„Videl som nové nebo a novú zem, lebo prvé nebo a prvá zem sa pominuli.“

Zjv 21, 1

Advent znamená príchod a od samého začiatku má konkrétny význam. Viaže sa k tajomstvu bohoľudskej osoby Krista. Toto obdobie vyžaruje prazvláštnu atmosféru, ktorú umocňovali v predkoncilovej ére omše pred svitaním – roráty, odvodené od slov proroka Izaiáša: „Roste nebesia z výsosti.“ (45, 8) Zúčastňovali sa ich veriaci so zažatými sviecami. Postupne dôsledkom sekularizmu a materializmu – zhonu a konzumu, adventu odobrali pôvodný zmysel, neraz aj naším pričinením. Je chvályhodné, že čoraz viac kresťanských komunít, tvárou tvár pomíňajúcemu sa svetu, spontánne obnovuje túto starobylú liturgickú prax.

Dvojaký príchod Krista

Prvý príchod je inkarnácia – vtelenie, a má historické pozadie. Syn Boží bol počatý pôsobením Ducha Svätého a narodený z Márie Panny. „Božie vtelenie nie je pre ľudskú podstatu katastrofou, ani žiadnym znesvätením; je, naopak, jej naplnením. Ak je Kristus dokonalý Boh, je zároveň dokonalý človek,“ píše významný pravoslávny teológ Sergej Bulgakov v diele Baránok Boží. Vysvetľuje, že v Kristovi nie je nič vnútené ľudskej podstate a z druhej strany je človek svojou formou pripravený na autentické bohoľudstvo, ktoré však nie je schopný učiniť sám. Preto je podľa Nikolaja Berďajeva vtelenie základnou antropologickou udalosťou sveta.

Druhý príchod Krista – parúzia, bude v sláve a zavŕši chod dejín. Definitívne po odstránení vlády posledného nepriateľa – smrti, všeobecnom vzkriesení a poslednom Božom súde Kristus – vševládca, nastolí bezpodmienečné Božie kráľovstvo. Toto vo viere cirkvi očakávame, vyjadrujeme v symboloch viery a deklarujeme v liturgii. Boh Otec odovzdá súd Bohu Synovi, ktorý bude súdiť živých i mŕtvych. Jozef Ratzinger výstižne uvádza: „To znamená, že súdiť bude On a nikto iný. Tým je povedané, že bezprávie sveta nemá posledné slovo, a to ani tak, aby bolo rovnomerne zahladené vo všeobecnom úkone milosti.“

Návrat do stavu blaženosti a všeobecná obnova ves­míru, ktorú poznáme pod pojmom apokatastáza, rozvíjajú hlavne grécki cirkevní otcovia. V náuke sporných výpovedí Órigena a jeho nasledovníkov má jednu slabinu, totiž predpokladá zrušenie večnosti pekla pre padlých duchov a bezbožných ľudí. S týmto órigenovským prístupom sa náuka cirkvi porátala v roku 543 na provinciálnej synode v Konštantínopole. V ruskej religióznej filozofii sú napriek tomu viacerí presvedčení, že možno nájsť prostriedky na prekonanie zla a pekla. Táto vízia obnoveného vesmíru má však podľa znalca „ruskej idey“ kardinála Tomáša Špidlíka slabinu v tom, že trvá na hodnote počiatku a konca. Dejiny spásy, ktoré sú medzi tým, sa redukujú iba na akési očisťovanie bez kladnej hodnoty. Rusi, ktorí majú veľký cit pre dejinný zmysel, sa túto slabosť snažia riešiť pozitívnym, tvorivým zhodnocovaním medzi začiatkom a koncom.

Napätie medzi stredovekým Dies irae – strašným dňom hnevu a súdu, a prvokresťanským Maranatha – príď, náš Pane, ktorý vníma príchod Krista v nádeji a radosti, je prítomné v kresťanskom myslení na spôsob samotnej diferencie medzi dvoma verdiktmi: „Poďte, požehnaní od môjho Otca,“ a „Vzdiaľte sa odo mňa, zlorečení, do večného ohňa.“ (Mt 25. kap.) Koexistencia Božej milosti, milosrdenstva, a zároveň trestajúcej Božej spravodlivosti ostáva pre nás nerozriešiteľnou veličinou Božej mysle. Sú to protiklady, nie rozpory. Racionálna myseľ, postavená na tradícii karteziánskeho zvecnenia, ignoruje večné veci a zlyhá pri Božích paradoxoch. Modernistická západná teológia zredukovala obsah vzkriesenia z mŕtvych, posledný súd a príchod Krista v sláve len do situácie človeka bezprostredne po smrti. Tento subjektivizmus odsúdila Kongregácia pre náuku viery v roku 1979. Tajomstvo zjavenia Pána v sláve možno reflektovať len hĺbavým a pokorným ponorením ľudskej mysle a srdca do reality Ducha, ktorý skúma ľudské a Božie hlbiny, a živiť ho vzťahom k Božím osobám.

