbené klipy tie, ktoré pre mňa a so mnou natočil môj syn David. Aj keď ma napríklad prinútil ísť oblečený do mora a potopiť sa (pieseň Live), behať po lúke a spievať trojnásobnou rýchlosťou, aby potom záber mohol spomaliť (Skúška snov s Katkou Knechtovou) alebo teraz v klipe Čistý svet nakrúcať s nevidomou Ráchel Skleničkovou v zime v rozpadnutej továrni.

Vaša Atlantída je v tónine D mol – pre slovenské pesničky je typická ona molová melanchólia. Máme zrejme skutočne blízko k dramatickému, smutnému prejavu. Napokon mnohé slovenské filmy, najmä tie staršie, majú túto náladu, navyše umocnenú aj filmovou hudbou od tvorcov ako Svetozár Stračina. V čom vidíte to molové ladenie našej duše?

Sú to možno tie hory a pohoria v nás, aj keď ja som z Bratislavy, ale prežil som časť detstva na Kopaniciach v Krupine a môj otec bol z Trnavej Hory. Stojíte hore, pozeráte na krajinu a ten pátos sa naraz objaví. Prekvapilo ma, že to isté má v sebe môj producent z Abbey Road Rob Cass, a to je Ír. Tam vidím istú podobnosť takého „veľkého srdca”.

Hudba a film sú dve nádherné možnosti, ako prejaviť svoje ja, svoju dušu. Neťahalo vás niekedy vytvoriť aj filmovú hudbu? 

Vždy som bol skôr o piesňach, ale spojenie s filmom mám rád už preto, lebo som filmový fanúšik. Vždy si považujem, keď sa nejaká moja skladba objaví vo filme, ako napríklad Balada o poľných vtákoch v Pupende režiséra Honzu Hřebejka. Ale ešte väčšia výzva je napísať pieseň priamo k filmu, čo sa mi podarilo so skladbou Fair Play do rovnomenného filmu režisérky Andrei Sedláčkovej a teraz zase krásny zážitok so Slovenskou, čo je zatiaľ asi vrchol mojich zážitkov s filmovými piesňami.

Vašou mekkou je londýnske Abbey Road, ktoré sa preslávilo nahrávaním albumov Beatles. Ležíte tam na koberci a vyznieva to ako meditácia a jeden z vašich vrcholných životných okamihov. V čom je toto štúdio pre muzikanta také magicky príťažlivé? Sú to mimoriadne zvukové zariadenia, akustika, kultový génius loci?

Je to aj génius loci, keď si uvedomíte, kto všetko tam nahrával a aké geniálne skladby tam vznikli, zoberie vás to, hlavne ak ste muzikant. Nielen ja som tam takto ticho meditoval a užíval si Štúdio 2, bol to napríklad aj gitarista Robbie McIntosh z kapely Paula McCartneyho alebo legendárny Pete Brown, textár kapely Cream, ktorý mi otextoval album. Je to taký hudobný svätostánok, ale, samozrejme, technické vybavenie a pracovné nasadenie všetkých je na najvyššej úrovni. Keď chcel klávesista Dean Ross použiť „hammondky“, otvorili jednu miestnosť a tam ich bolo desať. Nikdy tam nezlyhal počítač ani iná technika, nič nebol problém a každý sa maximálne snažil mi vyhovieť.

Hrali ste s muzikantmi od Paula McCartneyho a vyjadrovali ste sa o tejto skúsenosti tak, že vás priblížili k najvyššiemu muzikantstvu. Toto ma zaujíma, povedzte mi viac o tom, ako sa prejavuje najvyššie muzikantstvo. Možno máte nejaký ilustratívny príbeh.

Aby som pravdu povedal, toto sa ťažko vysvetľuje. Skrátka oni to vedia hrať, odtiaľ táto hudba prichádza a nemusíte im vysvetľovať, ako a čo. Robbie zahrá do skladby sólo a vy cítite, že to tam presne pasuje, alebo keď bubeník Blair Cunnigham hrá prechody, nikdy to nie je mimo. A viete, čím ma prekvapil? Keď s nami hral celé turné, pýtali sme sa ho, ktorá z mojich starších skladieb sa mu páči (aj keď nerozumel z textu ani slovo). A on povedal, že Múr našich lások a veľmi si užíval tie bicie v piesni.

