Do životov Európanov zasahujú čoraz bezohľadnejším spôsobom obrie a ni­mi nevolené nadácie nesúce mená amerických multimiliardárov.

Disponujú takými enormnými kapitálovými, marketingovými a lobistickými kapacitami, že sa ich nátlaku podvoľujú – i keď v nerovnakej miere – vlády všetkých európskych štátov. Na politický vývoj v stredo­európskom priestore má po páde železnej opony výrazný vplyv Carnegieho nadácia pre medzinárodný mier. Prevádzkuje činorodú európsku pobočku v Bruseli a ruskú pobočku v Moskve. Ako z jej názvu Carnegie Endowment for International Peace vyplýva, hrdí sa menom svojho zakladateľa, ktorým nebol nik iný ako legendárny oceliarsky magnát Andrew Carnegie.

Rozdivočený kapitalizmus

Svoje nepredstaviteľné imanie nahonobil v druhej polovici 19. storočia počas éry divokého kapitalizmu. Toto historické obdobie v dejinách USA, lichotivo nazývané pozlátený vek, získalo živnú pôdu po skončení občianskej vojny v roku 1865. Umožnilo rozbujnenie súťaživého kapitalizmu, ale i jeho atrofiu na hegemonizmus kartelov a monopolov. Ekonomiky USA, ako i Veľkej Británie a Nemecka, prechádzali počas týchto dekád búrlivou fázou druhej priemyselnej revolúcie živenej podnikateľskými iniciatívami pri rozširovaní, štandardizovaní a zefektívňovaní výroby do integrovaných sústav. Technický pokrok umožňoval urýchľovať tempo zavádzania nových technológií a razantne zvyšovať produktivitu práce. Patriarchovia finančného veľkokapitálu združeného v rukách úzkeho kruhu starých bankárskych rodín nedokázali držať vedomostne krok s mnohými praktickými otázkami, ako nakladať s výdobytkami epochy industriálnej civilizácie. Preto prenechávali každodenné riadenie rozvoja a chodu najdynamickejších priemyselných odvetví ako hutníctvo, strojárstvo, energetika, doprava, logistika i dodávateľsko-odberateľské vzťahy medzi nimi na najúspešnejších priemyselníkov a podnikateľov. Metódy dosahovania úspechu prestávali byť smerodajné a najdravší priemyselníci sa bez obáv mohli združovať do kartelov a trustov, aby dosahovali monopolné postavenie vo svojej sfére podnikania. Zákonodarné a exekutívne zložky moci vo Washingtone sa v tretej tretine 19. storočia zväčša len pasívne prizerali rozmachu moci a vplyvu novej spoločenskej triedy tzv. lúpežných barónov. Termín odvodený z nemeckého Raubritter (lúpežní rytieri) pochádza zo stredoveku, keď lúpežnícke bandy rytierov zastavovali obchodnícke vozy, alebo lode na riekach ako Rýn, aby vymáhali poplatky za povolenie pokračovať ďalej. Americkí lúpežní baróni počas éry pozláteného veku mohli vďaka monopolnému postaveniu v tom-ktorom odvetví diktovať svoje zbojnícke a vydieračské požiadavky federálnej vláde. Tá sa dala „prehovárať“ na poskytovanie všakovakých výhod, prideľovanie pozemkov, dotácie a colnú ochranu pred lacnejším dovozom zo zahraničia. Zákonodarcovia v hlavných mestách štátov únie alebo na federálnej úrovni pomerne ochotne prijímali úplatky od uhoľných, hutníckych a ropných magnátov za prideľovanie objednávok tovarov a služieb. Výčitky svedomia im neraz tlmila hrdosť na výrazné posilňovanie hospodárskej výkonnosti USA vo svetovej aréne. Už v roku 1889 sa v USA vyrobilo viac ocele než v dovtedajšej „výrobnej dielni sveta“, ktorou bola Veľká Británia. Hlavnú zásluhu na tomto prekonaní prvenstva pyšného Albiónu malo podnikateľské impérium Andrewa Carnegieho.

Odtiaľ potiaľ

Ctižiadostivý prisťahovalec zo Škótska sa pustil do jeho budovania o štyridsať rokov skôr ako 14-ročný chlapec, keď ho Pittsburská telegrafná spoločnosť v roku 1849 zamestnala ako poslíčka. Bolo to krátko po príchode rodiny Carnegieovcov do USA, keď sa ukázalo, že jej hlavným živiteľom sa nestane Andrewov otec – povolaním tkáč, ale jeho syn. V tomto časovom bode dostáva jeho oficiálny životopis podobu typickej americkej zidealizovanej legendy o bedárovi, ktorý sa len a len vlastným úsilím vypracoval z bedára na multimilionára. Tá legenda má dôležitú indoktrinačnú nadstavbu o tom, ako Carnegie, ktorý sa neskôr stal na nejaký čas najbohatším človekom na svete, vraj považoval za svätosvätú povinnosť nezanechať prevažnú časť svojho majetku manželke a dcére. Namiesto toho ju vraj z čistého srdca venoval filantropiou ľudstvu ako celku. Aj Wikipédia, súčasný najrozšírenejší zdroj rýchleho poznania, necháva Carnegiemu na tvári masku dobrodinca, aký azda nemá na svete páru. Veď predsa počas 18 posledných rokov života rozdal takmer 90 % majetku charite, nadáciám a univerzitám. Túto masku môžeme celkom ľahko odkryť, ak sa pristavíme pri časovom rámci tých 18 rokov. Carnegie umrel v požehnanom veku 83 rokov 11. augusta 1919. Ak usilovne rozdával svoje bohatstvo počas posledných 18 rokov života, musel s tým začať v roku 1901. Čo ho vtedy k tomu prinútilo? Určite nie zdravotný stav alebo prepracovanosť. Vtedy mal len 66 rokov. Ako 51-ročný sa oženil a vo veku 61 rokov sa mu narodilo prvé a jediné dieťa – dcéra Margaret. Ochabujúca vitalita ho takmer isto nenútila vzdať sa začiatkom roku 1901 ďalšieho zveľaďovania svojho celoživotného podnikateľského diela a predať Carnegie Steel Company emisárovi angloamerického nadnárodného kapitálu J. P. Morganovi. Tento všetkými masťami mazaný príslušník starého finančníckeho klanu bol o dva roky mladším rovesníkom Carnegieho.

AUTOR: Patrik Sloboda