Najhorúcejšou témou začínajúceho sa politického roka 2022 je prijatie Dohody o spolupráci v oblasti obrany (Defense Cooperation Agreement, DCA) medzi USA a SR, ktorá má Slovensku zabezpečiť sto miliónov dolárov na obnovu vojenských letísk. Cenou za to však bude permanentný pobyt amerického vojenského a civilného personálu na území Slovenska v špeciálnom režime.

Načo zbytočne okolkovať – ide o to, či budú, alebo nebudú na Slovensku americké vojenské základne. Je logické, že niečo také vyvolá zásadný odpor značnej časti verejnosti. Vláda SR toto jednoznačne podcenila. Keď koncom roka duo minister obrany Jaroslav Naď a minister zahraničných vecí Ivan Korčok ohlásili medzirezortné pripomienkové konanie k tejto zmluve, iste netušili, aké pobúrenie táto zmluva vyvolá. Ich odhad, že prijatie zmluvy prejde len tak akosi mimochodom, sa ukázal ako veľmi naivný. Pri bližšom pohľade sa totiž jasne ukázalo, že táto zmluva je aj na pomery iných spojencov krajne ponižujúca, pre Slovensko priam dehonestujúca a doslova vlastizradná. Zásadné výhrady voči dohodnutému zneniu zmluvy deklarovalo viacero subjektov. Jednak to bol Úrad pre jadrový dozor, Konfederácia odborových združení, predovšetkým však 35 zásadných výhrad deklaroval generálny prokurátor Maroš Žilinka. A práve zverejnenie jeho výhrad zásadným spôsobom zintenzívnilo debatu o tejto zmluve – už aj preto, lebo to bol pôvodne koaličný nominant.

Dnes je už celkom jasné, že Maroš Žilinka je (pozitívna) chyba v systéme koaličných nominácií. Pri amorálnom personálnom zázemí súčasnej koalície – tá iste len omylom nominovala človeka kompetentného a so značnou osobnou integritou, ktorý ctí profesijnú česť a nie je ochotný bezbreho slúžiť skompromitovanej a skorumpovanej koalícii. Svoje výhrady k zmluve skoncentroval do tejto sentencie: „Táto zmluva je protiústavná, v rozpore s medzinárodnými predpismi a nie je na jej podpis žiaden dôvod. Slovensko má historickú skúsenosť s prítomnosťou cudzích ozbrojených síl, preto nikdy nemôžu byť na našom území dlhodobo cudzie ozbrojené sily, ktoré budú mať svoju jurisdikciu a budú si tu robiť, čo chcú.“

Zásadné výhrady voči zmluve sú nasledovné: Dohodnuté zariadenia a priestory, ktoré bude užívať USA, sú v prílohe A, a sú to letiská Kuchyňa a Sliač. O iných zariadeniach po ratifikácii rozhoduje už len minister obrany. To znamená, že po ratifikácii tejto zmluvy bude rozhodovať o prípadnom ďalšom rozmiestnení vojenských či civilných persón a, samozrejme, aj munície či techniky svojvoľne osoba ako napríklad minister Naď. Je jasné, že ak to bude závisieť od neho, vyjde americkým požiadavkám v ústrety v akejkoľvek miere. Slovenská republika momentom ratifikácie nemá na „dohodnuté zariadenia a priestory“ žiadny nárok bez súhlasu USA, čo pekne vykresľuje posledná veta v odseku 2.6, v ktorej si Ministerstvo obrany SR môže vyhradiť výlučné užívanie niektorej časti len pre USA, nie pre Slovensko!

Článok IV. ods. 3 ide ďalej: tam, kde USA niečo odložia, je aj ich územie. Inak povedané, aj napriek tomu, že budovy či zariadenia, ktoré bude americká armáda používať, síce formálne budú vo vlastníctve SR, niektoré časti budú len vo výhradnom užívaní Američanov, a tam bez súhlasu Američanov nebudeme môcť ani vstúpiť.

Tretí článok definuje, čo znamená prístup a využívanie letísk Sliač a Kuchyňa. Vzhľadom na uvedené si možno klásť otázku, čo je ešte „plnohodnotná“ základňa, ak nie toto? Američania budú mať právo neobmedzene rozmiestňovať na území týchto letísk svoje zásoby, zariadenia a materiál. Bezplatné využívanie našich ciest a železníc je samozrejmosťou. Ďalšou absurdnosťou je skutočnosť, že USA si tu zavedie vlastnú jurisdikciu a ich občania budú v prípade trestných činov do troch rokov mimo našej jurisdikcie. Dokonca zmluva ide až tak ďaleko, že pre americkú stranu v prípade takýchto trestných činov neexistuje ani len oznamovacia povinnosť.

AUTOR: Roman Michelko