Vy aj ja sme veľkými milovníkmi britskej hudby, vidím v nej mne mimoriadne blízku melodiku. A v kapelách, ktoré mám rád, ako Suede, The Cure, The Smiths, Manic Street Preachers a mnohé ďalšie aj obrovskú emocionálnu naliehavosť. Vnímate nejakú paralelu medzi britským a slovenským citom pre melódiu?

Angličania sa trocha hanbia za pátos a keď hrajú v mol, vždy sa to niekde zvrtne a skladba prejde do dur. To však nehovorím o Íroch, ktorí sa podobne ako my radi vyplačú. Ale máte pravdu, cit pre melódiu máme a myslím, že slovenčina je spevná. Preto som dva posledné albumy Miro a Double Album nahral dvojjazyčne a užíval si možnosti týchto dvoch jazykov.

Ktoré zo súčasných kapiel, povedzme, z britskej scény sú vám blízke?

Súčasnú hudbu sledujem a baví ma. Keď mám menovať, čo teraz zo súčasnej anglo-americkej scény počúvam, je to Billie Eilish, Post Malone alebo The Weeknd.

 Pódium, energia publika, plné sály, silné vibrácie spôsobené nielen decibelmi, ale aj interakciou medzi kapelou a publikom je magický, dalo by sa povedať, že až skoro šamanský rituál. Ako vy zažívate pocity pred publikom a plnými sálami, povedzme, z toho duchovného hľadiska? Cítite sa tam podobne ako šaman komunikujúci s okolím?

Takto to môže pôsobiť z diaľky, ale ja to tak neberiem. Sústredím sa na to, aby som ladil, aby kapela šliapala. Samozrejme, že ma publikum určitým spôsobom nabíja a aj keď som sa pred koncertom necítil najlepšie, keď vkročím na pódium, akoby ma poliali živou vodou. Ale to nie som sám, majú to tak aj mnohí herci. Ale aby som sa cítil šamanom a akokoľvek publikom manipuloval, to nemám rád. Nikdy som divákom nehovoril: zdvihnite ruky alebo spievajte všetci, musí to byť spontánne, potom ma to baví.

Pódium je veľkou drogou a závislosťou pre každého, kto na ňom zažije ten elektrizujúci, omamný pocit úspechu a tranzu. Mali ste niekedy v živote obdobie takého typického „sex, drogy a rokenrol“?

Drogy nás asi vďaka železnej opone minuli, ale, samozrejme, že niektoré zájazdy do „krajín priateľov” sa dali prežiť iba v alkoholovom delíriu. Ale musíte si uvedomiť , že som bol spevák. Ak stratím hlas, koncert sa musí zrušiť. Takže som sa snažil o akú-takú disciplínu, aby som druhý deň mohol spievať. Ten „sex, drogy a rokenrol“ obstarali naši technici.

Aký najväčší stimul je vašou múzou? Možno si spomínate na konkrétnu situáciu alebo obdobie, v ktorom bolo niečo, čo vo vás zvlášť iniciovalo inšpiráciu a vytvorenie skladby. 

U mňa funguje inšpirácia často, keď vezmem do ruky gitaru alebo hrám na klavíri iba tak, že chcem cvičiť na nástroj alebo si zahrať obľúbenú skladbu. Naraz prichádzajú melódie a zrazu je tu pieseň. Zoberiem mobil a nahrám si to (v minulosti to bol kazetový prehrávač položený na klavíri). Inšpirácia k textu môže prísť kdekoľvek – v aute, v noci v posteli, na lyžovačke… Pieseň Každý chce byť naj mi napadla v šatni, kde som bol s ďalšími kolegami pred akýmsi vystúpením. Text k skladbe Mám rád som zložil na Silvestra v Tatrách a mám tam: „Len tak ležať na Floride, v tom sa vyznám, to mi ide…” Nelogické, ale stalo sa to. Alebo 22 dní – vypadol zo mňa text aj melódia naraz – prečo akurát 22?

