Uplynulý mesiac v slovenskej politike sa mal niesť v znamení kauzy Chata. Samozrejme, s pomocou „presstitujúcich“ médií bol dokonca pokus premenovať túto umelo nafukovanú frašku na Gorilu 2, ale paralely medzi oboma kauzami sú také zúfalo biedne, že postupom času to aj tí najaktívnejší novinári vzdali a pseudokauza zrejme čoskoro vyšumí. Vráťme sa však k podstate tejto kauzy. Paradoxne, škandalizácia Roberta Fica a spol. mala byť len kolaterálnym, teda vedľajším efektom skutočného zámeru. Ten spočíval v tom, že počet Pamiel Záleských (rozumej krajne bezškrupulóznych a aktivistických sudcov) je aj na matovičovskom Slovensku obmedzený, a tak hrozilo, že skupinku obvinených v kauze Očistec – predovšetkým policajného exprezidenta Tibora Gašpara, Róberta Krajmera, či Petra Hraška – pre nedostatok relevantných dôvodov na predĺženie kolúznej väzby čoskoro pustia na slobodu, respektíve dotyčných budú vyšetrovať na slobode.

Zúfalá dôkazná núdza vyšetrovateľov nevznikla náhodou. V podstate všetky obvinenia stáli na tvrdeniach jedného, či veľmi malého počtu „kajúcnikov“, ktorí boli navyše extrémne nedôveryhodní. Tvrdenia kajúcnikov svedkovia obhajoby jasne vyvracali, manipulácie vo vyšetrovaní boli a sú doslova do neba volajúce. Predovšetkým však celá koncepcia usvedčenia nepohodlných svedkov čurillovskej partii vôbec nevyšla. V hrubom rozpore s trestným poriadkom totiž chceli využiť extrémne prísnu kolúznu väzbu na psychické zdeptanie či zlomenie obvinených. No a to im na celej čiare nevyšlo. Okrem iného aj preto, lebo extrémne úsilie sústredili na odsúdenie bývalého špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika a u skupinky Očistec veľmi nereálne očakávali, že nedostatok ich odbornosti, drobnej vyšetrovateľskej práce, skúmanie listinných dôkazov, či konfrontácií obvinených a svedkov (okrem kajúcnikov nemali nikoho), čiže všeobecne ich odbornej aktivity, vykompenzujú neľudské podmienky v kolúznej väzbe a vďaka nim sa vyšetrovaní priznajú aj k veciam, ktoré nikdy neurobili.

Ako sme už spomenuli, toto im naozaj nevyšlo. No a tak nasledovala smiešna legenda o pytliactve, vďaka ktorej sa mali vyfabrikovať nové dôkazy o „podlej“ činnosti zločincov z Očistca, čím sa malo dosiahnuť predĺženie ich kolúznej väzby. Každému súdnemu človeku je jasné, že miesto nasadenia informačno-technických prostriedkov (ITP) nebolo náhodné, predchádzalo mu dlhodobé, extrémne škandalózne a v demokratickej spoločnosti neprípustné sledovanie lídrov opozície a nakoniec výsledky týchto odpočúvaní a nahrávok ani náhodou nesplnili očakávania. To však vyšetrovateľov a ľudí z Úradu špeciálnej prokuratúry nezastavilo.

To, čo vďaka ITP nazhromaždili, sa pokúsili podsunúť sudcovi s cieľom predĺženia kolúznej väzby obvinených v kauze Očistec. Samozrejme, neuspeli – nie každý sudca je ako Pamela Záleská. Nasledoval plán B. Ak už touto špinou nemôžu dosiahnuť ohýbanie práva na súde, postačí to aspoň na diskreditáciu lídrov opozície. Hneď zahorúca išiel obsah odpočúvaní a videonahrávok vybraným médiám. A aby to nebolo tentoraz také okaté a doslova škandalózne a provokujúce, prvý výkop výnimočne nemala Monika Tódová, ale spravodajský portál Aktuality. No a potom nastal číry žurnalistický aktivizmus: násilné a umelé fabrikovanie kauzy Gorila 2, rozdelenie celej nahrávky na malé úseky, neustále prikladanie žurnalistických polienok, široké komentovanie každej sekvencie, rozhovoru či vyjadrení aktérov kauzy Chata. Skutočná žurnalistická nadpráca. Efekt však zďaleka nevyšiel tak, ako bol plánovaný.

AUTOR: Roman Michelko