„Ďakujem za choroby. Už v osemnástich rokoch mi objavili prvý nádor a dodnes som prekonala 29 operácií. Práve vďaka chorobám som sa naučila, aký krehký a pominuteľný je život a ako veľmi záleží na tom, aby sme všetok čas, ktorý nám bol udelený, využili čo najdôslednejšie a boli sami na seba skutočne nároční – nemôžeme si dovoliť premárniť žiadnu zo svojich šancí,“ hovorí novinárka Jana Teleki, ktorá zdokumentovala 320 sudcov trestnej činnosti a viac ako 120 prokurátorov. Pre systém dobre zabarikádovanej mafie v talároch a bielych golieroch sa stala nepohodlnou, a tak si na ňu vymýšľali trestnú činnosť, ktorej sa síce nikdy nedopustila, no veľmi vážne poznamenala jej rodinu a vzťahy. Napriek všetkým nepriazňam osudu sa nevzdáva a so vztýčenou hlavu kráča ďalej.

Svojho času ste boli najdlhšie stíhanou novinárkou na Slovensku, čo začalo v roku 1998. S odstupom času ste sa zrejme dopátrali, čo spôsobilo, že už vtedy ste boli enfant terrible slovenskej žurnalistiky, pretože prežívať vyslovené peklo policajnej šikany len za kritický postoj voči politikom je absolútne popretie významu novinárskej práce, kde práve novinári sú povestnými „strážnymi psami demokracie“.

Po dlhoročných skúsenostiach v médiách viem, že novinári sú vo väčšine prípadov hlásnymi trúbami vlastníkov médií, štedro financovaní politickými stranami. Prvé dve trestné konania vedené v rokoch 1998 – 2011 voči mne súviseli s publikovaním dvoch veršov anonymnej veršovanej satiry. Tretie trestné konanie bolo paradoxne odôvodnené tým, že druhé trestné konanie, ktoré bežalo v trestnej veci od roku 2000 do novembra 2011, som si vymyslela. Všetky konania voči mne vyhodnotili prokuratúry a súdy ako nezákonné od samého začiatku. Hoci od roku 1996 som publikovala texty súvisiace s nehospodárnym nakladaním prostriedkov štátu, ani jeden text, ktorého som bola autorom, nebol napadnutý civilnou žalobou a ani trestným oznámením.

Máte skúsenosť aj s tým, akým spôsobom sa do práce zapojila aj psychiatria a ich posudky. Ako to na Slovenku funguje, ako sa z nepohodlných robia blázni?

Za každým politickým procesom a dlhoročnou šikanou stoja konkrétni ľudia s reálnou možnosťou ovplyvňovať represívne zložky štátnej moci. V mojom prípade to bolo nielen pred rokom 1989, ale aj neskôr, keď sa takmer totožným spôsobom políciou a prokuratúrou vedome znásilňovalo a porušovalo právo. Štandardná obrana podľa procesných pravidiel v politických kauzách vám nepomôže. Jediným účinným prostriedkom na obranu je detailná znalosť spisu a medializácia s konkrétnym popisom trestnej činnosti vyšetrovateľov, prokurátorov a sudcov. Avšak aj detailné zverejnenie trestnej činnosti brachiálnych zložiek môže byť dvojsečnou zbraňou, čo sa stalo aj mne v roku 2008 po odvysielaní reportáže v TV Markíza. Uvedenú zvrátenosť zastavil v roku 2014 generálny prokurátor. Po prvom vznesení obvinenia v treťom trestnom konaní som si uvedomila, že vec neplánujú podať na obžalobu, ale rozhodli sa spacifikovať ma cestou psychiatrie – odstránili celý súdny spis z druhého konania, ktoré som si údajne mala vymyslieť. Neprekážala im ani okolnosť, že ide o jedenásť rokov trvajúcu vec riešenú pred súdom, dlhodobo sledovanú médiami. Vtedy som si uvedomila, že polícia sa – nielen voči mne – radikalizovala, keď bol v silových zložkách na ministerských postoch JUDr. Daniel Lipšic. Po nástupe Daniela Lipšica na post ministra vnútra sa k folklóru okrem zvrátenosti s výberovou príslušnosťou polícia začala uchyľovať k zneužívaniu psychiatrie v trestnom konaní. V mojom prípade s cieľom zastrašiť a reálne obmedziť moje publikovanie. Jedinou relevantnou možnosťou, ako sa vyhnúť likvidácii cestou psychiatrie, bol útek zo Slovenska. Po zverejnení manipulácií so spisom som prevzala množstvo listín súvisiacich so zneužívaním znalcov z odboru psychiatrie. Zároveň som zistila, že vyvíjanie nátlaku a likvidácia cestou psychiatrie je vcelku bežným nástrojom umlčania nepohodlných oponentov. Štátna moc mala v každom období nejakú obľúbenú metódu – v súčasnosti nahradila psychiatrické útoky vydieraním a nezákonnými väzbami. Paradoxne, dnes bojujú so zneužitím moci a ohýbaním práva aj bývalí politici.

Ste jednou z tých, ktorí kritizovali niekdajšiu mimoparlamentnú stranu Nova. Na základe kritických článkov nás vedenie strany Nova dalo lustrovať v policajných a iných neverejných databázach.  K čomu mali tieto lustrácie viesť a kto bol ich objednávateľom?