V začiatkoch vašej speváckej kariéry vám hlasový pedagóg František Tugendlieb výrazne dopomohol narábať s hlasom, aby ste potom zvládli zaspievať aj vysoké tóniny v skladbách Balada o poľných vtákoch alebo Atlantída. Tugendlieb vám otvoril hlas, kto vám otvoril vedomie? Čo zo sveta umenia, filmu, filozofie, literatúry alebo, povedzme, spirituality bolo pre vás životne dôležitým medzníkom, ktorý vás zásadne ovplyvnil a posunul?

Asi prvým, kto ma takto zásadne ovplyvnil, bol môj najstarší brat Jason. Zoznámil ma nielen s akordmi a hudbou, ale aj s literatúrou. Vďaka nemu je mojou knihou kníh Haškov Švejk alebo Shakespearove Sonety. Veľmi ma ovplyvnil básnik Jožko Urban, s ktorým som často diskutoval o textoch a živote, ale aj Kamil Peteraj so svojím videním sveta v obrazoch.

Herci aj speváci sú nevyhnutne už zo samotnej povahy svojej práce egocentrici, niektorí to viac alebo menej sofistikovane zahaľujú. Ako by ste v tomto zmysle hodnotili sám seba s odstupom času? Aj ten „nemoderný chalan“ je jednou z imidžových značiek, a sympatických. 

To je zvláštne, že to hovoríte, pretože práve nemoderný chalan bol vtedy vlastne zradou môjmu dovtedajšiemu imidžu. Odložil som okuliare a namiesto romantických skladieb ako bol Múr našich lások som spieval Do člna mi stále tečie voda. Časť môjho publika to nevedela pochopiť. To, že to dnes poznajú ľudia o jednu-dve generácie mladší, som vtedy nemohol tušiť a ušetrilo by mi to bezsenné noci, keby som to vedel. A z toho plynie, že to nebol imidž alebo kalkul, bol som to ja a chcel som sa nejako vyjadriť bez ohľadu na popularitu.

Tvorivosť, imagináciu, talent sme dostali ako dar od Boha, nie je to výsledkom našej vôle, akokoľvek by sme sa snažili. Niekedy sa stáva, že myšlienka, ktorá nám skrsla v hlave, tu už je alebo ju niekto na inom konci sveta už vyslovil, nahral melódiu, o ktorej sme presvedčení, že je naša. Stáva sa vám, že hráte skladbu, a zistíte, že už vlastne existuje?

To sa nestáva iba mne, vraj aj Paul McCartney, keď zložil Yesterday, chodil za každým a pýtal sa, či to odniekadiaľ nepoznajú. Našťastie, to najhoršie, čo sa mi stalo, bolo, že sa to, čo som práve zložil, podobalo na nejakú moju pieseň, ale ako ktosi povedal, že je lepšie vykrádať sám seba ako iných.

Počúvate svoje vlastné skladby (ak to, samozrejme, nie je z dôvodu nejakého výberu napr. na best of)? 

To sa priznám, že nie. Každú svoju skladbu počujem toľkokrát, keď ju skladám, nahrávam, mixujem, mastrujem, nacvičujem… že potom už ju nepočúvam. Iba ak, ako hovoríte, zostavujem best of alebo koncertný program.

Koho najradšej spievate, teda okrem Žbirku, ktorý dostal Zlatého slávika ako prvý Slovák?

Nie je veľa piesní, ktoré nie sú moje autorské a spievam ich. Vždy sa mi dobre spievali skladby Janka Lehotského, takmer akoby boli moje – napríklad Vieš byť zlá, alebo Deža Ursínyho v muzikáli Neberte nám princeznú. Rád si zaspievam Lennona a McCartneyho hlavne v súkromí alebo keď hráme pre zahraničné publikum.

