Keď Alexej Miller, šéf ruskej energetickej spoločnosti Gazprom, začiatkom septembra oznámil ukončenie výstavby plynovodu NordStream 2, radoví Nemci si vydýchli. Chceli veriť, že zaoceánska superveľmoc prišla k rozumu a dovolí Spolkovej republike zvyšovať odber zemného plynu z Ruska.

Dňa 17. októbra naplnili technickým plynom prvú z oboch rúr a pripravovalo sa naplnenie druhej. Ministerstvo hospodárstva a energetiky vydalo 26. októbra potvrdenie, že udelenie certifikácie predmetnému plynovodu neohrozí energetickú bezpečnosť krajiny. Schvaľovacia anabáza na vnútroštátnej a euroúniovej úrovni sa tým však zďaleka neskončila. Verejnosť začala tušiť, že po zostavení novej vlády so silným zastúpením zelených sa ostrý štart prevádzky môže natiahnuť na neurčito. Mnohí Nemci, mediálne bičovaní Jóbovými zvesťami o prehlbovaní energetickej krízy v Európe, o to viac závidia Maďarom istoty, aké im od 1. októbra poskytuje spustenie dodávok modrého paliva plynovodom TurkStream.

OSN zatracuje uhlie, plyn nie

V jazyku južných susedov Slovenska plynovodom Török Áramlat, ako ho v stručnom článočku pomenúva maďarská Wikipédia. Mutácie v českom, slovenskom a v poľskom jazyku zatiaľ chýbajú a krivého pohľadu protiruských dohliadačov studenej vojny v Bruseli sa asi boja i „wikipédisti“ z Chorvátska a Srbska. Táto zdanlivo nepochopiteľná poddimenzovaná informovanosť obyvateľstva krajín, ktorým TurkStream začal pomáhať zohrievať na zimu, má svoje dôvody.

Obyvatelia mnohých krajín EÚ dostávajú prepotrebné energetické nosiče z Ruskej federácie proti vôli najvyšších etablovaných mocenských štruktúr transatlantického Západu. Tie sa po oživení studenej vojny pripravili o možnosť podieľať sa na ruskom obchodovaní s ropou a plynom, keď predpokladali, že pod tlakom protiruských sankcií nevyhnutne zakrpatie. Samoľúba zaoceánska superveľmoc prespala niekoľko drahocenných rokov, počas ktorých svetová ekonomika začala prechádzať do úsporného režimu Ten si tvrdo vynucuje reštrukturalizáciu svetovej energetiky, z ktorej pod zámienkou boja proti klimatickým zmenám vytláča uhlie.

Dôkaz? V škótskej hospodárskej metropole Glasgowe (tou politickou je Edinburgh) sa 31. októbra začal mamutí klimatický samit OSN, známy pod skratkou COP26. Je to v poradí už 26. konferencia účastníckych strán (Conference of Parties – COP) Rámcovej dohody OSN o klimatických zmenách z roku 1992. Celá táto obria alarmistická maškaráda trvala do 12. novembra za účasti približne 20000 politikov, diplomatov a aktivistov. Pridajme oficiálne avizovaných 10000 policajtov, prinajmenej rovnaký počet neavizovaných a k nim ďalšie tisíce štátnych tajných plus súkromných tajných ochrankárov, aby sme sa dostali k podstate tejto monštruóznej šou. „Tento samit je našou poslednou veľkou nádejou na udržanie nárastu teploty maximálne na úrovni 1,5 stupňa Celzia. Táto medzinárodná konferencia musí priniesť výsledky,“ prizvukoval predseda COP26 Alok Sharma, indický rodák a veľká politická hviezda britskej Konzervatívnej strany. Pred vymenovaním na čelo COP26 viedol vládny rezort pre obchod, energiu a priemyselnú stratégiu.

Vo funkcii papagájuje panikárske dogmy hlásané vedením OSN, že „v súčasnosti si spaľovaním fosílnych palív a ničením životného prostredia kopeme vlastné hroby“. Týmto varovaním, ktoré citovala TA SR, sa obrátil na účastníkov generálny tajomník OSN António Guterres. Zástupcovia nadnárodných energetických koncernov proti tej pasáži prejavu bývalého portugalského premiéra, v ktorej odporučil členským štátom, aby vyraďovali uhlie z mixu zdrojov výroby energie, nenamietali. Prinajmenej z takej konfigurácie, ktorú OSN puncuje ako prijateľnú pre výrobu elektriny, aby sa vraj– teoreticky – darilo znižovať emisie oxidu uhoľnatého na planéte.

Ruský ani čínsky prezident sa na poplašnú šarádu do Glasgowa osobne nevybrali a indický premiér, ktorý si tú námahu dal, tam s vážnou tvárou pred televíznymi kamerami vyhlásil, že jeho krajina nedosiahne uhlíkovú neutralitu do roku 2050 ako USA a Rusko, ani 2060, na čo je ochotná pristúpiť Čína, ale až do roku 2070. Narendra Modi je pragmatik obklopený triezvo uvažujúcimi národohospodármi. Zdráhajú sa tancovať podľa toho, ako im sebadeštruktívny Západ píska a správne odhadujú, že pol storočia bude dostatočne dlhá doba na racionálnu a primeranú reštrukturalizáciu hospodárskych a obchodných vzťahov vo svete.

Svet si žiada viac plynu a Rusko ho má

V súčasnosti je však ekoalarmistická propagandistická mašinéria Západu dostatočne hlučná na to, aby mnohé štáty odradzovala od uhlia. India, ktorá vyrába polovicu svojej elektrickej energie z uhlia, bude už o 15 – 20 rokov najľudnatejšou krajinou planéty s nepotlačiteľným hladom po elektrine. Dovtedy sa ho bude pokúšať nasýtiť predovšetkým za pomoci rozšírenia ruskej eurázijskej plynovodnej siete na indický subkontinent. Bolo by absurdné predpokladať, že Moskva by sa bez dlhodobého dopytu zvonku pustila do rizika odštartovania dlhodobých investičných projektov na transázijskú prepravu zemného plynu zo sibírskych nálezísk na juh. Nerobí to ani v prípade Pakistanu, ktorý bude zásobovať plynovodnou sieťou PakistanStream. Postaví ju, bude ju pomáhať prevádzkovať aj na pakistanskom území, ale plyn, ktorý v nej potečie, sa má v prvom rade dopravovať v skvapalnenej podobe z Kataru, a nie z ďalekej Sibíri.

V októbrovom čísle sme poukázali na dôležitú skutočnosť. Spočíva v plánovanom vedení trás prepravnej sústavy PakistanStream od pobrežia Arabského mora smerom na severovýchod do lokalít pozdĺž hraníc s Indiou. Otvára to perspektívu rozvetvenia potrubnej siete na indickú pôdu.

AUTOR: Patrik Sloboda