Podľa ekonomickej učebnice je hlavnou funkčnou náplňou centrálnej banky zabezpečiť pomocou priamych a nepriamych nástrojov menovej politiky stabilitu meny, pod čím sa rozumie cenová stabilita. Pri terajších úrokových sadzbách je cenová stabilita v eurozóne stanovená dvojpercentným inflačným cieľom ECB, ktorý sa však výrazne prekračuje a preto je pre nás nepochopiteľné, že jej základné úrokové sadzby sú na tento stav slepé a hluché. Čo môže byť dôvodom, prečo terajšia prezidentka Christine Lagardová neustále opakuje, že dnes je viac ako 5 percentná miera inflácie len dočasná a prečo predstavitelia centrálnych bánk na okolí majú zásadne iný názor a svoje úrokové sadzby zvyšujú? Podľa všetkého si uvedomuje, že radšej nech sú úroky nízke, akoby mali ich vyššie percentá narušiť zotavovanie ekonomiky meranej makroekonomickým ukazovateľom HDP, ku ktorému sa prepočítavajú rozpočtové deficity. Preto sa radšej rozhodla najprv znížiť nákupy dlhopisov, aby naďalej podporovala hospodárske oživenie a udržateľný návrat inflácie k dvojpercentnému cieľu ECB. Iná vec ale je, že v súvislosti s investovaním 500 miliárd eur do jadrových elektrární novej generácie, bez ktorých sa asi Európskej komisií nepodarí presvedčiť väčšinu členských štátov únie, aby jadro dala na zoznam zelených investícii, spomínanú obrovskú masu peňazí nemôže EK získať ináč, ako emitovaním európskych dlhopisov lacno, čo ale predpokladá aj doterajšie nízke úročenie.
Chudobní sporitelia v druhom piliari
Na európskom finančnom trhu sa však niečo deje, keď sa výrazným spôsobom zvýšili emisie dlhopisov z obavy, že ak sa napokon ECB predsa len rozhodne zvýšiť svoje úrokové sadzby, tak ich úročenie sa výrazne zvýši, zatiaľ čo výnosy z akciových indexov poklesnú. Z vyšších cien dlhopisov by určite nemali radosť ich emitenti, čo sú predovšetkým národné vlády, keďže by sa im zdražilo financovanie už aj tak dosť zadlžených verejných rozpočtov. Radosť by ale mali sporitelia v druhom pilieri, ktorých peniaze sú investované v dlhopisových fondoch a tie počas kvantitatívneho uvoľňovania utrpeli väčšinou straty, čo znamená, že ich zhodnotenie je nižšie ako terajšia miera inflácie. Podľa štatistického prehľadu je v dlhopisových fondoch viac ako 60 percent úspor a sporitelia v nich prišli o „veľké balíky majetku“. V rámci očakávaných štrukturálnych zmien v doterajšom fungovaní nášho dôchodkového systému sa vraj počíta aj s iným systémom prerozdeľovania dôchodkových fondov medzi sporiteľmi, s čím súvisí aj budúce zvyšovanie úrokových sadzieb zo strany centrálnej banky tak, aby došlo k poklesu inflácie, ktorá nielen peniaze na bankových účtoch, ale aj výnosy v dlhopisových fondoch doteraz každoročne znehodnocovali.
AUTOR: Ing. Róbert Hölcz, CSc. je ekonóm