Spomeniem aspoň rozohnanú demonštráciu 25. marca 1988 v Bratislave, samizdat Bratislava nahlas a najmä dokument Niekoľko viet, ktorý v auguste 89 rozhýbal komunistov na kreslách a požadovali od nás novinárov frontálny útok na tento podľa ich terminológie pamflet. Prišiel príkaz okamžite osloviť známych ľudí a názorovo dokatovať pamflet. Ten príkaz som dostal aj ja. A keďže som trochu perfekcionista, tak som žiadal od šéfky spravodajského oddelenia, aby mi dala aj samotný „pamflet“ Niekoľko viet, aby som vedel, aké otázky mám osobnostiam klásť a k čomu sa majú vyjadrovať. Nemala ho a tak som odmietol isť nakrúcať čosi, o čom som nemal ani páru.Odmietnuť ísť nakrúcať ma raz stalo kárne opatrenie. Mal som ísť nakrútiť sneženie v Bratislave a v tom čase po snehu nebolo ani chýru, ani slychu. A tak som čakal aj vyhadzov z práce. Na druhý deň mi dala šéfka do rúk papier s tromi vetami a urobil som to isté. Odmietol som. Trval som na celom dokumente. Tretí deň ma s tým už neotravovala. Prácu za mňa urobili angažovaní (Mimochodom prečítal som si Niekoľko viet až v Prahe nasledujúci rok v apríli). Lenže situácia sa začala s príchodom Gorbačovej perestrojky na scénu aj v Československu pomaly uvoľňovať a demonštrácia študentov ako predvoj nežnej revolúcie bola potvrdením situácie, kedy väčšine národa prišlo na um, že ďalej to takto nemôže ísť.Študenti skandovali svoje požiadavky - akademickú slobodu, lepšie podmienky na štúdium, na internátoch, slobodu aj v oboznamovaní sa so zakázanými literatúrami, žiadali aj celkovú slobodu. Keďže pri zhromažďovaní som im poradil, aby nehatili dopravu, chodili po priechodoch cez cestu a po chodníkoch, tak policajti, ktorí im boli v pätách nemali zákonný dôvod proti ním zakročiť. Som dodnes rád, že som k tomu troškou prispel a tak nevznikol žiadny konflikt počas pochodu od Pionierskeho dnes Prezidentského paláca centrom mesta Korzom cez nábrežie až pred ministerstvo školstva. Počas tejto “túry“ položili kvetiny aj k v pochmúrnom auguste 68 zastrelenej Danke Košanovej pred Univerzitou Komenského. Popri zborovom vyvolávaní hesiel chceli študenti aj voľne cestovať a ďalšie výhody ,tak ako sa na demokratizáciu socializmu patrí.Študenti chceli v danom systéme len viac slobody. Pád socializmu vtedy nikto nepožadoval. Len ho chceli uvoľniť a otvoriť svojimi požiadavkami komunistickej verchuške oči a povoliť opraty v rámci slobodnejšieho života. Ani jeden z nich netušil, či to nebudú ľutovať, čo ich čaká, či ich vyhodia zo školy, či ich pozatvárajú, alebo sa nebude diať nič. Trochu psychickej istoty im dodal ideologický tajomník UV KSS Gejza Šlapka, ktorý sa zrazu objavil medzi nimi a začal s nimi debatovať. A dohodli sa na tom, že nebudú toto všetko rozoberať na schodoch pred ministerstvom školstva, ale nájdu termín na budúci týždeň a podebatujú si v aule na úrovni. A tým toto extempore študentov skončilo. Večer sme demonštráciu odvysielali v spravodajských Aktualitách. Bol pokus reportáž scenzurovať, ale nepodarilo sa.Na druhý deň bol v redakcii popuk, ale vydržal iba deň, pretože 17. november v Prahe študentskú demonštráciu v Bratislave zatienil množstvom študentov, množstvom policajtov, a navyše aj brutálnym zmlátením študentov na Národnej triede. Malo ísť o príučku zo strany moci. No