O lustrácii viacerých novinárov, medzi ktorými som bola aj ja, som sa dozvedela náhodne, z rozhodnutia vyšetrovateľky mjr. Tomanovej. Informácie a lustrácie piatich novinárov zbierala manželka prokurátora Jána Šantu. Lustrácie zabezpečovala pre stranu Nova Daniela Lipšica a Gábora Grendela. Získané materiály využívala na politické ciele aj strana SDKÚ a KDH. Trestné stíhania postupne zrušili – vyšetrovanie viedla vyšetrovateľka inšpekcie, oni boli civilní zamestnanci. Podľa môjho názoru každý z lustrovaných novinárov bol závažnosťou svojich výstupov nepohodlný a potenciálne nebezpečný – z tohto dôvodu bolo potrebné umlčať ich.  Častokrát sa nitky a podozrenia spájajú pri mene Daniel Lipšic. O Danielovi Lipšicovi som publikovala veľa kritických textov, nepovažujem ho za kvalitného advokáta, ani za prokurátora, dokonca ani za slušného človeka.

 Politiku na Slovensku určujú dominantné kauzy: vražda Ľudmily Cervanovej, vražda Róberta Remiáša a vražda Jána Kuciaka s jeho priateľkou. Zaujíma ma vaša podrobnejšia analýza najpodstatnejších faktorov týchto káuz.

Strávila som na prípadoch Cervanovej a Kuciaka stovky hodín. Striktne sa držím faktov, ktoré mám, nefabulujem a neuznávam ani oficiálne závery, ktoré sú postavené na nejakej objednávke nájsť a odsúdiť vopred určených páchateľov v rozpore s logikou a významom dôkazov. U Cervanovej existovala politická objednávka, ovplyvňovanie, a dokonca stíhanie svedkov, čo nakoniec vyústilo do hanebného rozhodnutia senátu u Klimenta, ktorý odignoroval rozhodnutie Najvyššieho federálneho súdu a nevykonal uložené dôkazy. V prípade Jána Kuciaka bola objednávka nasmerovaná na Kočnera a prepojenie oligarchov na vládu. Nastali fabulácie, zázračné vysvetľovanie a rozprávkové dešifrovanie komunikácie podozrivých, objavili sa kajúcnici a utajovaní svedkovia, ktorí vytvorili celkom inú verziu prípadu, ako to nasvedčovalo z normálneho vyšetrovania. Tieto dva prípady majú z môjho pohľadu jedno spoločné: skutočný vrah uniká vďaka mareniu spravodlivosti.

Poslednou výraznou udalosťou – a tá sa opäť spája s menom Lipšic, je rozporuplná smrť bývalého prezidenta Policajného zboru Milana Lučanského. Vy sama uvádzate, že na jeho policajnom výsluchu sa Lipšic zúčastnil ako vtedajší advokát druhej strany. Lipšic sa mal domáhať udávania politikov, načo Lučanský reagoval slovami: „Tak začnem vami, pán Lipšic, čo na vás všetko viem.“ Aké je podľa vašich informácií pozadie smrti generála Lučanského?

Politická vražda. Nemám prístup ku spisovému materiálu v tejto kauze, len niekoľko dôverných listín a informácií, ktoré sú v súčasnosti nepublikovateľné. Osoby, ktoré poznali a profilovali generála Milana Lučanského, vylučujú verziu samovraždy. V rokoch 1998 – 2000 bol zástupcom šéfredaktora týždenníka Aspekt Mgr. Elemír Lučanský. Viem, že generál Milan Lučanský dostal prísnu výchovu, mal jasné vzory v rodine a v okolí, čomu zodpovedalo jeho profesionálne pôsobenie v zložkách ministerstva vnútra. Rozuzlenie príde až po serióznom vyšetrení okolností smrti, čo podľa mňa doposiaľ neprebehlo.

Ako vnímate vývoj slobody slova a prejavu od vzniku samostatného Slovenska až po súčasnosť, keď sa reálne uvažuje nad vysokými trestmi odňatia slobody za názory, ktoré nie sú kompatibilné s doktrínou „liberálnej demokracie“? Ako vnímate skutočnosť, že samotní novinári hlavného prúdu – ako Jakub Filo, zástupca šéfredaktorky Sme – volajú: „Desať rokov za klamstvá a konšpirácie?

Veľmi správne!“ Kto tu bude určovať, čo je pravda a čo je lož? Nie je práve toto cesta k dovŕšeniu transformácie systému relatívnej slobody slova na totalitnú cenzúru? Toto je generačný problém a večný boj antagonistických názorov. Vznikom Slovenska sme nenahradili 40-ročný výpadok v demokracii a v chápaní slobody slova. Radikálne obmedzenia v oblasti tlače a slobody slova považujem za priamu štátnu cenzúru a cestu do pekla, smrti slova, a tie robia dobre iba mainstreamu, ktorého servilnosť je dobre zaplatená. Moje osobné hranice v slobode slova sú dané rešpektovaním ochrany osobnosti, rodiny, prostredia každého jednotlivca – na to máme aj dnes regulačné mechanizmy.

AUTOR: Tibor Eliot Rostas