Vo všeobecnosti sa v ekonomike stretávame s názorom, že čo bolo nedávno zlé, môže byť po nejakom čase dobré a opačne. Keby ekonomiku nezasiahla svojimi negatívnymi dôsledkami koronakríza, stretli by sa predstavitelia tých najvyspelejších ekonomík sveta /G20/, aby schválili globálnu reformu daní, zavedením jej minimálnej sadzby 15 percent? Určite nie, čím sa nám zároveň potvrdilo, že najviac daní platia predovšetkým zamestnanci a nie nadnárodné firmy, ktoré si doteraz zvykli daň platiť tam, kde je najnižšia sadzba a nikdy nie tam, kde podnikajú. A to už nehovoriac aj o daňových únikoch predovšetkým pri dani z pridanej hodnoty, ako aj optimalizácii daňových základov. Pritom daň je najväčšia príjmová položka v štátnom rozpočte a keďže doteraz „unikala“ všade, len nie tam kde zo zákona patrila, nemôžeme sa čudovať, že väčšina štátnych rozpočtov je deficitná. Minimálna daň pre nadnárodné spoločnosti má platiť od 1.1.2023, zatiaľ bez poznania z akých daňových základov sa bude počítať, čo bude mať zásadný vplyv na celkový objem daňových príjmov v štátnom rozpočte každého štátu, v ktorom nadnárodné spoločnosti podnikajú.
Dlhy bránia zvyšovať úroky
V poslednom období je globálna ekonomika zasiahnutá vlnou narastajúcej inflácie, na ktorú zatiaľ reaguje len Česká centrálna banka, ktorá už zvýšila svoje základné úrokové sadzby, čím sa posilnila česká koruna voči ostatným zahraničným menám a napokon aj úspory českých občanov nemajú až takú stratu z kúpnej sily českej koruny. Ostatné centrálne banky vrátane ECB tvrdia, že inflácia je len dočasná, nie je spôsobená masou lacných peňazí, či už jej menových alebo vládnych fiškálnych peňazí. Terajšia vyššia inflácia sa zdôvodňuje energetickou krízou, ktorá výrazným spôsobom zvýšila ceny energií, ale aj narušenými dodávateľskými problémami, ktoré komplikujú včasnosť dodávok, čo všetko môže byť pravda, ale nie celkom. Správanie ECB sa napokon „nepáči“ ani Medzinárodnému menovému fondu, ktoré nechce priznať to najpodstatnejšie a síce, prečo väčšina centrálnych bank vrátane ECB na narastajúcu infláciu presahujúcu ich inflačný cieľ, vôbec nereagujú. Medzinárodný menový fond nemá žiadne právomoci zasiahnuť, čo ale môže urobiť, je dištancovať sa od poskytovania lacných pôžičiek, ak sa budú viac roztvárať inflačne nožnice, pod čím treba rozumieť, že miera inflácie medzi najnižším ako aj najvyšším rastom cien, sa bude v percentách zvyšovať. Inflácia je riziková až vtedy, keď pri náraste nedochádza zároveň k hospodárskemu rastu, čomu sa tiež hovorí stagflácia ekonomiky, čo je určite horší stav ekonomiky, ako je jej recesia. Rozdiel v miere inflácie už nie je len medzi EÚ a eurozónou, ale aj v rámci členských štátov eurozóny, ako dôsledok jednotnej menovej politiky ECB a rozdielneho priebehu ich hospodárskych cyklov. Prečo teda väčšina globálnych centrálnych bánk na narastajúcu infláciu nereaguje? Odpoveďou je, že zvyšovaním úrokovej sadzby by sa viac predražilo splácanie doterajších dlhov, ktorých objem je viac ako trojnásobok ročne vyprodukovaného globálneho HDP, čo si nikto z nás nevie veru predstaviť, s čím sa dá súhlasiť.
AUTOR: Ing. Róbert Hölcz, CSc. je ekonóm