Kvantitatívne uvoľňovanie je v rukách centrálnych bank neštandardný menový nástroj, ktorým sa na účty ich podriadených komerčných bánk dostali obrovské masy peňazí bez trhovej hodnoty. Za ne sa vykupovali za babku štátne dlhopisy, pod čím treba rozumieť „kupovanie“ deficitných štátnych rozpočtov, ktoré vznikali fiškálnymi rozhodnutiami  národných vlád. Keď k tomu pripočítame, že z týchto peňazí sa niečo „ušlo“ ostatným  účastníkom trhu, sme na pochybách, či centrálne banky okrem menovej politiky sa aj nemiešajú do fiškálnej politiky vlády? Väčšina z nás si myslí, že terajšie obrovské dlhy neveštia pre ekonomiku nič dobré, keďže na jednej strane ich inflácia znehodnocuje, ale na druhej strane je splácanie dlhov pri narastajúcej inflácii pre dlžníkov aj výhodné. V tejto súvislosti však treba povedať, že natlačiť obrovské množstvá bezduchých peňazí nie je pre centrálnu banku žiadny veľký problém, oveľa väčším je pre ňu nastaviť úroky tak, aby nedochádzalo k znehodnoteniu meny, za stabilitu ktorej zodpovedajú. 

Bankoví rentieri z cudzích  peňazí 

V rámci už spomínaného kvantitatívneho uvoľňovania, ale aj ostatných dlhodobých operácii, sú bankové účty preplnené a keďže investičných príležitosti je poskromne, menia ich za doláre a ukladajú na dolárové účty v americkej centrálnej banke za vyšší úrok. Či menia nadbytočné eura za české koruny a ukladajú ich v českých bankách preto, že ich úročenie je výrazne vyššie, nešpekulujme, ale logiku to má. Keď sa tento mechanizmus rozmení na drobné, tak komerčné banky na Slovensku si požičajú peniaze od centrálnej banky za nulovú, či dokonca zápornú sadzbu a potom ich lacno požičiavajú všetkým, čo splnia podmienky úverového krytia, alebo nadbytok  vymenia za inú menu, ktorá je inde lepšie úročená a tak sa z nich stávajú rentieri. A tak banky dostávajú „zaplatené“ za to, že si peniaze v ECB požičali, aby ich požičali ďalej. Okrem už spomínaných možností sa komerčné banky dostali k ďalším lacným peniazom v rámci núdzového pandemického programu a tak sa nemôžeme čudovať, že komerčné banky v eurozóne dlžia ECB viac ako 2 bilióny eur a teda si môžeme klásť otázku, kedy a či vôbec ich niekedy aj splatia.

AUTOR: Ing. Róbert Hölcz, CSc. je ekonóm

Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.

CHCEM PODPORIŤ Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected] UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.