Poznámky izraelskej hovorkyne odhaľujú zneužívanie.

Izraelský denník Ha’aretz publikoval 25. júna ohromujúci príbeh odhaľujúci nehanebnú manipuláciu zo strany židovského teroristického štátu voči Nemecku vo svoj vlastný prospech. A práve tak, ako týrané dieťa plače “Prosím, už ma nebi”, tak nemecká vláda naivne verí, že môže zastaviť finančné vydieranie a kultúrne znásilňovanie svojich občanov tým, že sa poddá každej požiadavke zo strany Izraela a svetového sionizmu na desiatky miliárd dolárov vo forme zbraní a nikdy nekončiacich “vojnových reparácií”. To všetko za oslavných chorálov víťazov Druhej svetovej vojny na tému “nacizmus” a “holokaust”.

Bývalé Západné Nemecko a Izrael nadviazali plné diplomatické styky pred 50 rokmi – 12. mája 1965. Vo svetle spomienok na túto významnú udalosť sa konal aj tlačový brífing pre izraelských novinárov na izraelskom veľvyslanectve v Berlíne. Počas brífingu hovorkyňa veľvyslanectva Adi Farjon robila poznámky – podľa všetkého v hebrejčine – ktoré novinármi otriasli.

Podľa nemenovanej novinárky: “Všetci sme boli šokovaní… Hovorkyňa jasne povedala, že je v izraelskom záujme uchovať nemecký pocit viny [o údajnom nacistickom “spracovaní” Židov]. Dokonca povedala, že bez toho by sme boli pre nich iba ďalšou nezaujímavou krajinou.

Ha’aretz napísal, že aj ďalší prítomní potvrdili tieto vyjadrenia a niektorí potvrdili aj prítomnosť izraelského veľvyslanca Jakova Hadas-Handelsmana počas určitej doby.

Ďalší mediálny zástupca dodáva: “Bolo to tak trápne. Nemohli sme uveriť vlastným ušiam. Sedíme tam, jeme arašidy… a zamestnanec veľvyslanectva nám hovorí, že pracujú na zachovaní nemeckého pocitu viny a že Izrael nemá záujem na normalizácii vzťahov medzi oboma krajinami.”

Keď na hovorkyňu prišli otázky na túto tému, Farjonová uviedla: “Nespomínam si, že som niečo také povedala.” Nasledovali ďalšie výhovorky: “Spôsob, akým hovoríme s izraelskými novinármi, je mierne odlišný. Tieto veci nie sú určené pre verejnosť.” Samozrejme. Ale je tiež zrejmé, že “chucpe” pani Farjonovej bolo príliš aj na jej krajanov, ktorí usúdili, že jej poznámky sú natoľko dôležité, aby boli zverejnené. Poznamenávam, že Farjonová nepoprela uvedené vyjadrenia.

Izraelské ministerstvo zahraničia v Jeruzaleme taktiež nepoprelo tieto vyjadrenia, ale namiesto toho sa snažilo démonizovať novinárov, ktorí ich zverejnili. Ich slová označili za “vytrhnuté zo širšieho kontextu” a skreslené “spôsobom, ktorý mení ich význam”. Áno, naozaj. Viacerí sebanenávidiaci izraelskí novinári sa zrejme sprisahali s cieľom tajne prekrútiť slová nevinnej tlačovej hovorkyne a zdiskreditovania vlády vlastného štátu.

Nanešťastie, existuje mnoho Nemcov a Američanov, najmä spomedzi politikov, ktorí majú tituly z idiokracie a rozhodnú sa veriť tomuto úbohému zastieraniu nežiadúcej pravdy izraelskými diplomatmi. Že izraelská vláda hrubo vykorisťuje desiatky miliónov Nemcov dobrej vôle pre finančný a politický zisk – to nesmie vyjsť najavo. Inak by sa muselo riešiť jasné sionistické zneužívanie Nemcov a iných nežidov. Izraelčania by museli priznať svoje patologické správanie a museli by sa začať chovať ako emocionálne dospelí.

Ku všeobecnému znechuteniu sú to práve vládcovia Nemecka, Izraela, Spojených štátov, Veľkej Británie a ďalších, ktorí dávajú prednosť tomuto podvodnému vzťahu. Ale sú to práve priemerní občania, ktorí trpia výslednými vojnami, daňami a utrpením, ktoré z tohto chorého vzťahu vznikajú.

A podľa pravej psychotickej formy sa izraelská vláda usiluje o posilnenie zovretia svojej nemeckej obete. Deje sa tak, pretože mnoho Nemcov – a dokonca aj nemecká vláda – stále viac poukazuje na pokračujúcu izraelskú genocídu páchanú na takmer bezbranných arabských kresťanoch a moslimoch v Gaze a na zvyšku “Palestínskeho archipelága”. Radšej, než aby sa správali k Palestíncom ako k ľuďom, zvýšia represie, zatiaľ čo svetu hovoria: “Tu nie je nič k videniu. Je to ich chyba.”

Ďalším dôvodom, prečo Izrael drží Nemecko ako rukojemníka, je, že rovnako ako USA sú aj národy strednej Európy obrovskou dojnou kravou pre Židov. Keď v roku 1950 nemecký kancelár Konrád Adenauer naivne ponúkol izraelskému premiérovi Davidovi Ben Gurion v tej dobe astronomickú čiastku viac než 3 miliardy mariek ako “reparácie” pre Izrael, bolo dohodnuté, že ide o konečnú sumu.

Ale Izraelčania – ktorých motto je “Nikdy neodpustíme! Nikdy nezabudneme!” – si neskôr pridali aj “Nikdy nebudeme mať dosť!”. Odvtedy Nemci vyplatili desiatky miliárd dolárov v hotovosti, nesplatených úveroch a vojenskom materiáli pre Izrael, ako nikdy nekončiace “reparácie”, za údajný “holokaust”.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org

Autor: Ronald L. Ray, AFP