Ako sa cítite v Londýne? Ste tam Angličan, Slovák, nezaradený?

Mám Londýn rád a cítim sa tam tiež doma. Mám byt vo štvrti, kde sa narodila moja mama a žil môj strýko Dave, ktorý zomrel vlani ako 94-ročný. Vyštudoval tam a žije aj môj syn David, takže mi teraz chýbajú moje pravidelné pobyty v tomto hudobne inšpiratívnom meste.

Britská kultúra má svoje čarovné špecifiká, svoj nonšalantný štýl a noblesu. Čo sa vám na Angličanoch a na Británii najviac páči, čo vás fascinuje?

Pre hudobníka je napríklad Londýn takým centrom diania. Ale to je len jedna stránka veci. Páči sa mi aj anglický humor, ktorý bol v našej rodine vždy prítomný, a keď som sa teraz pozeral na niektoré staršie vystúpenia Lasicu a Satinského, nachádzal som tento humor aj u nich. Ako povedala britská kráľovná, keď som jej povedal, že môj otec bol Slovák a mama Angličanka: That’s a nice mixture, pekná kombinácia.

Čo by ste robili, ak by ste nerobili hudbu? Je niečo také? 

Rád som písal a mal som aj skvelé slohy, asi by som bol novinárom.

Niekoho napĺňa jazda na koni, rýchle autá, snoubording, šachy alebo trebárs aj sedenie na rybách. Aký typ relaxu najviac napĺňa vás? Ako viete najlepšie dobiť svoje baterky a načerpať duševnú energiu?

Asi vás neprekvapím, ale dobíjam baterky hudbou. Rád ju počúvam aj tvorím. Rád čítam alebo spím. Mám dvoch psov a mačku, tí sú tiež zdrojom pozitívnych emócií, navyše musím (a rád) s nimi chodiť na prechádzky, a tým sa hýbať.

Žijeme v dobe, ktorú ste si zrejme nepredstavovali ani v najťažších normalizačných časoch. Ako vnímate celé toto šialenstvo? 

Zatiaľ som všetko, čo sme v tomto roku mali naplánované, stihol, film Meky mal premiéru v kinách presne medzi prvou a druhou vlnou korony, taktiež som pripravil 3CD The Best Of aj knihu textov a akordov Songbook. Koncerty sa, žiaľ, podarili len v Čechách a slovenské sme museli presunúť na koniec januára. Keď sme nemohli hrať, snažili sme sa povzbudiť seba aj fanúšikov živým koncertom z mojej skúšobne, čo videlo pol milióna ľudí, alebo sme hrali pre zdravotníkov pod oknami pavilónov v nemocnici na Královských Vinohradoch. Nakrúcal som hudobnú talkshow pre ČT Art Doupě Mekyho Žbirky. Ako vidíte, nenudil som sa. Samozrejme, podprahovo cítim napätie a stres, snažím sa byť opatrný, dodržovať všetky opatrenia a dúfam, ako my všetci, že sa toto niekedy skončí.

Koronavírus je paradoxne aj časom, keď ruplo v celom planetárnom orloji. Je to pre vás čas na zastavenie alebo máte skôr jedinečnú príležitosť, keď naozaj nemusíte nikam chodiť, lebo skrátka nemôžete a celý voľný čas venujete tvorbe nových skladieb? 

Teraz ste to trafili úplne. Aj keď ma situácia znervózňuje, hlavne kvôli chalanom z kapely alebo obave o najbližších, niečo na tom je. Nemusím toľko cestovať, čo je vyčerpávajúce, a práve teraz je ten čas tvoriť. Album mám už takmer hotový a nahrávam demá, rozmýšľam o producentoch. Dúfam, že vás opäť niečím prekvapím.

Prekvapil nás – tentokrát však zármutkom. Spomínaný album už vydať nestihol… Česť jeho pamiatke a úprimnú sústrasť pozostalým.

Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.

CHCEM PODPORIŤ Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected] UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.