Vyhrocovanie veľmocenských treníc Spojených štátov s novým hlavným vyzývateľom – Čínou – naberá grády. Z Pekingu silnie volanie po anexii Taiwanu, i keď páčivými slovami: „Znovuzjednotenie mierovým spôsobom by najlepšie slúžilo záujmom celého čínskeho národa.“

Neveľká ostrovná republika s rozlohou dvoch tretín Slovenska sa ústami svojej prezidentky ostro ohradzuje: „Nikto nemôže prinútiť Taiwan, aby šiel cestou, ktorú nám pripravila Čína.“ Taiwan síce stojí podľa nej v prvej línii obrany demokracie, ale vo svete silnie presvedčenie, že 23-miliónová krajina ostane v tej línii osamotená a spojenec spoza Atlantiku ju ponechá napospas osudu podobne ako Afganistan. Ríša stredu totiž prinajmenej vo východnej Ázii obnovuje poriadok známy z minulých historických období ako Pax Sinica, čínsky mier.

Raz mier rímsky, viackrát čínsky

Tento latinský pojem je odvodený od Pax Romana, čo bolo mocenské usporiadanie pomerov na územiach spravovaných Rímskou ríšou. Tá povoľovala jednotlivým provinciám riadiť si vnútorné pomery za podmienok, že budú odvádzať dane a podrobia sa vojenskej kontrole Ríma. Podvoľovali sa v období dvoch storočí pred naším letopočtom a dvoch storočí po ňom.

Stredoeurópania, ktorí žijú v povodí Dunaja na oboch stranách niekdajšej opevnenej hranice ríše (limes romanus), z vlastných dejín vedia, že žiadna moc – ani vojenská, sa neudrží večne. Ani dokonale vycvičené a vyzbrojené rímske vojská nedokázali trvale odolávať náporom „barbarských kmeňov“ zo severu a neraz ustupovali. Častokrát strategicky, aby zoskupili rady a nastúpili do protiofenzívy, ale ak sa pridlho zviechali, pretrhával sa hospodársko-spoločenský poriadok systému Pax Romana. Nie vždy sa potom vracal do predoš­lej konfigurácie. Tlaky „barbarov zo severu“ nikdy úplne neutíchali a počínajúc tretím storočím bývala ríša častejšie v defenzíve ako v ofenzíve.

Kým striedanie výbojov a ústupov – a tým oscilovanie vo vnútri Pax Romana – definitívne skončilo pádom Rímskej ríše, čínsky poriadok Pax Sinica prežíval v uplynulých dvoch tisícročiach vzostupy a pády. Ako sa ukazuje, v 21. storočí znovu povstáva.

Za tri najvýraznejšie éry čínskeho poriadku či mieru sa všeobecne považujú obdobia panovania cisárskych dynastií Chan 220 p. n. l. – 220 n. l., Tchang 620 – 910, Ming 1370 – 1660. Počas ich trvania bývala Čína hospodárskym, vojenským, vedecko-vzdelanostným a kultúrnym hegemónom východnej Ázie. Civilizovala ju tak bez zbytočného krviprelievania viac-menej na svoj obraz. Spätný pohľad na historický vývoj regiónu ukazuje, že tento vplyv, jeho tlmené pôsobenie pretrvávalo i počas období, keď sa krajina musela alebo chcela stiahnuť do seba.

Čína a jej okolie

Hneď na začiatku treba poukázať na faktor, ktorý moderné globálne myslenie 21. storočia podceňuje alebo úplne prehliada. Na monumentálny význam morfológie Zeme a prírodných prekážok v predglobálnych a predleteckých kapacitách pohybu. Ak sa antický Rím považoval za svetového hegemóna, netreba mu to mať za zlé, pretože poznanie sveta ďaleko za limes romanum nesiahalo. Aj pre čínske cisárske rodiny bola ríša stredom sveta a poriadok, ktorý v nej zaviedli, považovali automaticky za svetový. Čínski cisári sa dávali zbožňovať ako synovia nebies a vládcov sveta, vrátane diaľav terra incognita, t. j. teritórií, ktoré ešte čakajú na objavenie, zmapovanie a scivilizovanie. Rozsah nimi chápaného svetového poriadku, obmedzený na východnú, juhovýchodnú a strednú Áziu, mal pochopiteľné dôvody. Na východe sa pevne hmatateľný svet pre ríšu končil Kóreou a Japonskom, za nimi sa vlnila hladina gigantického mora, ktoré portugalskí moreplavci pomenovali Mare Pacificum, Tichý oceán. Na severe ich odradzovali od osídľovania nehostinné lesy tajgy a neobývateľnej Sibíri. Na severozápade ich odrádzali od ďalšieho prenikania vyprahnuté púšte Gobi a Taklamakan. Na západe narážali na nevľúdnu strechu sveta Tibet, ohraničený nebotyčnými Himalájami, za ktorými sa rozprestierala tajomná India. Jediná pomerne ľahko schodná trasa na expanziu ríše sa tiahla popri pobreží mora, ktoré dnes Peking i svet nazýva – na nevôľu Filipíncov a Vietnamcov – Juhočínskym.

Čínsky svet pôvodne formoval svoj civilizačný okruh v povodí Jang-c’ ťiang a iných riek vhodných na pestovanie ryže. Čím intenzívnejšie a čím väčší počet úrod ročne vďaka posúvaniu poľnohospodárskej základne ríše na juh, do subtrópov, tým lepšie. Kultúrny a duchovný rozkvet celej Číny vychádzal z bohatstva a prosperity postavenej na zá­kladoch vybudovaných v týchto prírodných podmienkach. Umožňovali prenášať vyspelú čínsku hodnotovú sústavu z bohatšieho juhu na sever a severozápad k nomádskym kmeňom, ale zdĺhavým spôsobom. Vyžadovalo si to viacgeneračnú trpezlivosť pri čakaní až zmäknú, vyzrejú, prispôsobia sa a prijmú ju za svoju. Opačná asimilácia bola nežiaduca a neprijateľná, pretože by to znamenalo degradáciu vyššieho civilizačného stupňa na nižší. Schopnosť čínskej civilizácie asimilovať v horizonte dekád, prípadne stáročí, aj tých najdivokejších kočovníkov vtrhávajúcich do ríše, aby ju dobyli a vydrancovali, bola obdivuhodná. Čína strávila všetkých, upravila ich genetickú výbavu aj bez mikroskopov a nanotechnológií a v konečnom dôsledku počínšťovala vládnuce dynastie votrelcov.

AUTOR: Patrik Sloboda