Aktuálne znaky druhého príchodu Krista

Písmo sväté predpokladá koniec sveta a ohlasuje znamenia, ktoré mu budú predchádzať. Je to súčasťou eschatologických rečí v evanjeliách, napr. Mt 24. kap. Z dejín vieme, že v dobách, keď sa tieto znamenia – hlavne vojny, spoločenské rozvraty a živelné pohromy – objavili, boli očakávania posledných dní živšie. Avšak ak druhý Kristov príchod ponímame výslovne negativisticky ako ničenie všetkého, čo svet vybudoval, absentuje tu puto medzi Nebeským a pozemským kráľovstvom s výnimkou zásluh, ktoré spravodlivý človek získal v boji proti hriechom, čo, samozrejme, nie je za­nedbateľné. Katastrofický duch sa objavil aj v besnení protibožských síl Francúzskej revolúcie a znovu o sto rokov neskôr, keď nastalo rozčarovanie z ideí slobody, rovnosti a bratstva. Ľudia boli hlboko sklamaní z priebehu dejín, neverilo sa v existenciu žiadneho dejinného poslania. V tejto dobe Konstantin Leontiev volá: „Prichádza antikrist,“ a Fiodor Ťutčev hovoril o blížiacich sa osudových minútach. Vladimir Soloviov píše svoju – zrejme až dnes dešifrovanú – Legendu o antikristovi.

Dvadsiate storočie je napriek progresu vo vede a technike a vysokej životnej úrovni programovou vzburou voči stvoriteľskému poriadku, človek odviazaný od všetkých metafyzických reálií a väzby na transcendentno sa nakoniec búri voči sebe samému, voči prázdnote svojho srdca. Berďajev hlavne v dielach Nový stredovek a Zmysel histórie veľmi presne popisuje, ako humanistické sebaistoty, viera človeka v seba a jeho vedecké a politické výdobytky vybledli a stali sa zmysluprázdnymi, ba otočili sa proti človeku. „Duchovné princípy novoveku dožili, jeho sily sú vyčerpané. Racionálny deň novoveku končí, prichádza súmrak, blížime sa k noci. Žiadnu z kategórie prežitého slnečného dňa nemožno použiť na výklad udalostí a javov nášho večerného času dejín.“

Posledné dve adventné obdobia nás prinútili zamyslieť sa nad tým, či svetová kríza v réžii globálnych sociálnych inžinierov prostredníctvom umelo vyvolanej migrácie prevažne moslimských bojovníkov a pandémie je len súčasťou civilizačných zlomov a striedaní epoch tak, ako o nich hovoria napríklad Oswald Spengler, Hermann von Keyserling či Othmar Spann, alebo tieto udalosti vykazujú príznaky skutočného konca dejín a konca sveta i očakávaného druhého príchodu Krista, ktorý nivelizuje každú moc a vládu a všetky nespravodlivé mocenské štruktúry realizujúce sa v dejinách. Ak Berďajev v Ríši Ducha a ríši cisára písal, že politika, ekonomika, veda a aktivity národov nechcú poznať nijaký mravný zákon a ani vyšší princíp a človek sa stal otrokom autonómnych sfér, tento rezultát by sme mohli precizovať do dvoch oblastí: zneužitie vedy na produkciu zbraní hromadného ničenia – atómových bômb, a experimenty v oblasti molekulárnej biológie, ktorá zasahuje do genetickej výbavy človeka. Tou druhou je redefinícia človeka ako muža a ženy, popretie sexuálnej polarity. Toto je útok na samotnú prirodzenosť – tzv. fysis človeka. Tieto pokusy zasahovať do stvoriteľského plánu nemajú v doterajších dejinách obdobu. Vládcovia sveta, ktorí v rámci poslednej globálnej zmeny po páde revolučného socializmu intenzívne pracujú na technologicky a kultúrno-politicky „novom Adamovi“, svojimi transhumanitnými experimentmi zrejme napĺňajú Goetheho víziu, ktorú predniesol tesne pred smrťou: Stvoriteľ oľutuje stvorenie človeka, všetko znovu premieša a začne tvoriť od počiatku.

AUTOR: Peter Grečo