Hákový kríž alebo svastika je staroindický symbol šťastia a okrem Indov ho poznali aj mnohé iné kultúry. V 20. storočí však tento starobylý znak zneužil Adolf Hitler, a tak sa svastika po mnohých tisícročiach začala spájať s násilím a zlom.

Pôvodné významy svastiky

Za najstarší doteraz nájdený dôkaz o používaní hákového kríža považujú niektorí bádatelia objav predmetu z mamutej slonoviny v blízkosti ukrajinskej obce Mizyn, datovaný do rokov 8000 – 13000 p. n. l. Tento artefakt popísali archeológovia ako vtáka z ľadovej doby s vyrytými svastikami. Ako upozornil americký literárny historik Joseph Campbell v knihe Masky Boha: primitívna mytológia, vták v tých časoch a v danom prostredí symbolizoval dušu, resp. ľudského ducha, ktorý posmrtne dokáže opustiť telo a uletieť podobne ako operené zviera. Keď­že viacerí autori interpretujú symbol svastiky ako znak dobra, svetla či víťazstva, svastika na soške vtáka môže znázorňovať triumf duše nad smrťou. V prenesenom význame dokáže duša podobne ako vták vzlietnuť, uniknúť smrti a náručiu záhuby.

V roku 1965, zhruba 60 rokov po náleze tohto objektu, jeho stotožňovanie so svastikou spochybnila sovietska paleontologička Valentina Bibikova, keď upozornila na to, že motív vyrytý na soške pripomína vzor prirodzene sa vyskytujúci na priereze slonovinovej kosti. Podľa ďalších teórií ide len o časť väčšieho obrazca, ktorý sa nezachoval v celistvosti a jeho podobnosť s hákovým krížom je čisto náhodná. Vzhľadom na to sa aj samotný Campbell v zbierke esejí Let divokého gunára: Vysvetlenia v mytologickej rovine prikláňa k názoru, že prvé známe vyobrazenie svastiky pochádza z prostredia sámarrskej kultúry v Mezopotámii, kde sa našiel symbol hákového kríža na keramickej mise. Tá bola uprostred prasknutá a svastika je výsledkom rekonštrukcie. Údajne sa však našlo viac sámarrskej keramiky s týmto symbolom, o čom sa zmieňuje archeologická štúdia Roberta J. Braid­wooda, Lindy S. Braidwoodovej, Edny Tulanovej a Ann L. Perkinsovej, uverejnená v americkom Časopise blízkovýchodných štúdií v roku 1944. Z obdobia neolitu pochádzajú aj nálezy svastík kultúry Vinča, ktorá sa rozvíjala na území juhovýchodnej Európy zhruba pred 7 až 6 tisícročiami. Ešte evidentnejší dôkaz o používaní svastiky v minulosti poskytujú nálezy pečatidiel z čias harrapskej kultúry v dnešnom Pakistane a Indii. Svastiky staré viac ako 3000 rokov našiel na keramike počas vykopávok v Tróji v druhej polovici 19. storočia aj nemecký archeológ Heinrich Schliemann. Slávny bádateľ postrehol, že podobné tvary sa našli na starogermánskych artefaktoch v Nemecku, a preto považoval hákový kríž za významný náboženský symbol našich dávnych predkov v rámci rôznych starovekých spoločenstiev. S touto teóriou sa stotožnili aj viacerí učenci, a tak vznikol názor, že znak by mohol mať spojitosť s árijskou kultúrou, ktorá pokrývala Európu a Áziu.

Svastiku poznali aj príslušníci minojskej civilizácie na Kréte, starovekí Ilýrčania na Balkáne, obyvatelia severnej Európy, starí Slovania, an­tickí Rimania, Gréci či americkí Indiáni. Historici jej pripisujú rôzne významy. Najčastejšie sa o nej hovorí ako o symbole šťastia, no podľa niektorých teórií je znakom pohybu Slnka, severného pólu, kométy s chvostom či štyroch smerov vetra (ako napr. u Indiánov z kmeňa Pima v Arizone). Symbol svastiky používali i v systéme čínskych znakov, kde odkazoval na nespočetné množstvo, ako dokazuje slovník, ktorý zostavili za vlády cisára Kchang-siho v roku 1716. V Japonsku sú svastiky bežnou súčasťou mon, čiže emblémov, resp. rodových erbov, a uplatnenie nachádzajú i na mapách, kde označujú lokalizáciu budhistických chrámov. Samotné slovo svastika pochádza zo sanskritu, a preto sa autorstvo tohto symbolu najčastejšie prisudzuje starým Indom. Podľa etymológov by mohlo pochádzať z výrazu swasti (šťastie), ktorý je zložený zo slov Su (dobré, priaznivé, úžasné, krásne) a Asti (tu je). Niektorí bádatelia odvodzujú pôvod tohto výrazu od mena hinduistického boha remesiel Tvastra.

Svastika ako náboženský symbol

Náboženský rozmer hákového kríža dokumentuje jeho použitie v jednom z najstarších indických náboženstiev – džinizme. Vyznávači džinizmu veria, že ich prvý učiteľ Rišabhadeva žil pred miliónmi rokov. Svastika je pre nich symbolom kruhu znovuzrodenia. Tesne nad džinistickou svastikou bývajú zobrazené tri bodky, ktoré symbolizujú tri základné piliere náuky: správne poznanie, poznanie vlastnej podstaty – vlastného ja, prvotného vedomia; správnu vieru, pridržiavanie sa džinistickej náuky, vyvarovanie sa bludom; a správne správanie, dodržiavanie sľubov. Svastika sa bežne objavuje v ich posvätných knihách, zdobí dvere chrámov a používa sa počas rituálov. Svastika je významným symbolom aj pre hinduistov. Pravotočivá svastika reprezentuje znak večnosti, duchovnú podstatu sveta a večnú prítomnosť sily prvotného vedomia, ktoré je v nás. Hinduisti ju okrem toho spájajú s prítomnosťou dobra, silou, ochranou, šťastím a pohybom Slnka. Ľavotočivú svastiku dávajú do súvislosti s nocou, magickými rituálmi a bohyňou smrti, času a zmeny Kali, ktorú uctievajú ako matku vesmíru a víťaza nad egom. Hinduisti často používajú svastiku pri svadobných obradoch, aby novomanželom priniesla do života lásku a šťastie. S cieľom množenia bohatstva a úspechu v podnikaní skrášľujú hákové kríže ich účtovné knihy. V Indii nájdeme tento symbol aj na dverách príbytkov a kreslia ho farebným pieskom v čase sviatku Diwali na počesť víťazstva svetla (dobra) nad temnotou (zlom). Rôzne významy má svastika i v budhizme, kde okrem iného odkazuje na tzv. koleso dharmy (t. j. budhistické učenie), symbolizuje osvieteného Budhu a používa sa vo vzťahu k sansáre, t. j. cyklu znovuzrodenia.

AUTOR: Pavol Ičo