Narodil sa v roku 1990 v Bratislave. O útokoch na Dvojičky sa dozvedel z rádia v škole v prírode. V rokoch 2005 až 2008 pracoval ako dobrovoľník v letnom tábore pre siroty po policajtoch. Od januára 2010 bol zamestnaný v Novom Čase ako editor online správ. V roku 2013 vyštudoval žurnalistiku na Univerzite Komenského.

Ako reportér Nového Času (september 2013 až október 2015) publikoval prvý rozhovor s Mikulášom Černákom, dostal sa k oficiálnym dokumentom potvrdzujúcim vlastníctvo vily Juraja Širokého na Bahamách, vyspovedal Slovákov bojujúcich na Ukrajine, komentoval z Krymu pred pripojením k Rusku. Raz dostal z amerického média tip na článok o Slovenke, ktorá zmizla na rok a pol s dvoma deťmi a pátral po nej Interpol aj FBI. Mária Mišejová-Pfeiferová mala dve maloleté deti, každé s iným Američanom. Aj vďaka Púchovského tipom sa ju podarilo vypátrať v EÚ.

Sám vyriešil dva podobné prípady. Najprv našiel tri roky unesené deti Gajdárovcov. Našiel panamskú inzertnú stránku, kde Gajdár predával auto, ktoré odfotografoval so svojím odrazom. Síce mu nebolo vidno do tváre, no Púchovský si prezrel fotky žiakov miestnych škôl, kde našiel deti. Ako kupcovi sa mu podarilo dohodnúť si s Gajdárom stretnutie v parku a nakrútil ho skrytou kamerou. Potom Gajdára zatkli.

Druhý prípad sa týkal Kamerunčana Abdela, ktorý sa na sociálnych sieťach vysmieval matke, že prišla o syna, a tak ľahko zistil, v ktorom maďarskom meste sa nachádza. Napokon ho zbadal na bicykli aj s malým Heshamom. Upozornil policajnú hliadku, a tá ho chytila. „Ak budem niekedy v tomto pokračovať, tak jedine vtedy, že by to bolo moje zamestnanie. A bolo by aj patrične ohodnotené,“ priznal. Oba prípady následne kapitalizoval aspoň knihou Unesené, pokrstenou 8. novembra 2015. V septembri 2016 získal spolu s Davidom Szirmayom z Maďarska a Srbkou Željkou Jevtićovou cenu vydavateľa Nového Času v kategórii najlepší novinársky príbeh. V Bruseli sa stretol s výkonným editorom Matthewom Kaminskim a ďalšími zástupcami Politicy a poľskou zástupkyňou šéfredaktora Newsweeku Aleksandrou Karasinskou.

Od októbra 2015 do marca 2017 pracoval na ministerstve vnútra na oddelení inklúzie marginalizovaných rómskych komunít. „Potreboval som zásadnú zmenu, pociťoval som vyhorenie… Po istom čase mi novinárčina začala chýbať a už to vyzeralo tak, že sa do médií vrátim, keď som sa dozvedel o pripravovanom projekte so sociálnymi sieťami. Uspel som vo výberovom konaní, a preto som to riskol a médiám som zatiaľ povedal nie,“ spomína s tým, že vtedajšie vedenie tlačového odboru ministerstva chcelo komunikovať na sociálnych sieťach moderne a políciu vybrali ako pilotný projekt.

Na vlastnú škodu a hanbu je Púchovský od marca 2017 hlavným administrátorom stránok Polície SR, venuje sa manažovaniu sociálnych sietí a boju proti dezinformáciám a výmyslom. Stránku Hoaxy a podvody – Polícia SR na Facebooku sleduje viac ako stotisíc ľudí. Podieľal sa aj na štarte ďalších ôsmich stránok krajských policajných riaditeľstiev a policajného Instagramu. „Spôsob našej komunikácie je podľa mňa v štátnej sfére unikátny práve tou otvorenosťou. Tá totiž priťahuje pozornosť publika… Príspevky, ktoré sú možno veľakrát až na hrane, pritiahnu viac ľudí,“ tvrdí.

Má previerku základného stupňa, absolvoval kurz porozumenia dezinformáciám, má certifikáty z krízovej komunikácie, pilotovania dronu na komerčné účely a angličtiny pre sociálne vedy. Spracoval aj tému nehody lietadla v Bratislave v roku 1976 do knihy Katastrofa letu 001 na Zlatých pieskoch. V roku 2020 mu vyšla kniha Nehanebný bulvár?!, kde spomína na časy v bulvárnom denníku. Niekdajšia firma progresívca Michala Trubana Websupport priniesla 7. augusta 2020 podcast, kde Púchovský predstavil policajnú mobilnú aplikáciu. Z roku 2020 je aj reklamný obrázok s logom Polícia proti hoaxom a informáciami o tom, že ide o najsledovanejšiu stránku proti dezinformáciám v strednej Európe s viac ako sto vyvrátenými výmyslami.

AUTOR: Karol Kardoš