Rozpočtové deficity, inflácia prekračujúca cieľ centrálnych bank, nárast cien energií a nehnuteľností, minimálna daň nadnárodných spoločností, sú tie najdôležitejšie ekonomické témy ktorých riešenie si vyžaduje reformy v hospodárskej politike štátu a teda v jej fiškálnej a menovej politike, čo nebude tak jednoduché. Doterajšie rozpočtové kritéria menovej stability v eurozóne však z dôvodu negatívnych dôsledkov pandémie na ekonomiku prestali platiť a Európska komisia navrhuje zvýšenie v závislosti od miery poklesu HDP v jednotlivých členských štátoch, ktorý však bol aj kritériom pri rozdeľovaní peňazí z fondu obnovy.
Pokiaľ ide o reakciu centrálnych bank na narastajúcu infláciu, tak ECB tvrdí, že je dočasná, zatiaľ čo ostatné centrálne banky bez eura sa „neboja“ výrazným spôsobom zvyšovať svoje úrokové sadzby, čím len potvrdzujú, že ich menová politika je nezávislá od „priania“ ich národných vlád, ktoré z dôvodu „rozhadzovačných ambícii“ radi míňajú peniaze svojich daňových poplatníkov, čo politológovia označujú ako marketingovú politickú korupciu, ktorá je účinná pred parlamentnými voľbami. Vyššie úrokové sadzby centrálnej banky sú totiž najdôležitejším nástrojom na skrotenie nafukujúcej sa inflácie. V tejto súvislosti však treba povedať, že čím sú vyššie úroky, tým sú drahšie úvery pre všetkých a tým je vyššia kúpna sila meny, s dopadom na pokles exportu a nárast importu.
Za rastom cien sú politické rozhodnutia
Osobitným problémom ekonomiky je terajšie expanzia cien všetkého, ako dôsledok nárastu cien elektriny a surovín na ich výrobu, čo sú uhlie, ropa a plyn. Nebudeme špekulovať, ale treba prstom ukázať na všetkých, ktorí sa pod ich nárast podpísali a síce Európska komisia svojím legislatívnym návrhom na rýchlejšie zníženie emisie skleníkových plynov do roku 2030, čo na energetickom trhu spôsobilo finančný kolaps. Aký má vplyv na rast cien plynu sankčná politika EÚ, ktorej dôsledkom je omeškanie plynovodu Nord Stream 2 do prevádzky o dva roky, s čím určite súvisí aj taktizovanie ruskej strany v spomaľovaní ich dodávok doterajším prepravnými trasami, nešpekulujeme.
Z pohľadu svetovej ekonomiky treba pokladať za úspech, že sa medzinárodnému spoločenstvu 136 krajín sveta podarilo uzavrieť dohodu o tom, že od roku 2023 vraj budú nadnárodné spoločností platiť minimálnu daň vo výške 15 percent do štátneho rozpočtu všadde tam, kde „zarobili“ zdaniteľné výnosy. To bude asi jediný „prínos“ z pandémie, ktorým sa potvrdilo, že dane všade na svete platia najviac zamestnanci a najmenej a či vôbec, najbohatšie firmy a vybraní bohatí jedinci.
Napokon, vždy keď treba daň platiť sú výnimky ako v prípade Maďarska, ktoré má vytvoriť špeciálny mechanizmus pre výber minimálnej globálnej dane, keď nechce znížiť ich doterajšiu 9 percentnú daň zo zisku, alebo Anglicka, ktoré požaduje neplatiť minimálnu daň z finančných operácii. Nie je ale dôležité aká bude percentuálna minimálna daňová sadzba, dôležitejšie však bude, či všetky nadnárodné spoločnosti budú mať rovnaký spôsob výpočtu základu dane, s ktorým sa dajú robiť „optimalizačné zázraky“, čo ale bohaté firmy určite ovládajú. Počkajme si teda, koľko zaplatia nadnárodné spoločnosti daň zo svojich výnosov, aby sme v konečnom dôsledku vedeli posúdiť účinnosť tohto neštandardného medzinárodného zákona.
AUTOR: Ing. Róbert Hölcz, CSc. je ekonóm