ale toto bol ich posledný klinec do rakvy, rozbuška vybuchla a socializmus vyprchal. S tým nikto nerátal. Rátali s výmenou konzervatívneho vedenia za mladších a teda aj s väčšou slobodou vo všetkom, ale situácia v okolitých krajinách tak vystupňovala revolučné nálady, že režim ovládaný komunistami skoro 41 rokov od Februára 1948 padol.Všetci však rátali s podobným systémom života s rovnakými istotami, ale s väčšou slobodou. No prišlo niečo celkom iné, čo sme museli spoznávať. Tí šikovnejší v privatizáciách špekulačne makali na tom, aby mali vystaraný luxus do konca života. Československo sa po vyše dvoch rokoch rozpadlo len preto, že sa dvaja politici víťazných strán na Slovensku a v Česku Mečiar s Klausom nedokázali dohodnúť. Lenže podľa vtedy platnej ústavy mohlo o rozdelení republiky rozhodnúť iba referendum a tak de jure Československo existuje dodnes. Aspoň vo vzťahoch je to cítiť aj keď sa oficiálne rozpadlo.Zo socializmu sme vhupli do demokracie. Obyvatelia stratili svoje zamestnanecké, finančné, sociálne a ubytovacie istoty, každý sa musel naučiť sa starať o seba. Nerešpektovanie zákonov sa stalo súčasťou života. Keďže sa z krajiny, ktorá nemala na svete páru v sortimente výroby (vyrábali sme skoro všetko od ihly cez odevy, potraviny, autá aj nákladné, zbrojársky priemysel, sklo, chémiu, lietadlá, námorné lode, lokomotívy, turbíny, atómové elektrárne až po komponenty do kozmických korábov), atď. Boli sme sebestační v poľnohospodárstve a mali sme aktíva v mnohých krajinách. Dokonca aj mena bola krytá zlatom. Dnes máme zadlženú a vybrakovanú krajinu skoro bez vlastných fabrík, plnú bezdomovcov, ľudí žijúcich pod hladinou chudoby a penzistov s chabými dôchodkami. Avšak zaostávali sme za Západom cca 8-10 rokov, ale statočne sme to dobiehali.Zlepšilo sa iba cestovanie, ponuka v obchodoch, nie však mnohých prípadoch v kvalite a možnosť verejne kritizovať a nadávať. Ale to je dosť málo k tomu, aby mal človek šťastný život. A o dôsledkoch zmeny systému sme ja a ani protestujúci študenti 16. novembra 1989 ani nesnívali a ani o tom, koľko svinstiev sa objaví na scéne. Od krutej mafie, cez podvodníkov, šmejdov, drog, vydieračov, dnes luxusne žijúcich rozkrádačov štátneho majetku, násilníctva, vrážd i samovrážd, nenávisti, závisti, klamstiev, ale aj množstva nespravodlivosti a pokračovať by som mohol dlhým zoznamom skrivodlivostí na obyvateľoch. Úplatnosť politikov, súdov i všeobecná všade prítomná korupcia sa stali slovenským folklórom.Dnes presne po 32 rokoch idú študenti opäť do ulíc. Boja sa, že po tom, čo po vražde Kuciaka sa angažovali na uliciach a donútili odstúpiť vládu a následne začali ovplyvňovať politikum pred voľbami, ktoré skončili s dokonalým obratom. Aj vďaka ním prišla vláda, ktorej minister školstva plagiátor, predtým vyučený obuvník a neskôr kaderník celebrít im chce vziať akademické slobody a politicky ovládať vysoké školstvo, nehovoriac o tom, že minister chce vziať vysokým školám finančnú samostatnosť. Takže verklík času sa pomaly dokrúca k 360-tim stupňom. Možno sa začína uskutočňovať Darrowa poznámka: „História sa opakuje. Okrem iného práve to je na nej zle.“ Uvidíme, necháme sa prekvapiť, pretože Hoffmanova pesnička revolúcie: Sľúbili sme si lásku - sa z nášho života vyparila...