Svetoví politici, analytici, média a vlastne aj celá svetová verejnosť si všimli, že sa rétorika Ruska voči „kolektívnemu Západu“ v poslednom čase zmenila. Odpoveď na túto zdanlivo ťažkú otázku nájdeme veľmi ľahko. V uplynulých desaťročiach sa „kolektívny Západ“ snažil konať voči Rusku z pozície sily, používajúc známe „pracovné metódy“: vyhrážky, sankcie, falošné prekrútenie faktov, otvorenú lož a neodôvodnené obvinenia. Rusko sa snažilo konať diplomaticky, vyvarovať sa konfliktom a dohodnúť sa na kompromisnom riešení. Keďže pohár trpezlivosti nakoniec pretiekol, Rusko zmenilo rétoriku.
Ruskí a európski (hlavne, nemeckí) analytici zmenu situácie vysvetľujú tým, že Západ už zopár desaťročí po zmene režimu v Rusku stále ešte dúfa, že Kremeľ bude konať tak, ako to bolo za čias Jeľcyna, Čubajsa, Gajdara a spol. Čiže, podľa nich by Moskva mala vo všetkom „poslúchať“ Západ. Počas dvoch desaťročí dozadu Moskva síce nebola poslušným mopslíkom Washingtonu a Bruselu, ako to bolo za Jeľcynovej vlády, ale rožky príliš nevystrkávala, snažila sa nevyvolávať ani konflikty so Západom, ani jeho nespokojnosť.
Moskva síce vyslovovala svoje obavy a nesúhlas, keď Západ prekročoval určite rámce, ale netlačila na pílu a robila všetko, aby nedošlo k ostrému konfliktu so Západom. Mnohí ruskí politici, analytici, média a väčšia časť verejnosti žiadali, aby Moskva konečne pritvrdila, pretože, podľa nich Západ zašiel príliš ďaleko a správa sa z pozície Veľkého pána tak, akoby Rusko malo byť jeho kolóniou. Podobný stav sa zjavne mnohým v Rusku nepáčil.
Napriek tomu Kremeľ stále preferoval diplomatickú cestu a po celé tieto dve desaťročia sa nachádzal v pozícii defenzívneho hráča, iba odrážal mnohopočetné, tvrdé, neodôvodnené a falošné útoky Západu, ale sám nikdy neprechádzal ani do protiútoku, ani do otvoreného útoku. Falošne obviňujúc Moskvu z neexistujúcich agresívnych plánov, otrávení politikov a špiónov, ovplyvňovaní volieb a pod., Západ, samozrejme hlavne USA, páchali tisícnásobne väčšie zločiny a svinstvá, ale považovali to za normálne, lebo ako je známe, to, čo je dovolené transatlantickému bohovi, nie je dovolené vôbec nikomu inému.
No, len tak si na chvíľku predstavme, že by Rusko malo na svedomí takéto „akcie“… Moskva pošle svoje letectvo na vzdialenosť desať tisíc kilometrov, bude mesiac bombardovať nejaký štát, potom od neho odtrhne kúsok a na tom území vytvorí ďalší štát… Alebo, Kremeľ falošne obviní nejaký štát, že vlastní a chce použiť chemické zbrane, napadne tento štát, totálne ho zničí, aj keď… žiadne chemické zbrane tam nenájde… Je to možné? Ani náhodou. Alebo, Rusko rozmiestni stovky vojenských základní okolo USA a bude presviedčať Washington o svoje výnimočnej mierumilovnosti… A podobných príkladov sú stovky.
Ruská verejnosť dávno žiada Kremeľ, aby pritvrdil a aby nedovolil, aby sa Západ choval k Rusku, ako k handre, alebo ako k otrokovi. Poznáte to, pohár, do ktorého neustále dolievame vodu, skôr či neskôr pretečie… A to sa aj stálo. Transatlantisti na čele s USA zatlačili Rusko do kúta a ďalej to tak nemohlo pokračovať: buď sa Rusko premení na kolóniu, smiešnu bábku, alebo donúti Západ rozprávať sa s ním ako s rovným a konať, ako rovný voči rovnému. Vlastne, kolektívny Západ túto situáciu vytvoril sám a adekvátnu reakciu Ruska si tiež vynútil sám. Ako sa hovorí, čo si navarili, to budú musieť aj zjesť…
Západ začal škrtiť Rusko tak, že pomaly nemohlo ani dýchať. Akú reakciu potom očakával? Prirodzene, Rusko sa muselo oslobodiť, aby sa mohlo nadýchnuť a normálne existovať. So svojimi poslednými „aktivitami“ to Západ zjavne prehnal a nasledovala úplne logická odveta Moskvy. Rusko a európski partneri vybudovali plynovod do EÚ. Logická otázka: čo je do toho Bielemu domu, na základe čoho a akým právom uvaľuje sankcie na Rusko?! Vie si niekto predstaviť, že by niečo podobné vyvádzala Moskva voči USA?! Osem rokov EÚ a USA strašia útokom Ruska na Ukrajinu, ale ten útok sa nie a nie uskutočniť a preto Washington a Brusel stále „posúvajú“ termíny tohto vymysleného útoku. Vie si niekto predstaviť, že by Rusko začalo obviňovať Spojené štáty, alebo EÚ z podobných nezmyslov?
Podobných príkladov sú stovky. Denno-denne mainstream, americkí a európski politici strašia Severným prúdom-2 a útokom na Ukrajinu. Pohár konečne pretiekol. Svojou lživou, pokryteckou, otrokárskou politikou kolektívny Západ donútil Moskvu, aby konečne trochu pritvrdila, aby ochránila svoju krajinu a svoje obyvateľstvo. Čím viac Západ bude falošne obviňovať a útočiť na Rusko, tým tvrdšia reakcia bude nasledovať. Duté hlavy na Západe nechápu to, čo určite chápu žiaci prvých ročníkov základnej školy.
Žeby ozaj nechápali? Ale chápu, určite. Ibaže sa nemôžu vzdať svojej otrokárskej politiky, ktorú uskutočňovali niekoľko tisícročí, chcú vládnuť celému svetu a teraz sú pre nich nepriateľmi číslo jedna a dva Rusko a Čína, ktorí sa nechcú stať otrokmi Západu a ktorí hlavne ukazujú celému svetu, že štáty sa dajú rozvíjať iným spôsobom, na
predovať inou cestou ako to robia USA a EÚ a že je táto cesta oveľa úspešnejšia a logickejšia. A toto je hlavná príčina, prečo Západ útočí na Rusko a Čínu: tieto štáty prezentujú lepší, úspešnejší model ako USA a EÚ. Obyvatelia Spojených štátov a členských štátov Európskej únie vidia, že ich politici vedú svoje krajiny zlou cestou, k sociálnym nepokojom a problémom.
Preto kolektívny Západ útočí na Rusko a Čínu. A preto logicky, keď pohár trpezlivosti a diplomacie pretiekol, Rusko zmenilo svoju rétoriku. Určite to onedlho urobí aj „ázijský diplomat“ – Čína. Preto by aj kolektívny Západ mal zmeniť svoju rétoriku, začať viesť s Ruskom a Čínou rovnoprávny dialóg, nesnažiť sa riešiť všetky otázky z pozície sily a nesprávať sa ako tupý a pokrytecký otrokár. Určite to súčasné vlády v USA a EÚ nedokážu. Je nádej, že tie nasledujúce vlády budú múdrejšie a spravodlivejšie?
AUTOR: Eugen Rusnák