V jednom z predchádzajúcich príspevkov sme písali o energii, ktorá vzniká pri štiepení jadier atómov ťažkých prvkov, a jej využití v jadrových elektrárňach či „využití“ v jadrových (atómových) bombách. Táto energia je vzhľadom na zásoby najmä uránu či z neho vzniknutého prvku plutónia prakticky nevyčerpateľná. Ale, ako sa hovorí, každá pesnička má svoj koniec. Koniec jadrovej je síce relatívne v nedohľadne, ale načim pouvažovať nad inými zdrojmi. Ono, ako býva dobrým zvykom, koťuha človek vždy vymyslí najprv niečo zlé, vzletne povedané, „obranné“, a až potom usúdi, že by to bolo vhodné aj pre naozajstný úžitok druhých ľudí.

Určite súhlasíte, že jediným zdrojom energie pre život na Zemi je „naša“ hviezda Slnko. Nebude to trvať večne, nakoniec vyhasne aj ono, ale tých niekoľko miliárd rokov, kým sa to stane, ešte nejakú tú chvíľu potrvá. Zástancovia energie získavanej zo zemného plynu, ropy, uhlia a podobných maličkostí by si mali uvedomiť, že všetky tieto palivá vznikli síce dávno, ale len a len zásluhou Slnka. Trochu záhadný je vznik uránu a tória, lebo tieto prvky vo hviezdach prvej generácie, ktoré už všetky vyhasli – či už pokojne alebo aj výbuchmi, neexistovali. Plutónium, najjedovatejší prvok na Zemi, nikdy vo vesmíre neexistoval. Vytvoril ho až človek, a to v jadrových elektrárňach. Vo hviezdach sa uskutočňuje fúzia ľahkých jadier, hlavne vodíka a hélia. Ďalšou fúziou vznikajú ťažšie chemické prvky, pričom proces skončí pri železe. Pri tomto prvku je už ďalšia fúzia energeticky nevýhodná, ba priam stratová, takže ďalšie prvky, ktoré sú v Mendelejevovej periodickej tabuľke za železom, už nevznikajú. Odborne sa tomu hovorí železná opona. Tento výraz je známy ako politikum hlavne staršej generácii.

A ako vznikli tie ťažšie prvky? Predpokladá sa, že vzájomnými zrážkami neutrónových hviezd (pôvodne bielych trpaslíkov). Takto vznikli doslova celé planéty zo zlata a iných prvkov. Vlastniť tak takú jednu zlatú planétočku, to by kapitalistom až oči prechádzali. Len by dopadli podobne ako kráľ Midas, ktorý si prial, aby sa všetko, čoho sa dotkol, zmenilo na zlato, pričom skoro zomrel od hladu a smädu. Nevznikali len planéty z rýdzeho zlata (a iných prvkov), ale aj hviezdny prach, ktorý skondenzoval do planét. Práve preto nachádzame ony ťažšie prvky aj na Zemi. Hviezdny prach z prvej generácie hviezd nám dnes koluje v cievach v červených krvinkách, ktoré obsahujú červené farbivo hemoglobín prenášajúci kyslík. No a hemoglobín sa skladá z hému a globínu. V centre hému je zabudované železo. To železo, ktoré bolo na konci života prvých hviezd a spoluspôsobilo ich rozmetanie po celom nám známom vesmíre.

Ale späť ku hviezdam. Spomenuli sme, že energia vo hviezdach sa získava fúziou – spájaním ľahkých prvkov, hlavne vodíka. Pri tomto procese sa uvoľňuje obrovské množstvo energie, omnoho väčšie ako pri štiepení jadier uránu. Stačí len maličkosť – sto miliónov Kelvinov. Jeden Kelvin je v podstate jeden stupeň Celzia mínus 273. To znamená, že 0 stupňov Celzia je 273 Kelvinov. Ale ako takú teplotu dosiahnuť? Tu musíme spomenúť neuveriteľný príbeh Olega Lavrentieva, otca sovietskej vodíkovej bomby. Lavrentiev mal 18 rokov, keď dobrovoľne vstúpil do armády a zúčastnil sa bojov Veľkej vlasteneckej vojny. Po skončení bojov ho nedemobilizovali, ale odvelili na Sachalin, oslobodený od Japoncov. Tu „si čítal“ fyziku. Po výzve amerického prezidenta Trumana skonštruovať vodíkovú bombu Lavrentiev napísal list Stalinovi.

AUTOR: MUDr. Ján LAKOTA, CSc.