Podľa globálnej tlače sa nezhody medzi tureckými a ruskými silami dodnes rozširujú, čo vyvoláva obavy z „nebezpečnej eskalácie“ nielen v Idlibe a na Blízkom východe. Spôsob, akým s témou zaobchádza, je v rozpore s tým, ako konajú aktéri. Tento rozpor je príležitosťou vysvetliť metódu analýzy a ako referenčný bod si vziať staršiu správu francúzskeho denníka.

Denník Le Monde vo svojom vydaní z minulého marca zdôraznil tri myšlienky: Asadovi vojaci podporovaní ruským letectvom zabili 33 tureckých vojakov, Ankara v odvete bombardovala sýrske pozície s vyhrážkami Európanom a v posledných mesiacoch utieklo pred bojmi 800-tisíc ľudí. V úvodníku zdôraznil platformu 14 európskych ministrov, vrátane francúzskeho a nemeckého, ktorí vyzvali sýrsku vládu a spojencov ako Rusko a Irán, aby ukončili ofenzívu a vrátili sa k podmienkam dohody o prímerí z roku 2018.

Výmysly a podvody médií

Niekoľko poznámok a opráv k tendenčným nadpisom v článku. Sýrski vojaci nie sú vojaci Baššára al-Asada, ale Sýrskej arabskej republiky. Prezident Asad je ich vrchným veliteľom, no nie vo svojom mene, ale ako demokraticky zvolený prezident väčšinou spoluobčanov. Žiadnemu novinárovi by nenapadlo hovoriť napr. o francúzskej armáde ako o armáde Emmanuela Macrona.

Zabitie 33 tureckých vojakov nie je príčinou krízy. Začalo to 1. februára zavraždením štyroch dôstojníkov FSB v Halabe kvôli tureckej pasci, čo bola udalosť, o ktorej francúzsky denník ni­kdy neinformoval, no v ruskej tlači sa dostala na titulky. Odvtedy Turecko pokračovalo vo viacerých kontroverzných aktivitách.

Údaj o 800-tisíc ľuďoch na úteku je vymyslený. Od začiatku vojny proti Sýrii (v polovici roku 2012 po destabilizácii ďalšou „arabskou jarou“) globálna tlač predkladá desivé dáta, ktoré odporujú realite. Počas krízy v Ghúte napríklad s istotou tvrdila, že počet ľudí uväznených v enkláve bol 10-krát vyšší ako počet ľudí, ktorí vyšli von, keď zneškodnili mudžahídov. V skutočnosti nie je možné zostavovať štatistiky vo vojnou zmietanej krajine. Môžu byť predložené až po obnovení mieru a nikto ani dnes nie je schopný vyčísliť počet ľudí v provincii Idlib. Akoby propaganda nestačila, úvodník vyzdvihuje fórum európskych ministrov. Prvá poznámka znie, že signatárov bolo len 14, a nie 27. Trinásť sa odmietlo pripojiť. Navyše väčšina, nespokojná s tým, že ich k veci prinútili, sa zdržala prekladu do ich jazyka a zverejnenia doma. Títo ministri vyzvali Sýriu, Rusko a Irán, aby zastavili svoje akcie. V prvom rade, Irán na tomto boji participuje len vzdialene, no títo ministri mu pripisujú jasný diel zodpovednosti. Po druhé, vyzývajú Sýriu, aby neoslobodzovala vlastné územie od importovaných mudžahídov, ktorých mnohé zahraničné mocnosti (vrátane európskych) podporovali pod názvom umiernená opozícia. Nakoniec sa títo funkcionári odvolávajú na prímerie 2018 v Soči, ktoré Turecko nikdy neuplatňovalo. V skutočnosti sa snažia „umiernenú opozíciu“ oddeliť od mudžahídov, aby tí prví mohli byť chránení a druhí bojovať. Zdá sa však, že tu, ako aj inde, neexistuje žiadna umiernená zložka.

Zvyšok je pozičný dokument, ktorý poskytuje lepšie pochopenie zjednodušujúceho myslenia novín. Hovorí o odhodlaní západných demokracií, hodnotách a schopnosti premeniť ambície na vojenskú akciu, o Spojených štátoch, ktoré si umyli ruky nad sýrskym problémom a paralýze Bezpečnostnej rady, kde má Rusko s častou podporou Číny systematicky vetovať západné snahy. Inými slovami: európske mocnosti a byrokrati Únie sú svätí, Američania sú Pilát Pontský a Rusko s Čínou sú zlo.

Le Monde mimochodom viní Turecko z vyhrážania sa, že už nebude zadržiavať utečencov zo Sýrie, z ktorých hostí 3,5 milióna, čo nie je pravda. Turecko pohrozilo, že už nebude zadržiavať svojich utečencov nielen vrátane Sýrčanov, ale aj 800-tisíc ľudí, ktorí utiekli pred západným bombardovaním Afganistanu a Iraku. Úvodník končí ospravedlnením za francúzsky postoj, ktorý sa konečne začína vyjadrovať o správaní ruských síl vinných z opakovaných vojnových zločinov a zakrývania klamstiev sýrskej armády. Ľudia, ktorí bezmyšlienkovito osem rokov hltali slová „renomovaného plátku“ o mudžahídoch, umiernených a delení na dobrých a zlých, to iste ocenili.

AUTOR: Ján Horváth